Pravda nie je čierno-biela

… ani tá o udalostiach v roku 1968 a po nich.

Okolo 21. augusta sme boli bežne svedkami besnenia rusofóbov i veľkohubých krikľúňov k výročiu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. V tomto roku to tak zatiaľ nie je, nie však preto, žeby sa umúdrili. Liberáli a konzervatívci majú inú zábavku a ciele. Je to snaha o kriminalizáciu a perzekúciu opozície s cieľom ovplyvniť voľby. To nezmení ani klamlivé vyjadrenie prezidentky Z. Čaputovej o akcii Rozuzlenie, ktorá je z môjho pohľadu skôr kamuflážou, že „žiadny prevrat sa nekoná“. Právni a politickí diletanti, akými sú Zuzana Čaputová aj s jej poslušným Ľudovítom Ódorom, premiérom bez dôvery, znovu podržali policajného prezidenta Š. Hamrana, a tak hon na čarodejnice môže pokračovať. Každý príčetný občan vidí, že ide o vojnu v polícii, či presnejšie v bezpečnostných zložkách, keďže je už zasiahnutá i SIS a NBÚ a takisto o jasnú snahu o manipuláciu volieb, a to najmä v prospech v Progresívneho Slovenska. Ale „o tom po tom“.

Zatiaľ sa k 55. výročiu invázie vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 ozvali len „jediní bojovníci za demokraciu“ – podľa nich samých Demokrati – z ktorých väčšina vtedy ani nežila. Vyzývajú na spomienku obetí tejto invázie pod názvom Okupácia nikdy viac. Tomu sa nemôžeme čudovať, veď niečím treba prekryť ich deštruktívne vládnutie a pokúsiť sa vylepšiť ich mizerné preferencie. Toto im však celkom iste nepomôže.

K téme 68. roku som sa už čiastočne vyjadril v príspevku v Slove Horúce politické leto a búrky nielen z počasia, v časti Súvislosti pohnutého roku 1968, Novembra 1989 a dneška. Dnes sa k tejto citlivej téme, ktorej sa mnohí vyhýbajú, vyjadrím o niečo podrobnejšie. Dovolím si zopár osobných poznámok na základe mojich vedomostí i bezprostredných skúseností z tej doby a následného spoločensko-politického vývoja.

Chápem obavu historikov i politológov otvorene sa k týmto udalostiam vyjadrovať, lebo v tomto viac ako tri a pol roka trvajúcom – takmer totalitnom režime, pri cenzúre slova, aká tu nebola ani v minulosti a prenasledovaní politických oponentov – môžu byť reálne perzekvovaní. Ako dôchodca a človek bez politických ambícií si však dovolím otvore hovoriť o tejto téme dúfajúc, že si po mňa nepríde NAKA, ako je to teraz v móde a nebudem stíhaný za šírenie pravdy, či proruskej propagandy a oslavu podľa politických štváčov „zločineckého“ režimu.

Nie obhajoba vstupu vojsk, ale objektivizácia udalostí augusta 68

Nie som historik a ani sa neštylizujem do role človeka s jediným správnym názorom, poznám však fakty a mám i vlastnú skúsenosť. Dovolím si tvrdiť, že naším problémom pri hodnotení historických i práve prebiehajúcich udalostí je často jednostranné, čierno-biele videnie a paušálne odsudzovanie udalostí alebo ich aktérov bez dostatku objektívnych informácií a kritického posúdenia príčin, ktoré viedli k určitej akcii. Typickým príkladom je práve invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa podobne, ako teraz odsudzovanie ruskej agresie na Ukrajine.

V Československu sa po nástupe nového vedenia KSČ v januári 1968 na čele s reformným Alexandrom Dubčekom začala takzvaná Pražská jar a cesta k socializmu s ľudskou tvárou; začal sa demokratizačný proces a reforma socializmu. Bol to nesporne pozitívny proces, ktorý mal však viaceré úskalia. Demokratizácia spoločnosti prebiehala chaoticky a stále viac bola zneužívaná pravicovými silami v snahe dosiahnuť nie lepšiu, vyššiu formu socializmu, ale zásadným spôsobom zmeniť politický režim u nás. V tomto smere významne pôsobili aj západné agentúry, okrem iných napríklad vysielač Slobodná Európa, ktoré priamo navádzali občanov na odpor proti vtedajšiemu režimu, na zmenu politického zriadenia a nabúranie jednoty socialistických štátov. Takýto postup domáceho a zahraničného odboja umožňovala nerozhodnosť vedenia KSČ (vo vzťahu k vedeniu strany a štátu) na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý však bol medzi ľuďmi populárny a veľmi obľúbený.

Túto tendenciu nechcel alebo nemohol pripustiť Sovietsky zväz, ale ani časť konzervatívneho vedenia KSČ na čele s Vasilom Biľakom s jeho pozývacím listom, a preto v záujme ochrany a zachovania socialistického tábora rozhodlo politbyro ÚV KSSZ o vojenskom posilnení svojho teritória, v dnešnom ponímaní západného krídla Varšavskej zmluvy.

Samozrejme, na príčiny vpádu vojsk sú rôzne názory, čo sa potvrdzuje aj na wikipédii: „Jedna skupina historikov sa domnieva, že išlo skutočne len o sovietsku reakciu na demokratizačný vývoj československej spoločnosti a jej možný odklon od komunizmu. Druhá skupina odborníkov zastáva názor, že išlo o dlhodobo pripravovanú akciu, ktorej pravým cieľom bolo rozmiestniť vojakov sovietskej armády na našom území a umožniť tak ZSSR dotvoriť svoj obranný val na hranici východného bloku, ktorý sovietske jednotky už dlhší čas udržiavali s NDR, Poľskom a Maďarskom“.

Ako to bolo pri invázii vojsk a čo nasledovalo počas 23 rokov ich pôsobenia na Slovensku, môžu okrem historikov a tých, čo analyzujú archívne dokumenty, posúdiť len tí, ktorí v tom čase žili a chápali aspoň základné politické súvislosti. Všetci ostatní majú informácie len sprostredkované a často veľmi skreslené internetom, mainstreamovými médiami, školou, či rodičmi.

Uvediem svoju spomienku, malú epizódu z príchodu vojsk v auguste 68, keď sa v Senci na námestí točili tanky, nevediac kadiaľ ísť, lebo dopravné smerovky boli kade-tade pootáčané. Ako mladí učni sme sa počas cesty na obed pozerali nechápavo na cudzích vojakov, keď za nami prišiel vedúci elektroservisu, mimochodom aktívny katolík a nečlen komunistickej strany s poznámkou: „Chlapci, poďte pracovať, dosť bolo divadla, my musíme z niečoho žiť.“ Nuž a to bolo prvý i poslednýkrát, čo som videl spojeneckých vojakov naživo.

Možno ešte jedna praktická skúsenosť. Niekoľko rokov sme často chodili za rodinou do obce Voderady neďaleko Trnavy. Za dedinou a za JRD sídlila menšia posádka rusko-ukrajinských vojakov. Podľa miestnych nebolo ich vraj počuť ani vidieť, až na pár dôstojníkov, čo si išli nakúpiť do potravín, samozrejme i vodku.

Takže aj takýto bol z môjho pohľadu august 1968 a mesiace po ňom.

Bol, či nebol august 1968 okupáciou?

Odpoveď na túto otázku je zložitá, ale dá sa nájsť. Význam slova okupácia treba poznať skôr, ako ho používame, čo platí najmä pre demagógov. Ide o „privlastnenie, násilné vojenské obsadenie územia cudzieho štátu, získanie kontroly a moci nad týmto územím, prípadne ustanovenie okupačnej správy“. Viacero z týchto atribútov sa okrem násilného obsadenia územia v bývalom Československu v roku 1968 ani v ďalších rokoch nenaplnilo!

Aj vo wikipédii sa uvádza: „Vpád/invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska (alebo okupácia) bol komunistickou stranou označovaný aj ako vstup spojeneckých vojsk s krycím názvom: operácia Dunaj. Bol to vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR), ktorý znamenal ich následnú 23-ročnú prítomnosť na našom území a zastavenie, zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem“. Takže máme na výber, či to nazvať vpádom, inváziou vojsk, dlhodobým pôsobením na našom území, bratskou pomocou, alebo okupáciou.

Treba si vyjasniť otázku, či došlo v auguste 68 k privlastneniu, získaniu moci nad naším územím, alebo k ustanoveniu okupačnej správy? To celkom iste nie. Možno si tiež preto položiť ďalšiu otázku, bolo by možné, aby v okupovanej krajine život bežal normálne? Aby naplno a bez obmedzenia (okrem prvých týždňov) fungovali štátne orgány, ministerstvá, aby školstvo a zdravotníctve bolo v tej dobe na oveľa lepšej úrovni ako v súčasnosti? Aby sa postavili moderné fabriky, okrem mnohých iných aj vodná elektráreň Gabčíkovo, škôlky a školy, občianska vybavenosť, kultúrne domy takmer v každej dedine? To všetko dnes chátra a ponovembrové vlády to nevedeli ani len opraviť. Ročne sa stavalo priemerne 35- až 40-tisíc nájomných a družstevných bytov. Sociálne istoty boli na vysokej úrovni a podpora rodín nebývalá, preto sa rodilo najviac detí, o ktorých sa ešte stále hovorí ako o silnej generácii Husákových detí.

Žila i kultúra, točili sa filmy o láske, dobre i hrdinstve, charakterizované ako socialistický realizmus. Videli sme v nich hercov od Kňažka až po Magdu Vášáryovú, ktorí sa neskôr zo dňa na deň od svojho pôsobenia dištancovali a stali sa poprednými kritikmi bývalého režimu. Nuž aj teraz sa točia scény pre zmenu kapitalistického realizmu, rôzne reality šou, ľudské tragédie, predstavovanie celebrít, ako by to bol obraz života na Slovensku. V televíziách prakticky nič iné okrem amerických brakov a krvákov nevidíme. Kultúra, tá naša, „padla na hubu“.

Pravda, istá menšia časť ľudí, ktorým sa tento systém nepáčil, bola po roku 1968 a počas normalizácie perzekvovaná. Viacerí mali problémy v zamestnaní alebo pri prijímaní na vysoké školy. Bola obmedzená návšteva bohoslužieb i možnosti vycestovania do kapitalistického zahraničia. Treba preto citlivo, no reálne zvažovať plusy a mínusy vtedajšieho spoločenského systému a to, čo bolo v prospech väčšiny obyvateľstva.

Pseudohistorici, samozvaní kádrováci a kritici všetkého toho, čo tu bolo za socializmu, by sa mali nad svojimi slovami a činmi zamyslieť. Mnohí takzvaní disidenti akurát tak dokázali vyplazovať jazyk na Rusov, ale len za rohom a nadávať v krčmách pri pive, aj to potichu, aby ich nikto nepočul.

Uvediem len tri príklady takéhoto typu ľudí v rôznej vekovej kategórii. Najstarším je „ujo“ Peter Osuský, ktorý sa narodil v roku 1953, v časoch „krutého“ socializmu, čo mu však nevadilo pri získavaní titulov a pôsobení v socialistickom vysokom školstve. Práve z neho sa po prevrate v Novembri 89 stal kovaný antikomunista. Do parlamentu sa ako predseda Demokratickej strany, neskôr OKS, dostal spolu s Dostálom vždy na chrbte inej politickej strany ako SDK, Most-Híd, SaS. Jeho najväčšou a jedinou zásluhou počas niekoľkých rokov pôsobenia v parlamente bola deštrukcia a predkladanie zákonov proti komunistom. Známe sú jeho bonmoty, klamlivé a zavádzajúce výroky, za ktoré sa neraz dostal do ankety Demagog.sk, či Homofób roka. Jeden z jeho posledných výrokov znel „Náš radostný cieľ – ploché Červené námestie… bude tam len ticho cvrlikať stroncium 90“. To sú výrazy a slovné spojenia pripomínajúce fašistov.

Jeho mladším klonom je Ondrej Dostál, narodený v roku 1971. Je rovnako principiálny a rovnaký kariérista, ako jeho vzor Osuský. Začal ešte v roku 1988 ako aktívny zväzáčik v SZM, keď mu v Novom slove vyšiel známy článoček Prečo sme pasívni. Neskôr bol redaktorom SME a predsedom DS a OKS. Potom zrazu zistil: „Už sa dlho cítim byť liberálnym konzervatívcom.“ Skutočne parádne premeny politika, ktorý teraz znovu kandiduje za Sasku.

Benjamínom, ale najhorlivejším kritikom, je progresívec Michal Šimečka, má 39 rokov a je vernou kópiou svojho pofidérneho otca Martina, žijúceho zo strachu pred ľuďmi v Prahe. Politické ostrohy získal ako reportér v Financial Times v Prahe a denníka SME. Vyniká absolútnou podporou amerických mocenských záujmov, globalizmu a častých nezmyslov prijímaných v EÚ, za čo si vyslúžil aj funkciu podpredsedu Európskeho parlamentu. Hlavným bodom volebného programu nie je riešenie problémov Slovenska, ale všestranná podpora politiky USA, či LGBTI. Predseda PS Michal Šimečka so Slovenskom nemá spoločné nič, len miesto narodenia. Jeho charakter najlepšie vykresľuje nedávny výrok jeho otca Martina a odkaz voličom Smeru – SSD „Ste svine vnútri ľudských bytostí“, od ktorého sa predseda PS Michal Šimečka nedištancoval a v podstate sa s ním stotožnil.

Sú to malé príklady „odborníkov“, hodnotiacich udalosti v roku 1968 a obdobie budovania socializmu. Sú to noví hrdinovia, nové morálne, principiálne, spravodlivé autority, predstavitelia našej „svetlej“ perspektívy…

Súvislosti pohnutého roku 1968, Novembra 1989 a dneška

V článku spomínanom v úvode som pod týmto podtitulkom uviedol, ako som márne dúfal, že bude v lete pokoj. Neuvážene som rátal s politickým útlmom aspoň do 21. augusta, keď naši rusofóbovia iste vytiahnu vpád Varšavskej zmluvy, ktorej sme boli, mimochodom, členom, rovnako ako sme teraz členmi NATO. Vtedy sa to volalo bratská pomoc a podobalo sa to na článok päť Severoatlantickej zmluvy. Varšavská zmluva posilňovala svoje západné krídlo rovnako, ako teraz posilňuje NATO svoje východné krídlo. Rozdiel je len v súčasnom extrémnom vojenskom posilňovaní východoeurópskych štátov, ktoré už dávno nie je obranou, ale prípravou na útok voči Rusku.

Žiaľ, invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa nezaobišla bez obetí na ľudských životoch z radov civilného obyvateľstva. Neboli to však tisíce či desaťtisíce obetí, ako sa to snažia prezentovať manipulátori dejín. Pri vpáde vojsk zahynulo v období od 21. augusta do 31. decembra 1968 na Slovensku v dôsledku prítomnosti cudzích vojsk, podľa doterajších poznatkov historikov a oficiálnych štatistík, celkovo 37 osôb. Počet týchto tragédií sa, samozrejme, nedá mechanicky porovnávať s ničím, no pre ilustráciu uvádzam, že v rovnakom časovom období roku 1968 zahynulo podľa štatistiky MV SR pri dopravných nehodách 302 osôb. Z uvedených 37 osobných tragédií bola malá časť nehôd, väčšia časť vyprovokovaných vojenských zásahov, ale i viaceré úmrtia, ktoré sa dajú charakterizovať ako vraždy počas tohto vojenského zásahu. Najmä tých si treba pripomínať a poučiť sa z tejto neblahej minulosti.

Naše negatívne skúsenosti a dnešok

Naši prozápadne orientovaní politici a mainstreamové médiá iste tiež zabudnú pripomenúť, že o vojenskom zásahu či okupácii Československa rozhodlo 12-členné politbyro, z toho až sedem Ukrajincov a vtedajší generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Iľjič Brežnev, ktorý sa narodil na Ukrajine. Nuž a treba tiež pripomenúť, že takmer 80 percent zasahujúcich sovietskych vojakov bolo Ukrajincov.

Môžeme len špekulovať, čo by bolo, keby? Keby na územie Československa nevstúpili v tom čase spojenecké armády? Súdny človek však vie odhadnúť, že by už vtedy došlo s veľkou pravdepodobnosťou k politickému a ekonomickému prevratu tak, ako v Novembri 1989, teda o viac ako o 20 rokov skôr. Otázkou je len to, či by to bolo pre náš národ prospešné, alebo nie. Keďže je to vec názoru, odpoveď nechám na čitateľa.

Neskutočne paradoxné a až zarážajúce je, aj ako naše „elity“, dokonca najvyšší ústavní činitelia, nenávidia našich osloboditeľov Rusov. Nenávidia ich aj za rok 1968, ale na strane druhej sa priatelia s Nemeckom, ktorého armáda v druhej svetovej vojne zabila 360 tisíc občanov Československa a na dôvažok doslova milujú USA, ktoré nám nikdy a v ničom nepomohli.

Keď už spomínam súvislosti roku 1968 s dneškom, tak pozývací list mi pripomína Dohoda o obrannej spolupráci medzi SR a USA, ktorá legalizuje pobyt cudzích vojakov a vojenských základní na našom území s tým, že si môžu robiť, čo chcú, lebo nespadajú pod naše zákony. Praktický príklad už máme vo vojenskej základni NATO, resp. skôr USA, na Sliači a tisícky cudzích zbraní a vojakov na Slovensku. Žeby tu boli len dočasne na 20, či až 50 rokov?

V Mníchove v roku 1939 nás zradili vtedy naši západní spojenci, v roku 1968 nás podľa viacerých analytikov a rusofóbov zradili naši – pre zmenu východní – spojenci.
Poznajúc históriu a správanie sa mocností, akú máme záruku, že nás najbližšie nezradí „náš“ nový veľký brat USA, aj s jeho, či „naším“ NATO?

Snímky: www.wikimedia.commons

---

[VB]