- Eduard Chmelár: Ak Fico nie je Slovensko, Šimečka je ním ešte menej (9.3.2024)
- Redakce 100+1: Ve stínu mocných: Jaký byl vztah Čech k Velkomoravské a Francké říši? (31.8.2019)
- Rostislav Iščenko: Rozvrat Európy na ruinách Ukrajiny (4.3.2024)
Keď sledujem výroky politikov na oboch stranách rieky Moravy za posledné dva dni, začínam mať obavu, že toto náhle zhoršenie vzájomných vzťahov sa vôbec nemusí skončiť výmenou vlád, ale môže predznamenávať čosi horšie. Zdôrazňujem, že pri tom nevychádzam z nejakých subjektívnych pocitov, ale z dôkladného poznania dejín. Preto skôr, kým sa dostanem k horúcej súčasnosti, bude pre pochopenie tohto stavu dôležitý malý historický exkurz (kto má trpezlivosť s dlhým textom, veľa sa dozvie).
To, že vzájomné vzťahy Slovákov a Čechov boli nadštandardné „celé stáročia“, je kultúrny mýtus. Treba si uvedomiť, že sme žili tisíc rokov v prakticky rozličných krajinách. Od stredoveku síce existovali sporadické kontakty učencov, ale to bolo asi tak všetko, pričom naše vzťahy s Maďarmi, Poliakmi, Chorvátmi a Rumunmi boli často intenzívnejšie. Napríklad v 16. – 17. storočí nám boli rozhodne bližší Maďari, s ktorými sme jednak spoločne vykrvácali na uhorsko-osmanskej hranici pri obrane Európy a jednak sme sa vzájomne podporovali v mestských bojoch za jazykové práva proti vládnucemu nemeckému patriciátu. Vzťahy s českou kultúrou do istej miery zintenzívnila reformácia, keďže tzv. biblická čeština sa stala liturgickým jazykom evanjelikov. Tá však mala na našu identitu aj negatívny dopad, pretože ako vysvetľujem vo svojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín, na konci stredoveku bol rozvoj slovenčiny veľmi blízko ku kodifikácii, no tento veľmi sľubný vývin prekazilo práve protestantské hnutie.
Katolíci však takýto emocionálny vzťah s Čechmi nemali, preto k prvému konfliktu došlo s vystúpením bernolákovcov. Vznik moderného národného hnutia sa zároveň spája s postupným vymedzovaním sa nielen voči Maďarom, ale aj voči Čechom. Ideologickým zakladateľom československej jednoty bol Ján Kollár. Kým Anton Bernolák ešte chápal národ stavovsky v starom osvietenskom duchu a ako oravský zeman sa cítil byť hrdým príslušníkom natio hungarica s tou výhradou, že chcel v duchu pokynov cisára Jozefa II. zrovnoprávniť slovenčinu s ostatnými jazykmi „uhorského národa“, otcom etnického nacionalizmu bol práve ideológ slovanskej vzájomnosti Ján Kollár. Táto idea bola vlastne výsledkom omylu. Mladý Kollár sa ako študent univerzity v Jene zúčastnil 18. októbra 1817 na oslavách 300. výročia reformácie na hrade Wartburg. Tam bol svedkom udalosti, ktorá natrvalo poznačila nielen jeho život, ale aj naše dejiny. Na zhromaždení nemeckých študentov vystúpil jeden mladík a v zápalistom prejave vyzýval prítomných, že už nestačí byť iba Sasom, Prusom, Bavorom, ale v budúcnosti buďme „jedno telo, jeden nemecký národ“.
Búrlivý a nadšený potlesk strhol nielen mladých Nemcov, ale aj mladého Kollára. Zišlo mu na um, že aj Slovania sú jedným národom, ktorý tvoria Česi, Poliaci, Rusi, Srbi atď. a rozhodol sa úplne pretvoriť vnímanie národa zo stavovského princípu na etnický. Keďže však Slováci vtedy ešte nemali rozvinutú vlastnú identitu, pričlenil ich k jednotnému „československému kmeňu“. Sám sa však spolu s Pavlom Jozefom Šafárikom usiloval čo najviac poslovenčiť češtinu, aby splynuli nielen kmene, ale aj jazyky. Českí učenci však takúto jazykovú reformu neprijali a odmietali slovakizmy v češtine, ktoré vraj špinia spisovný český jazyk. Nastali prvé vážne konflikty.
Urazení Slováci sa začali voči Čechom čoraz viac vymedzovať. Neboli to len bernolákovci, ktorých druhá generácia vedená Martinom Hamuljakom a Jánom Hollým už považovala slovenský národ (na rozdiel od samotného Antona Bernoláka) za samostatný, ale zaznamenávame aj niektoré individuálne pokusy o jazykovú reformu, z ktorých najznámejší je asi ten od Michala Godru. Samotný Ľudovít Štúr sa jazykovej odluke dlho bránil a ešte v roku 1839 napísal priateľovi z lyceálnych štúdií Františkovi Palackému list, v ktorom ho ubezpečoval, že Slováci zostávajú verní jazykovej jednote, ale tú rozbíjajú množiace sa urážky z českej strany. Prvé pochybnosti o československej jednote sa začali objavovať u Štúra už v roku 1835, keď sa mu ako dvadsaťročnému dostali do rúk po prvý raz dvojzväzkové Národnie spievanky od Jána Kollára. K ich zozbieraniu doslova dokopal mladého Kollára sám veľký Johann Wolfgang von Goethe, ktorý ho počas jeho nemeckých štúdií provokoval, že ak protestuje, že nie je Uhor, ale Slovák, nech mu prinesie nejaké slovenské ľudové piesne, aby mu dokázal, že Slováci sú naozaj jedinečný národ. A tak to bol vlastne Ján Kollár, ktorý nechtiac dokázal to, čo celý život popieral – že Slováci sú samostatným národom. A keď sa množili útoky zo strany Čechov, Ľudovít Štúr sa na začiatku roka 1843 rozhodol, že Slováci pôjdu samostatnou cestou.
V tom momente sa česká inteligencia obrátila k slovenskej chrbtom. Konflikty boli také veľké, že počas štúrovského povstania v roku 1848 slovenským dobrovoľníkom nepomohli Česi, ale Srbi a Chorváti, ktorí nám dodali zbrane i peniaze. Ani v mimoriadne ťažkej situácii po rakúsko-maďarskom vyrovnaní, keď nás násilná maďarizácia priviedla takmer na pokraj vyhubenia, sa nedalo na Čechov spoľahnúť. Keď bol Samuel Štefanovič, veterán, vojnový hrdina a legendárny prvý slovenský kapitán štúrovských dobrovoľníkov prosiť u Františka Riegera, bohatého podnikateľa a zaťa Františka Palackého, o pomoc pri vydávaní slovenských novín, arogantne ho vyhodil a osopil sa na neho: „Vy jste všeho tohto zlého na vině, proč jste se odtrhli od nás a přijali vaši kočištinu za řeč spisovnou.“ Zdôrazňujem, že to nebol ojedinelý, ale prevládajúci názor vtedajšej českej politickej reprezentácie. Z týchto dôvodov boli v 19. storočí vzťahy medzi martinským vedením Slovenskej národnej strany a českými politickými stranami veľmi chladné, prakticky nulové. Samozrejme, existovali individuálne prejavy vzájomnosti, z ktorých sa najmä za prvej republiky robili ideologicky prehnané závery, ale v skutočnosti sme si veľmi nerozumeli.
K zásadnému zlomu došlo na prelome 19. a 20. storočia, keď mladá skupina liberálov zoskupená najprv okolo časopisu Hlas a neskôr okolo magazínu Prúdy začala presadzovať ideu česko-slovenskej vzájomnosti. Treba však zdôrazniť, že v tomto období to rozhodne nebol väčšinový názor slovenskej spoločnosti. Vajanský a Škultéty mali k Čechom hlbokú nedôveru, presadzovali skôr zjednotenie Slovanov pod vládou cárskeho Ruska, no výrazná väčšina stále podporovala autonomistický program v rámci Uhorska platný od roku 1861 (vlastne, keby sa uskutočnilo referendum, tak ako ho presadzovali Maďari vo Versailles, Slováci by sa rozhodli za zotrvanie v Uhorsku, nie za pričlenenie k Česku). Ani na českej strane sa však neuvažovalo dôsledne česko-slovensky. Ešte v máji 1915 predložil T. G. Masaryk britskému ministrovi zahraničných vecí E. Greyovi memorandum „Samostatné Čechy“, v ktorom rátal s obnovením českého štátu. Až neskôr, keď mu dali veľmoci najavo, že vznik etnického českého štátu, v ktorom takmer polovicu tvoria Nemci, podporovať nebudú, a keď sa stretol so svojím bývalým študentom M. R. Štefánikom, profesor pochopil, že bez Slovenska, teda bez prevládajúceho slovanského živlu, samostatnosť nedosiahnu. Tak sa zrodila účelová umelá ideológia čechoslovakizmu.
Na dejiny Česko-Slovenska sa možno pozerať dvoma spôsobmi. Jeden z nich je notoricky známy, hovorí o tom, že bez Čechov by sme si neporadili, že nám pomáhali budovať štátne vzdelávacie a kultúrne inštitúcie a podobne. Druhý však poukazuje na to, že počas celej existencie spoločného štátu Česi cielene brzdili rozvoj našej národnej emancipácie, či už to boli pokusy o jazykovú asimiláciu (pravidlá slovenského prvopisu profesora Václava Vážného z roku 1931), odpor voči autonómii, odpor voči federalizácii či ďalšie snahy o zrovnoprávnenie. Napokon, nie náhodou došlo k výraznej industrializácii Slovenska až po nástupe Gustáva Husáka k moci. Situáciu v prvej ČSR najvýstižnejšie opísal spisovateľ, novinár a predseda Slovenskej národnej strany Martin Rázus, keď trpko poznamenal, že „v republike sú tri národy: protežovaný národ český, krivdený národ slovenský a nejestvujúci národ československý, ku ktorému sa hlásia tí Slováci, ktorí by chceli mať niečo z výhod národa českého“. Podstatné je pochopiť, že od vzniku národného obrodenia až po rozdelenie Česko-Slovenska sme spolu skôr bojovali, resp. sa medzi sebou naťahovali a v rozhodujúcich historických momentoch našej národnej emancipácie nás Česi nikdy nepodržali – dokonca ani v tom roku 1918, keď ignorovali vôľu slovenskej politickej reprezentácie vytvoriť Slovenskú národnú radu a po niekoľkých týždňoch ju zrušili a keď neuznali závery Pittsburskej dohody, ktorá nám zaručovala vytvorenie vlastného snemu.
Mohol by som pokračovať, ale nechcem budiť dojem, že sa snažím vyvolať averziu voči Čechom. Božechráň. V mojom rebríčku patrí slovensko-česká vzájomnosť medzi najcennejšie politické hodnoty. Tento výklad som urobil preto, lebo chcem upozorniť, že tie nadštandardne a svetovo unikátne vzťahy sa zrodili až po osamostatnení Slovenskej a Českej republiky. Nikdy predtým neboli objektívne lepšie. A tá výnimočnosť je taká krehká, že každý, kto s ňou hazarduje, by mal byť vyobcovaný z verejného života. Opakujem, nemôžeme ich brať ako samozrejmosť – rovnako ako v partnerskom spolužití, aj o tento vzťah sa musíte aktívne starať, pestovať ho a rozvíjať ho.
To, čo urobila Fialova vláda, je ako necitlivý kopanec do dlhoročne starostlivo budovaného mraveniska. Neveril som vlastným očiam a ušiam, keď včera v Českej televízii šéf českého senátu Miloš Vytrčil vybuchol, že aj malé dieťa by pochopilo, že keď sa im niečo nepáči, my to nemáme robiť… Prosím?? Keby našej vláde tak úzkostlivo nezáležalo na nezhoršovaní vzájomných vzťahov, tak táto hláška je na okamžité predvolanie českého veľvyslanca na Slovensku. Čo si to ten človek dovoľuje? O kom si myslí, že rozpráva? O nejakej svojej kolónii? To nie je len donebavolajúca drzosť, keď sa predstaviteľ jedného štátu pokúša tomu druhému diktovať, ako sa má správať. Obávam sa, že toto je oživenie toho neznesiteľného českého mentorstva, ktoré Slováci celé desaťročia tak z duše nenávideli. Našťastie, niektorí vyspelejší českí politici už pred tým varovali, ako napríklad bývalý šéf českej diplomacie Cyril Svoboda alebo bývalý predseda parlamentu a podpredseda ANO Radek Vondráček. Ale keď už raz s tým niekto začne, je veľmi ťažké obnoviť dôveru.
Znova sa musím vrátiť k tomu, že celý konflikt je extrémne absurdný. Predstavte si, že by sa slovenskej vláde nepáčil výrazne proizraelský postoj českej vlády, ktorá nedokázala ani slovom odsúdiť genocídu palestínskeho obyvateľstva, ktoré je masakrované mnohonásobne horším spôsobom ako ukrajinské. Máme za to s Českom obmedziť kontakty? Alebo spomínaný Miloš Vystrčil, ktorý návštevou Taiwanu porušil všeobecne prijímané pravidlo medzinárodného spoločenstva o uznávaní jedinej Číny. No to by už podľa tejto logiky malo byť na prerušenie diplomatických stykov! Nám sa postoj tej alebo onej krajiny nemusí páčiť, ale nevnášame vonkajšie konflikty do bilaterálnych vzťahov. A v tomto prípade je dokonca absurdné hovoriť o nejakom postoji, lebo súčasná slovenská diplomacia nijako nezmenila svoju zahraničnopolitickú orientáciu a stanoviská v zásadných otázkach. Im sa jednoducho nepáči, povedané slovami premiéra Fialu, že si Blanár podal s Lavrovom ruku (sic!!).
Hovoriť o tom, že sme na strane Putina, je dezinterpretácia. Hovoriť o tom, že sme proti Ukrajine, je dezinterpretácia. Hovoriť o tom, že Robert Fico je nedemokratický politik, je dezinterpretácia. Prosím vás pekne, nezavádzajte ľudí. Ficova vláda má určite väčšiu demokratickú legitimitu ako Fialova, ktorej dôveruje sotva tretina občanov. A má rozhodne väčšiu legitimitu ako nejaká Ursula von der Leyenová, na ktorú sa ako na najvyššiu autoritu českí politici odvolávajú. Keď líder Progresívneho Slovenska špiní svoju vlasť a na stretnutiach s predstaviteľmi českej vlády a parlamentu ziape, že Fico nie je Slovensko, no tak treba dodať, že je rozhodne viac „Slovensko“ ako mladý Šimečka, lebo Ficovej vláde dôverujú takmer dve tretiny voličov. Ale ak toto isté vykrikuje najnepopulárnejší český premiér Petr Fiala a zároveň dodáva, že sa bude namiesto schôdzok s Robertom Ficom stretávať so slovenskou opozíciou, tak mu treba jasne vysvetliť, že tým prejavuje hrubú neúctu k Slovenskej republike. Pretože Slovenská republika má svoju štátnu reprezentáciu, ktorú nepredstavuje Šimečka s Hojsíkom, ale legitímna vláda na čele s premiérom Ficom, ktorá vzišla z demokratických volieb. A ak to česká vláda spupne nerešpektuje, tak nerešpektuje Slovensko a suverénnu vôľu jeho obyvateľov. Táto symbolika by mala byť úplne jasná každému. Najmä tým, ktorí dnes vnášajú do slovensko-českých vzťahov riziká s nepredvídateľnými následkami.
(Status na FB 8. marca 2024)
Ve stínu mocných: Jaký byl vztah Čech k Velkomoravské a Francké říši?
V 9. století žila česká knížata ve stínu mocnější Velkomoravské říše a po jistou dobu byly Čechy i její nedílnou součástí. Jaké bylo soužití Čechů s Moravany a jaký byl vliv Východofranské říše na Českou kotlinu?
Počátky Velké Moravy se datují k roku 833, kdy se v pramenech poprvé objevuje postava knížete Mojmíra I., jenž tohoto roku ovládl vedle Moravy také Nitranské knížectví. O sto let později došlo k vraždě přemyslovského knížete Václava, vládnoucího ještě stále malému kmenovému knížectví kolem Prahy.
Rozhodně nelze hovořit o nějaké přímé kontinuitě v existenci těchto dvou celků, přesto tu však jsou jisté souvislosti, jež pomáhají objasnit samotné počátky vlády Přemyslovců. V prvé řadě to byl poměr k Východofrancké říši, nejmocnější politické entitě ve střední Evropě a následně nezbytný atribut raného středověku, postupující christianizace pohanských kmenů.
Preventivní křest
Pokud nebudeme brát v potaz dřívější kusé zmínky o válečných akcích, které proti českým kmenům vedl Karel Veliký na počátku 9. století, upozornili na sebe čeští velmoži na přelomu let 844 a 845 natolik významně, že si to vyžádalo letopiscův zápis: „Ludvík čtrnácti z (celkového počtu) knížat Čechů, kteří žádali o přijetí křesťanského náboženství, vyhověl a v oktávě Epifanie je přikázal pokřtít.“
Co tento zápis ve Fuldských análech konkrétně znamená? Roku 831 došlo k pokřtění Moravanů. Východofrancká říše patřila ke křesťanským zemím již delší dobu. Dosud pohanské kmeny v české kotlině se tak ocitly v kleštích mezi říší velkomoravskou a východofranckou a musely se tak více obávat možného útoku z obou stran.
Česká knížata pochopila závažnost situace po roce 843, kdy se Francká říše rozdělila na tři části, a východ získal Ludvík II. Němec. Ten v duchu politiky svého děda Karla Velikého a otce Ludvíka I. Pobožného aktivně vstoupil do poměrů ve slovanských zemích za Labem a Dunajem, aby ochránil hranici vlastního státu. Proto se roku 844 vypravil proti slovanským Obodritům, aby zdejší knížata uvedl v závislost na říši a zabránil jejich spojení s vikinskými Dány. Jistě nebyla náhoda, že se krátce po této akci, na samém sklonku roku 844, rozhodli čeští předáci k preventivnímu kroku. Inspirací k tomu se jim nepochybně stal právě křest Moravanů. Aniž by česká knížata kdokoliv čekal, objevila se na přelomu let 844 a 845 v Řezně u Ludvíkova dvora s žádostí o křest. Zaskočený král tedy přikázal knížata pokřtít, k čemuž došlo 13. ledna 845.
Pod tlakem říše
Čeští velmoži věřili, že je křest ochrání před vojenským vpádem východofranckého krále a patrně též v to, že nebudou muset obnovit poplatnost říši. Ludvík II. Němec je ale velmi brzy vyvedl z omylu. V srpnu 846 vojensky intervenoval na Moravě, aby zabránil snahám zbavit se závislosti na říši a dosadil Moravanům nového knížete Rostislava, synovce Mojmírova. Tak to alespoň líčí francké prameny. Pak se obrátil do Čech, kde chtěl demonstrací vojenské síly Čechům připomenout jejich staré závazky vůči říši, tedy zejména odvádění tributu, což evidentně nebylo v Řezně dořešeno. Z pohledu krále totiž přijetí křesťanství znamenalo automatické podřízení se říši a tedy i přijetí starých závazků.
Podle Bertinských análů se však napadení Čechové bránili a královskému vojsku způsobili citelné ztráty. Zaskočený král se tak sice musel stáhnout zpět do Bavorska, ale čeští velmoži pochopili, že přijetí křtu nemá ani zdaleka očekávaný efekt a vrátili se zpět k původní pohanské víře. Snahy o mírové soužití s Východofranckou říší skončily.
V závislosti na Moravě
Deset let po neúspěšném tažení do Čech se Ludvík II. znovu pokusil přivést české kmeny pod kontrolu. Tomuto tažení předcházela výprava na Moravu, ale tam ho Rostislav porazil, a proto předal moravské záležitosti synu Karolomanovi a sám se obrátil na sever, aby řešil otázku Srbů a Čechů. Vpád do Čech roku 856 byl nečekaný, králi však vítězství nepřinesl. Bertinské anály uvádějí, že ztratil větší část svého vojska, a podle Fuldských análů si aspoň podrobil některá česká knížata. Vojenské akce v dalších letech pak již namířili Frankové zejména proti Rostislavově říši. Například roku 869 král vyslal silné vojsko, aby zlomilo Rostislavovu moc. Tehdy se poprvé dozvídáme o existenci Svatopluka, proti němuž král vyslal samostatnou armádu. Došlo na plenění Moravy, ne však k porážce. Na to již byla Morava příliš silná.
Téhož roku však došlo ještě k jedné události, totiž ke změně moravského vládce. Svatopluk Rostislava zrádně zajal, vydal králi a sám se pak ujal vlády. Původně jako králův vazal, ale vzápětí se proti říši obrátil a roku 871 rozdrtil její vojsko. V následujících letech uštědřil Frankům tolik porážek na moravském i říšském území, že Ludvíkovi nezbylo nic jiného, než požádat Moravany o mír. Naopak Svatopluk se během jednání zasadil o to, aby král propustil z žaláře biskupa Metoděje a vrátil ho pod jeho ochranu.
Teprve poté roku 874 potvrdily obě strany mír. Svatopluk pak jako schopný diplomat navázal spojenectví s kmeny v Čechách, což mimo jiné vedlo ke křtu přemyslovského knížete Bořivoje I. na moravském Velehradě před rokem 884. Po Bořivojově smrti roku 888 se pak Svatopluk stal svrchovaným vládcem nad Čechami. Teprve po jeho smrti o 6 let později a s nástupem knížete Spytihněva I., staršího z Bořivojových synů, se cesty Čech a Moravy rozešly.
Další související:
Osudová léta Mojmíra II.: Krize Velké Moravy a její pád
© Alex Chan Tsz Yuk / Keystone Press Agency / Global Look Press
Východoeurópski politici a podnikatelia sa usilujú osloviť západoeurópskych partnerov tak, že aktívne používajú tvrdenie, podľa ktorého východná Európa nikdy neodpustí západnej ruské víťazstvo na Ukrajine. V ruských internetových médiách som sa stretol s výsmechom na adresu nadmerne ambicióznych Východoeurópanov. Vraj našli niečo, čím vydesiť svojich pánov, ktorí ich kŕmia, urazia sa a neodpustia. Celý príbeh nie taký jednoduchý, ako by sa na prvý pohľad zdalo.
Rostislav Iščenko. Foto: ru.wikipedia
Totiž tak v Rusku ako aj v západnej Európe sa dávno odnaučili chápať jemnú duševnú organizáciu limitrofov[1]. Aj my, aj Američania a Európania sa dopustili mnohých chýb pri hodnotení celkovej geopolitickej situácie. Tieto chyby neboli pre nás také osudové ako pre Západ. Totiž Rusko zásluhou osudu a chýb spáchaných neskorým sovietskym a raným ruským vedením sa na viac rokov ocitlo v geopolitickej osamelosti a mohlo spoľahlivo počítať iba samo so sebou. Predpokladaný postoj limitrofov sme brali do úvahy ako určitý rozptyl pravdepodobnosti, ktorý mohol celkovú situáciu Ruska zlepšiť alebo zhoršiť, ale nemohol ju podstatnejšie zmeniť. Naši euroamerickí oponenti na druhej strane vážne počítali s hyperaktívnym protiruským postojom limitrofov, ktorým stačí iba uvoľniť vôdzku a oni sa vrhnú útokom na Moskvu. Pritom sa prepočítali.
Aktuálne vidíme, že limitrofovia dokážu vykrikovať, sú dokonca ochotní tiahnuť ako vozne na železnici na Moskvu, zvlášť horliví ako predvoj armád NATO. Sami však nebudú bojovať za Západ bez Západu, ba čo viac, ani túto vojnu financovať. Sami sa vidia ako sprostredkovatelia, ktorí presúvajú západnú pomoc tak, aby malá časť zostala v ich lepkavých rukách. Ukrajinské požiadavky odovzdávajú Západu vo zveličenej podobe, aby Západ dal viac, než Kyjev dokáže utratiť, prebytky ostanú limitrofom. Uvedený postoj limitrofov značne zvýšil záťaž na vlastné ekonomiky Západu a znížil záťaž na Rusko. Západ je predurčený na porážku v kampani, ktorá sa javila ako ľahká prekážka, t.j. finančno-ekonomická blesková vojna, po ktorej by nasledovala okupácia ruín vyvolaných zvnútra vojenskými a policajnými silami limitrofov, citlivo vedených skutočnými bielymi pánmi z kolektívneho Západu. Západ sa dnes prikláňa k tomu, že stonanie limitrofov považuje za bluf, ktorého cieľom je vymámiť ďalšie dane a vojenské kontingenty na umiestnenie vo východnej Európe. Uvedené len asi z piatich percent zodpovedá skutočnosti. Ostávajúcich 95 % predstavuje to, čo limitrofovia nazývajú „neodpustíme“. Teda Západ nedokáže pochopiť, ako to, že neodpustia, keď sa im trasú kolená od strachu pred Ruskom a svoju existenciu si nevedia predstaviť bez opory Západu?
Neskoré sovietske a rané ruské vedenie svojho času tiež nerozumelo svojim socialistickým väzňom a postsovietskym susedom, ktorí tvrdili, že „neodpustia“ ZSSR perestrojku a Rusku sústredenosť na vlastné problémy. V ruskej spoločnosti podobné výroky jednotlivých proruských limitrofov vyvolávajú salvy smiechu. V žiadnom prípade nejde o nenávisť alebo odpustenie, veď podstata fenoménu je už dávno známa. V skutočnosti spoločnosť veľmocí s globálnymi záujmami disponuje imperiálnym myslením, ktoré sa zásadne nezhoduje s miešaneckými hodnotami limitrofov. Stručne zhrnuté, tam, kde impérium napína všetky sily, aby vydržalo a zvíťazilo, limitrofovia sa radostne vzdávajú a potom sa po stáročia chvália tým, že udržali svoje bábkové mestá a neobetovali žiadneho svojho vojaka. Limitrofovi je srdečne jedno, kto ho riadi. Pokiaľ vládca nemá v úmysle spáchať genocídu obyvateľstva limitrofa a neokráda ho prostredníctvom nadmerných daní, zmena pána nemá žiadny vplyv na životný štýl limitrofného obyvateľstva. Ich život sa napokon môže aj zlepšiť. Napríklad Čechy prekvitali za cisára Rudolfa II. Habsburského, ktorý v Prahe dlhé roky sídlil. Preto, lebo práve v Čechách cisár, jeho dvor i prichádzajúci zahraniční veľvyslanci a cisárske kniežatá utrácali peniaze získané z celej ríše. To isté Česko, ktoré sa vzdalo v rokoch 1938 – 1939 Nemeckej ríši, uniklo hrôzam vojny a okupačný režim v Protektoráte Čechy a Morava bol oveľa miernejší než Generálny Gouvernement (bývalé Poľsko, ktoré sa snažilo bojovať). Tak tomu bolo aj po atentáte na Reinharda Heydricha, ani potom sa v Čechách v podstate nežilo horšie ako v nemeckých provinciách; keďže absentovala mobilizácia na front, dokonca aj lepšie. V rokoch 1948 – 1949 Čechy získali všetky bonusy od ZSSR, ocitli sa pod jeho krídlami a v pohode bez odporu vymenili ľudovodemokratickú vládu za rýdzo socialistickú. Nakoniec v roku 1989 Česi opäť vystriedali pánov a spolu s Poliakmi získali najviac bonusov z EÚ a NATO. Možno Česi ešte viac bonusov ako Poliaci, lebo v zásade neutrácali za konfrontáciu s Ruskom, oni iba zarábali. Takto to funguje v celej východnej Európe.
Večná ochota limitrofov zmeniť pána je všeobecne dobre známa, lenže jednej nuansy sa takmer nevenuje pozornosť. Každý prechod od pána k pánovi sprevádza prakticky úplná zmena vládnucej elity. Postavenie limitrofa medzi dvoma až troma civilizáciami totiž vedie k sformovaniu patričného počtu skupín s príslušnou orientáciou v jeho elite. Imperiálne národy posudzujú uvedenú orientáciu z hľadiska svojej imperiálnej mentality, v rámci ktorej sa frankofil gróf Rastopčin stal po začiatku Vlasteneckej vojny v roku 1812 najúhlavnejším nepriateľom Francúzska. To isté platí o anglofiloch a germanofiloch v rámci ruského a neskôr sovietskeho vedenia v prvej polovici dvadsiateho storočia. U limitrofov však politická orientácia určitej skupiny pevne spája danú skupinu s politikou štátu, na ktorý sa zameriava. Pokiaľ štát túto svoju orientáciu posilní, posilní to aj príslušnú skupinu limitrofných politikov. Títo sa dostanú k moci; ich politická línia sa stane úplne dominantnou a nepodliehajúcou kritike, pretože obyvateľstvo jasne vidí, kto je v danej chvíli silnejší, týchto politikov požehnáva a posväcuje ich voľbu nového vlastníka. Ak nastane úpadok globálneho alebo regionálneho centra, tak obyvateľstvo limitrofa nenápadne mení svoje putá, s jačaním vyháňa (alebo dokonca posiela do väzenia) politikov spätých s minulým mocenským centrom a povoláva politikov orientovaných na nové centrum sily. V danej chvíli títo politici musia dochádzať k novému imperiálnemu dvoru, potvrdiť staré privilégiá limitrofného národa a vybojovať preň pôžitky.
Ako to funguje, dobre vidieť na príklade Gruzínska. Pokiaľ Saakašvili s podporou Západu zvíťazil (zlikvidoval nezávislosť Adžarska), Gruzínci mu odpúšťali diktátorské spôsoby a takmer sa modlili za nového vodcu. Jeho politická kariéra sa skončila, keď prehral juhoosetínske dobrodružstvo a priviedol ruské tanky na prah Tbilisi. Síce dokončil prezidentské obdobie, ale ani on sám ani jeho strana nemali v nasledujúcich voľbách žiadnu perspektívu. Politická sila, ktorá ho vystriedala, hoci nemiluje Rusko o nič viac ako Saakašvili, začala rýchlo obnovovať s Kremľom normálne vzťahy. Jednoducho si uvedomili, že Západ im nepomôže a Rusko je blízko, mohlo by ich udusiť bez tankov – ekonomicky. V Gruzínsku nezačali Rusko viac obľubovať, iba vzali do úvahy reálne rozloženie síl v roku 2008 a povolali k moci politikov-pragmatikov, ktorí sú ochotní dané usporiadanie brať do úvahy. A Saakašvili šiel do väzenia. Mení sa geopolitická rovnováha a menia sa politické sily na čele Gruzínska. Čím silnejšie bude Rusko, tým dominantnejšie budú proruské nálady v gruzínskej spoločnosti a tým viac sa budú dostávať k moci rusofilní politici. Čím slabšie bude Rusko, tým rusofóbnejšia bude gruzínska moc s plnou podporou spoločnosti. Rovnako sa to odohrá všade, vo všetkých limitrofiách. Ide o stáročiami osvedčený spôsob prežitia, dokonca aj relatívnej prosperity, malých štátov limitrofných národov
Ilustračné foto: Wikimedia Commons
Európski politici a publicisti proamerického zamerania sa teraz snažia svojim západoeurópskym a zaoceánskym náprotivkom odovzdať jednoduchú pravdu: ak Západ prehrá na Ukrajine, tak spoločnosti ich limitrofií, ktoré už aj tak začínajú pochybovať o sile Západu, budú prehru vnímať ako totálnu neschopnosť Západu vzdorovať novej geopolitickej sile. Rusofóbnym politikom zamatovým či menej zamatovým štýlom ukážu dvere a začnú vítať rusofilov, ktorí zásadne zmenia orientáciu východoeurópskeho „sanitárneho kordónu“. Imperiálny Západ však limitrofnému mysleniu nerozumie a považuje to za vydieranie. V našej krajine málopočetní skeptici v skutočnosti kladú otázku: Ako to, že Rusko, ktoré má štvrtú až piatu ekonomiku a prvú armádu na svete, nemôže za dva roky poraziť nejakú Ukrajinu? Treba vysvetľovať, že Rusko bojuje s celým kolektívnym Západom, ktorý disponuje viacerými zdrojmi než Ukrajina. Z pohľadu východnej Európy ten istý proces vyzerá inakšie. Tam si kladú otázku: ako to, že ten mohutný Západ, neporaziteľné USA plus ich spojenci v NATO, celý civilizovaný svet, nemôžu dva roky poraziť nejaké Rusko s 2 % svetového HDP? Zhrýzajú ich nejasné pochybnosti. Ak Západ prehrá na Ukrajine, ich pochybnosti sa zmenia na presvedčenie, že „tento kôň zdochol“ a nastal čas na novú stávku. Celá vratká konštrukcia „pozdného“ amerického sveta (presnejšie štvrtiny sveta) sa v takom prípade začne rýchlo rozpadávať. Zdroje limitrofov, na ktoré sú impériá zvyknuté spoliehať sa ako na svoje vlastné, sú im k dispozícii iba dovtedy, dokedy sú limitrofovia presvedčení o ich sile a plánujú s nimi zdieľať trofeje budúcich víťazstiev. Keď si limitrofovia uvedomia, že víťazstvo nie je zaručené, poutekajú do iného tábora (aby stihli zaujať miesto bližšie k pánovi, ktorý rozdáva koláčiky) takou rýchlosťou a tak náhlivo, že niekedy dokonale naplánované a takmer vyhraté vojny sa skončia prehrou kvôli podobnému živelnému úteku „spoľahlivých spojencov“. Limitrofovia sú náchylní k panike; ako každý človek, ktorý nedôveruje sám sebe a je závislý od pre neho nepochopiteľnej a cudzej sily. Východoeurópski politici sa snažia svojím nezrozumiteľným jazykom západným náprotivkom vysvetliť, že panické nálady v ich spoločnostiach začínajú prevládať, že priestor pre manévrovací priestor na ústupky už Západ nemá; táto skutočnosť je pre limitrofov samozrejmá, ale nepochopiteľná pre imperiálnych činiteľov. To, čo budú vnímať limitrofné spoločnosti ako porážku, hoci to v skutočnosti nebude nič iného ako manéver, bude pre Západ katastrofou, ktorá začne plošnou zmenou orientácie limitrofov; zamatové revolúcie naopak.
Na počiatku a v polovici 90-tych rokov terorizovali EÚ a NATO, búšili do dverí svojimi nemohúcimi pästičkami. Podobne ako vtedy sa limitrofovia zoradia v ruskej predsieni s naliehavými žiadosťami, aby boli znovu prijatí medzi antifašistov, budú na znamenie svojej opätovne nadobudnutej oddanosti mávať sťatými hlavami prozápadných politikov a drzo požadovať pomoc a podporu proti „lživému a pokryteckému Západu“, ktorý „podviedol naivných šarvancov“. Pobaltskí politici, ktorí najviac uviazli v hriechu rusofóbie, sú práve preto pripravení kedykoľvek vstúpiť do akéhokoľvek vojenského dobrodružstva namiereného proti Rusku. Počítajú s tým, že obyvateľstvo si zaviažu ruskou krvou, aby obrat miestnych spoločenstiev k Rusku bol pokiaľ možno čo najzložitejší alebo celkom nemožný. Poľsko sa snaží ísť inou cestou, zahltiť krajinu americkými jednotkami, aby ich púha prítomnosť blokovala akékoľvek proruské prejavy. Paralelne sa východoeurópski vodcovia snažia vnútiť Západoeurópanom jednoduchú ideu, že celoeurópska vojna s Ruskom už nie je nutná kvôli víťazstvu nad Kremľom, ale za účelom konsolidácie a udržania európskej jednoty ako takej pred rozpadom. Ich zámerom je detailne zopakovať ukrajinskú cestu a zatarasiť cestu k preorientovaniu svojich spoločností prostredníctvom tiel svojich spoluobčanov, ktorých odsudzujú do záhuby vo vojne s Ruskom. V náš prospech hrá dosiaľ jeden, lež vážny rozpor v tom, že USA a západná Európa sú ochotné poslať do vojny s Ruskom kohokoľvek, ale zatiaľ dôsledne odmietajú bojovať sami.
Východoeurópania, ktorí sa obávajú, že ich Západ zradí rovnako ako Západ zrádza Ukrajinu, súčasne chcú, aby aspoň dve-tri krajiny z vážených „starých“ členov NATO poslali svoje divízie na ruský front, aby bolo pre Západ ťažšie uvoľniť sa. Treba si aktuálne uvedomiť, že napätie na našich hraniciach je veľmi vysoké a stále narastá, že bezvýchodiskovosť východoeurópskych politických elít dosiahla takú úroveň, že vojenský konflikt za účasti Východoeurópanov sa môže začať kvôli hocijakej hlúposti. Ich sebaovládanie je také zlé, ako keby mali pokazený žalúdok. Lenže v skutočnosti všetky veľké vojny sa začínali drobnými ambíciami limitrofov. Krajiny, ktoré nie sú zodpovedné za svoj osud, nemôžu chápať zodpovednosť za osud sveta.
Rostislav Iščenko
Zdroj:
https://voennoedelo.com/posts/id56740-raskol-evropy-na-ruinah-ukrainy
Preložil Ladislav Hohoš
—
Komentár prekladateľa
Rostislav Iščenko, ukrajinský a ruský politológ, dáva tvrdú lekciu z geopolitiky. Autor pôvodne pracoval ako ukrajinský diplomat. V roku 2014 po prevrate opustil Kyjev a usadil sa v Rusku, kde pôsobí ako vedecký pracovník a uznávaný odborník na ukrajinskú otázku. V Slove má uverejnený jeden článok.
[1]Začnem vysvetlením termínu limitrofi.
Лимитроф / limitrophus (lat.) pohraničný; historicky pohraničné oblasti Rímskeho impéria. Ruský termín sa pôvodne používal na pohraničné územia, pričlenené po roku 1917 do Ruského impéria. Boli to tri pobaltské štáty, Fínsko, časti Poľska a Rumunska. V 90-tych rokoch filozof a politológ V. P. Cimburskij takto označil geopoliticky nestabilné priestranstvá medzi civilizačnými okruhmi.
Aký pocit som mal z tohto článku?
Bol som svojho času prestavbár, my sme sa stratili v čase a prišli neskoro. Čakali sme, že sa pohne Veľký Brat. Keď sa konečne z donútenia pohrebmi pri Kremeľskom múre pohol, rozohral inú geopolitickú hru, než bola idea demokratického socializmu na konci šesťdesiatych rokov. Ako dopadol Gorbačovov pokus o nový svetový poriadok, dnes už vieme.
Často sa stretávam s námietkou, prečo geopolitika. No preto, že západné politické elity sa geopolitikou stále riadia.
Asi dve storočia usilujú o ovládnutie Ruska a vydrancovanie jeho nerastného bohatstva. Morálka v rámci geopolitiky absentuje. Kto si prečíta tento článok, možno lepšie pochopí postavenie malého Slovenska vo svete.
Na to, že sme limitrofný národ a štát, som prišiel dávnejšie, hoci termín som nepoznal. Naozaj rozhodujúce v našich dejinách boli a sú vonkajšie vplyvy.
V súčasnosti máme Slovensko rozdelené.
Máme kompradorov, ktorí vidia zasľúbenú Zem za oceánom ako ich dedovia svojho času v Sovietskom zväze.
A pragmatikov, ktorí by chceli vidieť na všetky svetové strany. Slovensko patrí do Európy, do tej strednej, kultúrne a historicky viac na Západ, ale v skutočnosti medzi Západom a Východom.
Ak ostane Európa satelitom, resp. limitrofom, jej osud je spečatený. Centrom svetového diania už tak či onak nie je.
Mohla by sa však stať štvrtým globálnym aktérom multipolárneho sveta, pokiaľ upraví svoju koexistenciu s Ruskom.
Ak pôjde do vojny, zanikne.
Ladislav Hohoš je slovenský neomarxistický filozof a futurológ. Predmetom jeho záujmu sú otázky sociálnej filozofie a vedeckotechnického vývinu. Je zakladajúcim členom a predsedom slovenskej Futurologickej spoločnosti (od roku 2010) a zakladajúcim členom spoločnosti Network for Critical Studies of Global Capitalism (2011).
Související:
[VB]