1. František Škvrnda st.: Osmdesáté výročí konce 2. světové války v Číně
1. Kedy sa začala druhá svetová vojna?
2. O storočí poníženia v dejinách Číny
3. Dve ópiové vojny
4. Boxerské povstanie
5. Vznik Čínskej republiky
6. Čína v prvej svetovej vojne
7. Čína od konca prvej do začiatku druhej svetovej vojny
8. Nankinský masaker
9. Čína v druhej svetovej vojne
10. Zrušenie zmluvy o neútočení s Japonskom a boje sovietskych vojsk v Čine a na Ďalekom východe
11. O niektorých súvislostiach konca druhej čínsko-japonskej vojny a obetiach v nej
12. Záver
2. Abdul Rahman: Čína slaví 80. výročí vítězství nad japonskou okupací a vyzývá k vytvoření spravedlivého a rovného světového řádu

V Číne si pripomínajú 80. výročie konca druhej svetovej vojny – 1. časť

Kedy sa začala druhá svetová vojna?

Odpoveď Európana je, že predsa 1. septembra 1939, keď Nemecko napadlo Poľsko. Pri 8. máji 1945 sa uvádza, že ide o koniec druhej svetovej vojny v Európe. Avšak to, že 1. september 1939 bol jej začiatkom tiež len v Európe, sa objavuje iba výnimočne.

Japonská delegácia pred podpisom kapitulácie. Foto: Wikimedia

Narážame tak na politicko-logický (historický) problém, prečo sa však za koniec druhej svetovej (zdôraznil autor) vojny považuje 2. september 1945, keď japonskí predstavitelia (minister zahraničia Šigenori Tógó a náčelník štábu armády generál Jošidžiró Umezu) podpísali na americkej vojenskej lodi Missouri v Tokijskom zálive bezpodmienečnú kapituláciu.

Akt podpisu bezpodmienečnej kapitulácie Japonska 2. septembra 1945. Foto: Wikipedia

Nielen v Číne, ale aj inde v Ázii sa považuje za začiatok druhej svetovej vojny 7. júl 1937, kedy došlo k incidentu na moste Marca Pola (po čínsky most Lu-kou). Most, ktorý je dnes na území Pekingu, sa nachádza asi 15 km juhozápadne od jeho historického centra. Došlo tam síce len k prestrelke a malé zrážky pokračovali do 9. júla, keď sa dohodlo prímerie. Udalosť však bola Japonskom využitá ako casus belli proti Číne.

Vojna od 7. júla 1937 do 2. septembra 1945 sa označuje aj za druhú čínsko-japonskú vojnu. Dejiny japonskej agresie sú uvedené na veľkých kameňoch pri múroch pevnosti Wan-pching Čcheng pri moste Lu-kou. Vojna bola vyvrcholením dlhodobého nepriateľstva, ktorému predchádzalo japonské obsadenie Mandžuska (historickej oblasti na severovýchode Číny). Súvisela však aj so silnejúcimi ambíciami japonského imperializmu.

Eurocentrizmus je v súčasnom svete čoraz viac prežitkom, ktorý však pri interpretácii dejín druhej svetovej vojny stále pôsobí. Ak v prvej svetovej vojne sa jej rozhodujúce bitky odohrali v Európe, v prípade druhej svetovej vojny to už neplatilo, čo dokázali viaceré veľké bitky mimo Európy. Okrem Číny boli veľké boje v severnej Afrike a Atlantiku a najmä v Tichooceánskom priestore (predbehneme výklad a spomenieme udalosti ako útok na Pearl Harbor v decembri 1941, bitku o Filipíny od decembra 1941 do júna 1942 a znovu od októbra 1944 do septembra 1945 a bitku o Okinawu od apríla do júna 1945, kde padlo najviac vojakov USA v tomto priestore) ako i v juhovýchodnej Ázii.

O storočí poníženia v dejinách Číny

Porážku Japonska v druhej svetovej vojne Čína považuje aj za koniec storočia poníženia, ktoré sa začalo po prehre v prvej ópiovej vojne v roku 1842. Priebeh druhej svetovej vojny v Číne je preto vhodné objasniť v širšom historickom kontexte zložitého a protirečivého vývoja, ktorý súvisel s jej západným imperialistickým podceňovaním, využívaním i útokmi proti nej.

Už viac rokov sa vedie nová vlna kampane pod taktovkou USA o nejakej agresívnosti ČLR, do ktorej sa zapojilo aj NATO, ktoré na to nemá vôbec nijaké oprávnenie, ale rado sa do všetkého mieša. Pridáva sa k nim aj opičiaca sa EÚ, ktorá si tým len komplikuje svoju neutešenú sociálno-ekonomickú situáciu. V súvislosti s washingtonskými výmyslami o ČĽR, ktorá sa vraj pripravuje na vojnu, zdôrazníme, že Číňania vo svojich dejinách viedli veľa vojen medzi sebou i so zahraničím. Nikdy to však neboli dobyvačné, koloniálne vojny, ktoré vo veľkom, ničivo a barbarsky uskutočňovali najmä Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko, ale aj iné západné štáty.

Dve ópiové vojny

Začneme tým, že Číňania sa v dejinách správali voči cudzincom často podozrievavo i málo úctivo. Dlho boli uzavretou spoločnosťou, ktorá odolávala aj západnej civilizácii. Hoci rôzne časti Číny viackrát ovládli cudzie mocnosti, nikdy nebola úplne obsadená tak ako napr. India. Čínsky štát v nejakej podobe samostatnosti existoval prinajmenšom v roku 841 pred n. l., ktorý sa považuje za najstarší dôveryhodný vek, na ktorom sa zhodujú o jeho existencii rôzne pramene.

Zištný záujem na preniknutí na čínsky trh v európskej kolonizácii sveta mali najmä nenásytní Briti. Do konca 18. storočia sa im síce podarilo ovládnuť čínsky zahraničný obchod, ale neboli schopní (ani iní cudzinci) Číňanom za ich tovar ponúknuť dostatočne lukratívne komodity. Na vyrovnanie obchodnej bilancie Briti zneužili ópium, od ktorého sa mnoho Číňanov stávalo závislými a hrozila hospodárska i sociálna katastrofa cisárstva. V máji 1839 vydala Čína veľmi prísny edikt, ktorý sa vzťahoval na užívanie a pašovanie ópia.

V júli 1839 došlo k incidentu, keď bol pri zrážke s britskými námorníkmi zabitý Číňan. Situácia sa vyhrocovala a 4. septembra tri britské ozbrojené lode porazili v boji zastaralé čínske vojnové džunky, čo sa považuje za začiatok prvej ópiovej vojny. V júni 1840 pomstychtivo dorazila do Kantonu britská ozbrojená loď a po nej intervenčná flotila. Briti dobyli Hongkong, Šanghaj a objavili sa pred bránami Nankingu. Cisár pristúpil na rokovania, ktoré sa skončili pre Čínu potupnými mierovými zmluvami. V nasledujúcich rokoch bola Čína nútená podpísať nerovnoprávne zmluvy aj s ďalšími krajinami, ktoré si v nej rozdelili sféry vplyvu.

Druhá ópiová vojna v rokoch 1856 až 1860 bola britskou-francúzskou intervenciou v Číne. Európske mocnosti si ňou chceli vynútiť otvorenie čínskeho trhu. Pekinská zmluva po skončení vojny bola opäť na úkor Číny a viedla o. i k odtrhnutiu Hongkongu.

Počas vlády slabej a skorumpovanej mandžuskej dynastie Čching, ktorá bola pri moci od roku 1644, sa dlhodobo zvyšovalo politické i ekonomické prenikanie svetových veľmocí do Číny. Rástla nespokojnosť obyvateľstva a silneli xenofóbne nálady.

Boxerské povstanie

Po prehre v prvej čínsko-japonskej vojne (1894 – 1895), ktorá naplno preukázala slabosť vládnucej moci, Čína stratila postavenie prvej ázijskej mocnosti. Tlak cudziny na ňu sa stupňoval. Pokusom zastaviť tento vývoj bolo povstanie boxerov (tajnej čínskej organizácie Päsť mieru a spravodlivosti, ktorá bola zameraná proti cudzincom) od októbra 1899 do septembra 1901.

V Pekingu boxeri zaútočili na európske veľvyslanectvá (niektoré z nich zablokovali) a zabili mnohých Európanov. Na potlačenie povstania sa vytvoril medzinárodný vojenský zbor, v ktorom boli americkí, britskí, francúzski, nemeckí, japonskí a ruskí vojaci. Zbor potlačil povstanie až na druhý pokus. V tzv. boxerskom protokole z roku 1901 musela Čína znovu súhlasiť s potupnými podmienkami, vysokými reparáciami a rozšírením privilégií pre cudzincov.

Vznik Čínskej republiky

Sunjatsen, ktorý je v ČLR vysoko vážený ako „Predchodca revolúcie“, v roku 1892 založil v exile Zväz na obrodenie Číny. V roku 1905 sa postavil na čelo Zjednotenej ligy, ktorá združovala čínske revolučné skupiny. Cisársky dvor v podmienkach rastúcej nespokojnosti obyvateľstva navrhoval reformy. V októbri 1911 však prepukli v mnohých častiach monarchie nepokoje, ktoré viedli k sinchajskej (podľa starého čínskeho kalendára bol rok sin-chaj) revolúcii. V Nankingu sa vytvorila dočasná vláda a 1. januára 1912 bola vyhlásená Čínska republika. Do 10. marca 1912 bol jej prvým prezidentom Sunjatsen.

V auguste 1912 bola založená strana Kuomintang (Čínska národná ľudová strana), ktorej vodcom sa stal Sunjatsen a v decembri 1912 po vytvorení Národného zhromaždenia v ňom získala výraznú väčšinu. V júni 1913 uskutočnil Kuomintang novú revolúciu – ozbrojené povstanie proti Jüan Š´-kchajovi (v rokoch 1912 – 1916 prezident, medzitým krátko v januári až marci 1916 samozvaný cisár), ktoré však bolo potlačené a stranu postavili mimo zákona. Parlament bol v roku 1914 rozpustený a Sunjatsen odišiel znovu do exilu.

Čína v prvej svetovej vojne

Počas prvej svetovej vojny Čína vyhlásila neutralitu. Na jej území sa takmer nebojovalo. Japonsko, ktoré vyhlásilo vojnu Nemecku v novembri 1914 po bojoch obsadilo nemecký prístav v meste Čching-tao. Zaútočilo aj na ďalšie nemecké objekty v provincii Šan-tung.

V januári 1915 predložilo Japonsko Číne 21 požiadaviek. Jüan Š´-kchaj sa spoliehal na podporu USA, Veľkej Británie a Francúzska, ktoré mu však odporučili, aby po čiastočnej revízii požiadaviek s nimi v záujme zabránenia konfliktu s Japonskom súhlasil. 9. mája 1915 ich Čína prijala a tento deň sa v jej dejinách označuje za deň národnej hanby.

Po smrti Jüana Š´-kchaja v júni 1916 došlo v Číne k „roztriešteniu“ moci. V auguste 1917 vláda Číny „na juhu“ v Kantone pod tlakom USA, Veľkej Británie a Japonska vyhlásila vojnu Nemecku. Predpokladala, že vstup do vojny pomôže upevniť postavenie Číny. Počas vojny Čína k spojencom do Európy neposielala vojakov, ale robotníkov.

Po skončení vojny Čína, ako účastník vojny na strane Dohody, požadovala na mierovej konferencii v Paríži (1919 – 1920) vrátenie nemeckého majetku v šantungskej provincii a odstránenie nerovných zmlúv veľmocí s Čínou. Predstavitelia „Rady štyroch“ (USA, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko) však neuznali Čínu ako rovnocenného účastníka konferencie. Na mierovej konferencii boli osobitné práva Nemecka v šantungskej provincii odovzdané Japonsku a Čínu Západ opätovne ponížil. Čínska delegácia Versailleskú zmluvu ako jediná nepodpísala. Doplníme, že prístav Čching-tao sa Číne vrátil až v roku 1922.

Pod vplyvom Októbrovej revolúcie v Rusku (1917) vzniklo v roku 1919 Hnutie 4. mája, ktoré malo protiimperialistický (najmä protijaponský) charakter. Po nerešpektovaní čínskych požiadaviek na mierovej konferencii v Paríži a zrade národných záujmov skorumpovanými predstaviteľmi vlády hnutie zosilnelo. Štrajky dosiahlo, že vláda zmenila názor, vymenil skorumpovaných ministrov a vyhlásila neuznávanie Versailleskej zmluvy. Hnutie urýchlilo šírenie marxizmu v Číne.

V podmienkach vojny zahraničné firmy v Číne využívali priaznivé podmienky a rozširovali svoje aktivity. Posilňovala sa aj čínska buržoázia a trojnásobne vrástla početnosť proletariátu.

Čína od konca prvej do začiatku druhej svetovej vojny

Po skončení vojny pokračovali až do roku 1928 boje o moc najmä medzi regionálnymi vojenskými klikami, ktoré vládli v jej rôznych častiach. Často sa uvádza, že to bola éra severných militaristov.

Kuomintang, ktorý Sunjatsen ako Čínsku národnú stranu obnovil v októbri 1919, sa stal najväčšou politickou silou Číny. V snahe získať podporu ZSSR vstúpil v roku 1924 do aliancie s Komunistickou stranou Číny (ďalej len KSČ), ktorá bola založená v roku 1921. Niekedy sa uvádza, že v rokoch 1924 – 1927 išlo o občiansku vojnu za národné zjednotenie. Do Číny začali prichádzať sovietski politickí a vojenskí poradcovia, z ktorých spomenieme len neskoršieho maršala ZSSR Vasilija Bljuchera.

Po Sunjatsenovej smrti (1925) sa stal po vnútornom mocenskom boji vodcom Kuomintangu generál Čankajšek a zvýraznil jeho nacionalistické zameranie. V roku 1926 začal Severný pochod, ktorý v 1928 ukončil vládu severných militaristov. Ešte v apríli 1927 však došlo k Šanghajskému masakru, v ktorom sa pod vedením Čankajška s využitím podsvetia zaútočilo na KSČ, odborárov a ľavicu v Kuomintangu. Bolo zabitých asi 2 000 ľudí. Znamenalo to koniec prvej komunisticko-kuomintangskej aliancie a viedlo k vzniku občianskej vojny medzi nimi. Krátko po incidente Čankajšek presunul vládu, ktorú Sunjatsen vytvoril v Kantone, do Nankingu a menoval sa do jej čela.

V novembri 1931 komunisti vytvorili Čínsku sovietsku republiku na juhu strednej Číny, ktorá však nebola kompaktným územím a nachádzala vo viacerých regiónoch. Mala aj vlastnú Červenú armádu. Kuomintang, ktorý sa stal aj výrazne pravicovým, sa snažil republiku a jej armádu zlikvidovať aj s pomocou zahraničných poradcov, najmä z Nemecka (spomenieme len generála Hansa von Seeckta, ktorý bojoval v prvej svetovej vojna na Východnom fronte a potom zastával najvyššie vojenské funkcie vo Weimarskej republike). Podarilo sa to až na piaty pokus. Od októbra 1934 do októbra 1935 sa uskutočnil Dlhý pochod komunistických vojenských síl, ktoré ustupovali na západ a neskôr na sever Číny, kde sa území s centrom v Jen-ane vytvorila nová základňa komunistov. Pochod sa stal legendou dejín KSČ.

V podmienkach čínskej občianskej vojny Japonci pripravili v septembri 1931 zinscenovaný výbuch na japonskej železničnej trati neďaleko Mukdenu v Mandžusku. Následky výbuchu boli takmer neviditeľné, ale Japonci ho využili na útok na neďalekú základňu čínskych vojakov a obsadenie Mukdenu. Do februára 1932 dobyli celé Mandžusko, kde 1. marca vyhlásili bábkový štát Mandžukuo. USA a Veľká Británia sa na všetko len prizerali. Bábkový štát do Spoločnosti národov nebol prijatý, ale voči Japonsku sa nič nepodniklo. Tokio ovládlo mandžuský priemysel a získalo prístup k surovinám, ktoré využilo vo svojej agresívnej politike.

Spomenieme ešte incident v meste Si-an v decembri 1936, keď skupina vlastenecky zmýšľajúcich generálov pod velením Čang Süe-lianga (viedol tajné rokovania s KSČ) a Jang Chu-Čenga zatkla Čankajška, keď prišiel rokovať o ďalšej výprave proti čínskej Červenej armáde. Generáli chceli donútiť Čankajška rokovať s komunistami o jednotnom postupe proti narastajúcej japonskej hrozbe. Po dramatických udalostiach, ktoré sa skončili bez krviprelievania, sa prijala dohoda o spoločných akciách kuomitangskej vlády a KSČ proti japonskej hrozbe. Čankajšek bol zo zajatia prepustený (neskôr sa obom generálom kruto pomstil). V pozadí sa údajne angažoval Sovietsky zväz, ktorý mal záujem udržať jednotu Číňanov v boji proti Japoncom. Čankajšek však vytvorenie jednotného postupu komplikoval. Situácia sa zmenila po vypuknutí druhej japonsko-čínskej vojny, keď po rade kompromisov na oboch stranách sa vytvorila druhá komunisticko-kuomintangská aliancia. Z bývalých nepriateľov sa stali dočasní spojenci, ale často to medzi nimi škrípalo a sporadicky dochádzalo aj k bojom.

V Číne si pripomínajú 80. výročie konca druhej svetovej vojny – 2. časť

Nankinský masaker

Pripomenieme, že v júli 1937, keď Európa bola relatívne v mieri, hoci bola občianska vojna v Španielsku, Japonci masívne zaútočili na Čínu. Rýchlo sa zmocnili Pekingu. Šanghaj padol po ťažkých trojmesačných bojoch v novembri. Zhruba za sedem týždňov po 13. decembri, keď Japonci dobyli Nanking, ktorý bol vtedy hlavným mestom Číny, došlo v ňom k masakru. Ak sme názoru, že druhá svetová vojna sa začala 7. júla 1937, ide o jeden z jej najväčších masakrov. Podľa odhadu Medzinárodného vojenského tribunálu pre Ďaleký východ Japonci pozabíjali asi 260 000 civilistov. Sú však zdroje, ktoré uvádzajú až 430 000 obetí. Hromadne sa popravovali čínski vojaci a okrem zabíjania civilistov aj mučili, mrzačili a znásilňovali. Japonci spálili tretinu mesta, zničili tri štvrtiny obchodov a vo veľkom v ňom rabovali.

Čína v druhej svetovej vojne

Japonsko voči Číne postupovalo veľmi kruto, neraz aj horšie ako Nemci a ich spojenci v Európe. Vo vojne mali spočiatku prevahu japonské vojská. Čínskych vojakov bolo síce viac, ale ich výzbroj bola slabšia. V auguste 1937 kuomintagská vláda uzavrela so ZSSR dohodu o neútočení a Moskva ju čoskoro začala podporovať. V septembri čínski komunistickí partizáni dosiahli prvý čiastočný úspech a porazili japonské sily v provincii Šan-si. Potom došlo k nankinskému masakru. V decembri 1937 bola v Pekingu vytvorená dočasná vláda Čínskej republiky, ktorú kontrolovali Japonci.

Číňania utekali z východu na slobodné územia, kde sa znovu vytvárali aj rozbité časti ozbrojených síl. Vojna viac oslabovala Kuomintang a KSČ vojensky silnela. Okrem 8. armády z čias Čínskej sovietskej republiky sa vytvorila v máji 1938 Nová 4. armáda. Obe armády bojovali najmä v tyle nepriateľa.

V októbri 1938 Japonsko obsadilo Kanton aj dočasné hlavné mesto Chan-kchou. Čínska vláda a vojenské velenie sa presťahovali do Čchung-čchingu. Čína v prvých rokoch vojny stratila hospodársky najviac rozvinuté územia. Čínske vojská viackrát dosiahli určité úspechy v bojoch, ale Japonci postupovali ďalej a zvyšovali početnosť svojich vojsk na čínskom území. V júni a júli 1938 Číňania zastavili strategický nástup Japoncov na Chan-kchou (dnes súčasť Wu-Chanu), tým, že zničili hrádze na Žltej rieke. V dôsledku záplav zahynulo mnoho japonských vojakov, ale aj Číňanov.

V roku 1939 Japonci dosiahli výrazné úspechy a obsadili ďalšie veľké mestá aj napriek čínskemu odporu a víťazstvu v niektorých bitkách. Tento vývoj pokračoval aj v roku 1940, kedy sa zaútočilo aj na sídlo kuomintagskej vlády v Čchung-čchingu. V marci 1940 Japonci dosadili v Nankingu novú kolaborantskú vládu. V auguste 1940 začal nástup čínskych komunistických vojsk a partizánov v „Bitke sto plukov“ na severovýchode strednej Číny, pričom sa podarilo oslobodiť územie asi s 5 miliónmi obyvateľov.

V septembri 1940 kapitulovalo Francúzsko a Japonci získali územie Indočíny aj s vojenskou infraštruktúrou. 27. septembra sa vytvoril v Berlíne Pakt troch (Os Berlín–Rím–Tokio). USA začali vyvíjať nátlak na Japonsko prostredníctvom ekonomických embárg, z ktorých si však Tokio dlho nič nerobilo. USA a Veľká Británia podporovali Čankajška aj zbraňami.

Japonci pokračovali v postupe po striedavých úspechoch aj v roku 1941. V apríli 1941 bola podpísaná Sovietsko-japonská zmluva o neútočení. V decembri 1941 Japonsko zaútočilo nielen na Pearl Harbor, ale aj na britské a holandské kolónie. Čína prestala byť vojenskou prioritou Japonska, ktoré časť síl z nej presunulo na iné bojiská. To bol ďalší historický dôkaz, že nenásytnosť v dobyvačných vojnách vedie nakoniec k porážkam v nich. Čankajškova vláda v decembri 1941 vyhlásila formálne vojnu Japonsku, ako aj Nemecku a Taliansku. 26. decembra sa podpísala dohoda o vojenskej spolupráci Číny, Veľkej Británie a USA. V marci 1942 sa časť čankajškovských vojsk premiestnila do Barmy (dnes Mjanmar), ktorú však Japonci obsadili. Briti ju dobyli späť až v lete 1945.

V rokoch 1942 – 1943 sa intenzita bojov v Číne na oboch stranách znížila a dochádzalo spravidla len k zrážkam menšieho rozsahu. Straty japonských vojsk sa zmenšili. Japonci však pokračovali v trestných výpravách proti komunistickým silám, najmä partizánom. V januári 1943 bábková vláda v Nankingu vyhlásila vojnu USA a Veľkej Británii. V marci 1943 Čankajšek vydal rozhodnutie o mobilizácii žien vo veku 18 – 45 rokov. Čína, ktorá bola v izolácii, sa však vojensky oslabila, lebo čankajškovským vojskám neprichádzali nové zbrane.

Začiatkom roku 1944 Japonci obnovili ofenzívne akcie a dosiahli úspechy najmä na juhozápade Číny. Na zastavení japonského postupu sa podieľali predovšetkým vojenské sily vedené KSČ, ktorých sila i bojové skúsenosti stále rástli. V priebehu roka Japonci prestali útočiť na komunistické vojská, ktoré boli najmä v severozápadnej Číne a sústredili sa jej juh. Pokračovali boje so striedavými úspechmi na oboch stranách, pričom Japoncom sa podarilo zaútočiť aj na niektoré základne, ktoré vytvorili v Číne USA a bombardovali z nich japonské pozície. Americké ponorky úspešne operovali na čínskom pobreží.

Na prelome rokov 1944 – 1945 sa boje sústredili na juh Číny, kde obe strany dosahovali striedavé úspechy. Japonci, ktorí sa obávali vstupu ZSSR do vojny, sa snažili upevniť oslabenú Kvantungskú armádu v Mandžusku a presúvali tam časť svojich síl. Údaje o počtoch a výzbroji armády sa v zdrojoch veľmi odlišujú a uvedieme len počty vojakov, ktoré sa odhadovali od 713 000 do 881 000.

Zrušenie zmluvy o neútočení s Japonskom a boje sovietskych vojsk v Čine a na Ďalekom východe

Na rokovaní v Jalte vo februári 1945 ZSSR sa zaviazal tri mesiace po víťazstve nad Nemeckom vstúpiť do vojny s Japonskom a apríli 1945 jednostranne vypovedal zmluvu o neútočení s ním. ZSSR po víťazstve nad Nemeckom vytvoril Hlavné velenie ozbrojených síl na Ďalekom východe na čele s maršalom ZSSR Alexandrom Vasilevským zhruba s 1,5 miliónmi vojakov, ktorí 8. augusta 1945 začali boje s Japoncami. 12. augusta Červená armáda prelomila japonský front v Číne na všetkých smeroch. 14. augusta cisár ohlásil kapituláciu. Veľké boje trvali ešte do 20. augusta a sporadické až do 8. septembra.

Doplníme, že sovietske vojská oslobodili aj Kurilské ostrovy, južný Sachalin a časť Kórey. Spojenci o budúcnosti Kórey uvažovali len všeobecne. Návrh na jej rozdelenie niekoľko dní pred podpisom japonskej kapitulácie z obáv z posilnenia vplyvu ZSSR bol administratívnym krokom predstaviteľov USA (bol medzi nimi aj podplukovník Dean Rusk, ktorý potom pôsobil v rokoch 1961 – 1969 ako minister zahraničných vecí). Kórea sa administratívne bez akejkoľvek konzultácie s Kórejcami mala rozdeliť na dve okupačné zóny zhruba pozdĺž 38. rovnobežky, tak aby Soul pripadol USA. ZSSR s návrhom súhlasil.

Sovietske vojenské aktivity na Ďalekom východe výrazne urýchlili kolaps Japonska. Po porážke Japonska v Číne znovu prepukla občianska vojna medzi komunistami a Kuomintangom. Skončila sa 1. októbra 1949 víťazstvom komunistov a vyhlásením Čínskej ľudovej republiky.

O niektorých súvislostiach konca druhej čínsko-japonskej vojny a obetiach v nej

Vo vojne padlo podľa odhadov asi 3 – 3,8 milióna čínskych vojakov a o život prišlo asi 17 miliónov čínskych civilistov (ale sú aj údaje o počte 20 i viac miliónov obetí). Japonské obete v celom Tichomorí a juhovýchodnej Ázii sa odhadujú na 2,1 – 2,3 mil. vojakov a 600 000 – 800 000 civilistov (najviac v dôsledku barbarského bombardovania v roku 1945 a zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki). Japonské obyvateľstvo trpelo menej ako v iných bojujúcich štátoch, lebo na jeho území sa nebojovalo.

Nebudeme rozoberať zhodenie amerických atómových bômb na Japonsko, ktoré malo minimálny vojenský význam. Bolo predovšetkým spôsobom ukázať svetu novú zbraň USA a ich zvýšenú vojenskú silu. Doplníme, že viac obetí ako po zhodení atómových bômb v oboch mestách jednotlivo, bolo v dôsledku nesmierne krutého bombardovania Tokia v roku 1945. Operácia Meetinghouse v 9. na 10. marca sa považuje za najničivejší nálet v dejinách vojen. Hoci sa zhodilo menej bômb ako na Drážďany, vzhľadom na hustotu drevených stavieb bol oheň ničivejší a mal viac obetí. Ich počet sa odhaduje na 90 000 – 100 000. Američania sa po stratách pri dobýjaní Okinawy báli pozemnej operácie v Japonsku a týmto sa jej vyhli. Uvítali aj sovietsky boj s Japoncami v Číne, ktorý urýchlil podpísanie kapitulácie Japonska.

V súčasnosti sa viaceré z týchto udalostí v západných médiách vysvetľujú ináč a snaží sa prepísať história. Hanbou je najmä zahmlievanie až falšovanie udalostí okolo zhodenia atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Čo už je to za „historická pamäť“, keď sa síce pripomína zhodenie atómových bômb a varuje sa pred jeho opakovaním, ale sa zastiera, ktorý štát bomby zhodil.

Záver

Oficiálny názov konca druhej svetovej vojny v súčasnej Číne je víťazstvo čínskej ľudovej vojny odporu proti japonskej agresii v antifašistickej svetovej vojne. Na počesť jeho 80. výročia sa chystá 3. septembra 2025 veľká vojenská prehliadka. USA už teraz horúčkovito analyzujú kozmické snímky z prípravy prehliadky s dôrazom na to, aké sa na nej zúčastnia zbrane a vojenská technika (strach USA, ktoré sa považujú za najväčšie a najsilnejšie na svete má predsa len stále veľké oči).

Na oslavách sa majú zúčastniť hlavy mnohých štátov, najmä z krajín BRICS, vrátane Vladimira Putina. Zadubení európski vodcovia agresívnych štátov účasť odmietli, lebo tam bude Putin. Na oslavy sa však chystá ísť predseda vlády SR Robert Fico.

V Tiencine (Tchien-ťine) sa 31. augusta a 1. septembra uskutoční samit bezpečnostnej Šanghajskej organizácie pre spoluprácu, ktorý bude najväčší v jej dejinách. Vystúpi na ňom s hlavným prejavom čínsky vodca Si Ťin-pching. Účastníci schvália Tiencinckú deklaráciu a stratégiu rozvoja organizácie na budúcich 10 rokov. Vydajú aj vyhlásenie k 80. výročiu víťazstva vo svetovej antifašistickej vojne a k 80. výročiu založení OSN.

P. S. Historické hlavné mestá Číny

V súvislosti s veľkými čínskymi mestami, ktoré sme viackrát uvádzali, doplníme ako zaujímavosť, že v tradičnej čínskej historiografii sa považujú za štyri veľké starobylé hlavné mesta Peking (Pej-ťing), Nanking (Nan-ťing), Čchang-an (dnes je na jeho mieste Si-an) a Luo-jang. V 20. storočí sa k nim doplnili Kchaj-feng (v minulosti sa mesto nazývalo aj Pien-liang, Pien-ťing a Ta-liang), Chang-čou (jedno z najpreslávenejších a najbohatších miest) a An-jang. V roku 2024 sa oficiálne pridalo aj Čeng-čou.

V čínskych dejinách majú výnimočné postavenie najmä z hľadiska toho, že boli častým cieľom agresorov aj Kanton (Kuang-čou) a Šanghaj.

V ČĽR sú dnes štyri priamo spravované veľmi veľké mestá: Peking, Šanghaj, Čchung-čching a Tiencin.

doc. PhDr. František Škvrnda, CSc., plk. v.v. (*1952) je nezávislý medzinárodnopolitický a bezpečnostný analytik. Pôsobil na katedre medzinárodných politických vzťahov Ekonomickej Univerzity Bratislava. Je členom redakčnej rady a hlavný redaktor časopisu Almanach – Aktuálne otázky svetovej politiky a ekonomiky, člen redakčnej rady časopisu Studia Politica Slovaca a člen Vedeckej rady Ekonomickej univerzity, Bratislava. Je autorem několika knih, poslední Úvod do dejín sociologického myslenia (2010). Jeho články lze nalézt v řadě médií, např. Nové slovo, Časopis !argument, Dennik VV, Dav Dva, Extra plus či na Disputu. Má účet na Facebooku.

Zpět na obsah

Průvod k 80. výročí vítězství Číny nad japonským fašismem. Foto: CGTN via Peoples Dispatch

Čína slaví 80. výročí vítězství nad japonskou okupací a vyzývá k vytvoření spravedlivého a rovného světového řádu

Velkolepé vojenské přehlídky se zúčastnili představitelé více než 20 zahraničních zemí, včetně ruského prezidenta Vladimira Putina a severokorejského vůdce Kim Čong-una.

Ve středu 3. září oslavila Čína 80. výročí vítězství nad japonskou okupací během druhé světové války. U příležitosti tohoto výročí se na náměstí Tchien-an-men v Pekingu konala velkolepá vojenská přehlídka.

Oslav vítězství se zúčastnilo více než 20 zahraničních hlav států, včetně ruského prezidenta Vladimira Putina, pákistánského premiéra Shehbaze Sharifa, indonéského prezidenta Prabowa Subianta, íránského prezidenta Másúda Pezeškiana, severokorejského vůdce Kim Čong-una, vůdců středoasijských republik a běloruského prezidenta Alexandra Lukašenka.

Na oslavy byli pozváni také rodinní příslušníci a potomci těch, kteří podporovali čínský lid v odporu proti Japoncům, pocházející z různých zemí po celém světě, včetně USA a různých evropských zemí.

Čínský prezident Si Ťin-pching ve svém projevu poznamenalČesky, že čínský lid během „světové protifašistické války“ – jak Číňané nazývají druhou světovou válku – „pro záchranu lidské civilizace a obranu světového míru“ přispěl a obětoval nesmírně mnoho.

Číňané budou i nadále spolupracovat s ostatním světem na budování „společenství se společnou budoucností pro lidstvo“ a zároveň budou pokračovat ve svém vlastním rozvoji a modernizaci, prohlásil Si.

Čínský odpor proti japonské okupaci začal v roce 1931 poté, co Japonsko obsadilo velkou část Mandžuska. Odporová válka trvala více než deset let a polovinu z toho se kryla s druhou světovou válkou. Číňany stála více než 35 milionů životů, včetně vojenského personálu a civilistů.
Nakonec se 2. září 1945 Japonsko oficiálně vzdalo. Číňané si 3. září připomínají jako den vítězství.

Odstranit základní příčiny války

Čínské vítězství bylo dosaženo díky Komunistické straně Číny (KSČ) a její Lidové osvobozenecké armádě. KSČ vytvořila národní jednotnou frontu, ke které se připojily všechny nacionalistické síly v Číně té doby. Jednotná fronta zahrnovala i tehdejší vládnoucí režim, proti kterému KSČ již vedla lidové povstání.

Si prohlásil, že porážka Japonska byla prvním čínským vítězstvím nad zahraniční agresí v moderní době, a vyjádřil naději, že Číňané budou i v budoucnu vítězit nad všemi hegemonistickými a utlačovatelskými silami.

Prohlásil, že hospodářský rozvoj a národní jednota všech částí čínského lidu jsou nezbytné, stejně jako silná a moderní armáda, „aby byla zajištěna národní suverenita, jednota a územní celistvost“.

Navzdory turbulencím a nejistotám, které v současné době zachvátily globální politiku, kdy „lidstvo opět stojí před volbou mezi mírem a válkou, dialogem a konfrontací, a mezi vzájemně výhodnými výsledky a hrami s nulovým součtem“, se jeho země rozhodla pro strategii „mírového rozvoje“, tvrdil Si.

Čína se do roku 2035 stane moderní společností, jak předpokládá plán přijatý Komunistickou stranou Číny, uvedl Si.

Si tvrdil, že bez ohledu na výzvy a provokace zvítězí ušlechtilá věc míru a rozvoje lidstva a Čína bude vždy na správné straně historie.

Si poukázal na snahy některých zemí ovládat a hegemonizovat jiné země a tvrdil, že takový přístup může vést k opakování tragédií, jako byla druhá světová válka.

„Pouze když se národy po celém světě budou navzájem považovat za rovnocenné, budou žít v harmonii a vzájemně se podporovat, bude možné zajistit společnou bezpečnost, odstranit příčiny války a zabránit opakování historických tragédií,“ varoval Si.

Zpět na obsah

Abdul Rahman je dopisovatelem Peoples Dispatch. Má doktorát z politiky západní Asie z Džávaharlal Nehru University. Vyučoval politologii a mezinárodní vztahy na University of Delhi a Tata Institute of Social Sciences.