Aká bytosť je človek? Kto vlastne my, ľudia, sme? Čoho všetkého sme schopní?

Na tieto a podobné otázky sa už dlho – celé známe dejiny – pokúšajú odpovedať mudrci, vedci i umelci. A nepochybne si ich kladú aj „obyčajní ľudia“, zvlášť v časoch otrasov, neistôt a hrozieb, aké žijeme aj dnes. Sú to najpodstatnejšie, najdôležitejšie otázky. Od ich zodpovedania závisí to najdôležitejšie a najvzácnejšie, čo sme každý z nás dostali len na krátky čas ako dar od svojich rodičov – náš život.

Nemeckí kritickí filozofi Adorno a Horkheimer po kataklizmách 2. svetovej vojny uzavreli: človek je bytosť, ktorá je schopná všetkého! Ak na to príde, aj obludnej nenávisti voči druhým ľuďom, jednotlivcom, skupinám i národom, ich masového vyvražďovania, likvidácie a ničenia všetkého, čo tvorili a vytvorili, o čo sa usilovali a čo chceli po sebe zanechať ďalším generáciám. Bytosť, ktorú možno „namotať“ na akékoľvek zlo v mene akéhokoľvek pochybného a falošného dobra. Bytosť, ktorú možno opantať akýmikoľvek sľubmi a vidinami, od „zasľúbeného raja na Zemi“ po „večný posmrtný život“. Bytosť, ktorá je schopná nekriticky prepadnúť akémukoľvek šialenstvu a zaslepenému besneniu, ak jej podhodia „kosť“ alebo aj „princíp“, ktorý sa tvári „rozumne“ a „pokrokovo“.

Človek je bytosť nekonečne manipulovateľná a zraniteľná a ktorá vie byť zároveň nekonečne krutá práve voči svojím blížnym, druhým ľudským bytostiam. Celé ľudské dejiny sú plné sváru a napätia medzi tými, čo sa usilujú šíriť dobro a tak vytláčať, eliminovať zlo, a tými, čo šíria zlo, ktoré – raz primitívne a hrubo, inokedy mazane a rafinovane – vydávajú za dobro. To „svoje dobro“, o ktorom sú „skalopevne presvedčení“ ako o „jedinom možnom“ a ktoré by chceli „univerzalizovať“ hlava-nehlava (ako napríklad akúsi „hlbokú orbu“), teda vnucovať ostatným. Aj keď to nikto nikdy nespočítal, vyzerá to tak, že tých druhých je viac – alebo aspoň dostatok na to, aby tým prvým kazili a ničili život.

Ľudia vždy boli, sú a budú rôzni, rozdielni, napriek všetkým pokusom „zglajchšaltovať“ ich podľa jedného metra. Ba práve v tejto rozmanitosti, pluralite by sme mohli vidieť „čaro života“. To nijako nevylučuje a nepopiera ani „dialektický“ protiklad toho – odvekú túžbu človeka po jednote, zjednotení, vzájomnosti, spolupatričnosti, spájaní sa, združovaní s druhými, ich podpore. Rešpekt k inakosti druhých nemá znamenať rozdelenie, oddelenosť, a už vôbec nie vzájomné nepriateľstvo, nenávisť, vojnu. Ľudstvo celkom zjavne doteraz nevyriešilo tento základný problém (hoci teoretických riešení môže byť neúrekom): ako spolunažívať v mieri, v pokoji, v súlade, spolupráci za situácie, keď sme takí rôzni? „Sýty hladnému neverí“, „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“, „Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť“ – tieto a podobné „ľudové múdrosti“ fixujú prevažujúcu skúsenosť, že človek je bytosť, ktorá sleduje svoje dobro sama pre seba, egoisticky, a ešte to aj považuje za „prirodzené“ a správne. To znamená, že dobro druhého ho nezaujíma alebo ho vníma dokonca ako prekážku svojho dobra, nezlučiteľné s ním, ktoré môže nanajvýš „tolerovať“ vtedy, keď sa môže nabažiť toho svojho. Ba ešte horšie. „Logicky“ z toho vyvodzuje, že toho druhého treba z cesty za svojím dobrom buď odstrániť, alebo ovládnuť a použiť ako svoj „nástroj“, sluhu a otroka. Zdá sa teda, že človek je bytosť, ktorá nie je nijako „nastavená“ na to, že dobro každého súvisí s dobrom druhých, že sú od seba navzájom závislé, že dosahovanie dobra niekoho za cenu zla, je zásadný omyl, dokonca zlo-čin, ba priam nemožnosť.

Čože – nemožnosť? Ale veď celé ľudské dejiny sú plné práve tohto: jedny skupiny (triedy) ľudí žijú na úkor druhých, vytešujú sa zo svojho „dobra“ bez ohľadu na druhých, ba práve za cenu mnohých ziel (utrpenia, ponižovania atď.) na ich strane. A ešte s dodatkom: „Ako dobre, že sa to nestalo nám…, že nie sme (chudobní, biedni atď.) ako oni…, že ešte žijeme a máme čo jesť…, že nie sme vo vojne…“ Môže sa preto niekto čudovať, že práve takýto spôsob bytia sa propaguje a prezentuje ako ten „najlepší?“ Že práve v druhom človeku treba vidieť ten „najefektívnejší“ prostriedok a zdroj svojho vlastného dobra? Že teda človek nie je bytosť, ktorá by mala vo svojom „algoritme“ nastavenie, že jej dobro závisí aj od dobra druhých, že teda dobro ľudí je spoločné a nedeliteľné?

Táto historická skúsenosť by nebola až taká obludná, ak by sa neprenášala do toho, čo sa volá „politika“ ako „správa vecí verejných“. Ak má napríklad platiť, že „USA na 1. mieste“ ako princíp a vzor „novej“ svetovej politiky (a takisto „Slovensko na 1. mieste“ atď.), tak univerzálny „štátny egoizmus“ je tým legitimizovaný. Každý štát sa má starať len sám o seba, a to buď bez ohľadu na ostatné štáty, alebo zaujímať k nim čisto inštrumentálny vzťah: voči každému sa správať len s ohľadom na svoj vlastný prospech. Všetci sledujú a majú sledovať len ten, a potom vraj zavládne na zemeguli „večný mier“. To je stále neoliberálna predstava, že keď sa všetci budú starať len o svoj vlastný prospech, tak všetci budú naozaj prosperovať, pretože nič iné – žiadny taký „celok“ ako „medzinárodné spoločenstvo“, kontinent, planéta, globálny svet, ľudstvo – podľa toho neexistuje. Podobne: keď sa jednotlivci budú starať len o svoje individuálne dobro, všetci – celá „krajina“, nebodaj „štát“ – budú prosperovať, pretože vraj žiadny taký celok ako „spoločnosť“ alebo „ľudstvo“ neexistuje. Kto by sa teda mal o nejaký „celok“ starať? To najhoršie, čo chýba v tejto predstave, je „detail“: nikto nemôže prosperovať ako jednotlivec „sám osebe“, izolovane a oddelene bez druhých. Čo však možné je, je prosperita na úkor druhých vtedy, ak ich berieme ako inštrument, ba dokonca ako predmet a zdroj svojej vlastnej prosperity. (Samozrejme, že tu dobro nestotožňujem s ekonomickou prosperitou, uvádzam to len na priblíženie ako príklad.)

Politika sa stala ľudským úsilím vtlačiť svetu svoju pečať, neraz aj za každú a akúkoľvek cenu. Modelovať svet podľa seba, presadiť svoju vôľu a názor. Podľa toho sa pozná politik, teda človek, v ktorom sa presadila politika ako túžba „zvečniť sa“ vo svete ľudí tým, že im bude určovať, ako majú žiť, konať, myslieť a cítiť. Politika je potom stret týchto ľudských túžob, pretože sú prirodzene rôzne. Dobrý politik sa pozná podľa toho, že dokáže presadzovať „svoje“ bez zjavného násilia a vyvolania konfliktov, prípadne aj nenásilným riešením konfliktov. Ľudia jeho návrhy a riešenia spontánne prijímajú, prípadne ho nadšene nasledujú…

Politici na čele takmer všetkých štátov – o „veľmociach“ nehovoriac – neberú najmenší ohľad na „obyčajných ľudí“, svojich občanov, na ich životy a podmienky života. Venujú svoju životnú energiu, čas a intelekt, len aby prišli na to, ako zabezpečiť svojmu štátu maximálne výhody (či to bude na úkor druhých alebo nie, je vedľajšie). Ak to nepôjde inak, použijú hrubú silu. Nemajú ani pojem o tom, že to isté môžu dosiahnuť dohodou, spoluprácou, diplomaciou, mierom. Sú posadnutí akousi „fixnou ideou“, že iba oni sami (prípadne ešte tí, čo sú „ako oni“ a na ich „vyvolenej strane“) majú jediné právo na „svoje miesto sa slnku“, kým všetci ostatní im musia ustúpiť a podriadiť sa ich diktátu. Dali sa do služieb „štátneho egoizmu“, ktorý sa volá „geopolitika“ (a v novšej verzii „biopolitika“). Životy más občanov, obyvateľov štátov a celých národov sa majú stať len nástrojom tejto „vysokej politiky“, inak nemajú mať žiadnu hodnotu. „Geopolitici“ nimi manipulujú podľa svojej ľubovôle a mocenských chúťok, svojich svetovládnych plánov ako materiálom a potravou pre svoje delá. A čím ich je viac, teda čím ľudnatejší štát a národ, tým lepšie, lebo tým väčšie šance si pripisujú. Títo politici zmenili pojem politiky na pojem geopolitiky (a biopolitiky): cieľom už nemá byť služba občanom, ale použitie občanov ako živej ľudskej sily na štátne, svetovládne a imperiálne ciele, respektíve v prípade tých menej ľudnatých na existenčnú sebaobranu a sebazachovanie.

Geopolitici, samozrejme, môžu mať argument na podporu svojej politiky aj v klasickom duchu: veď oni len chcú zabezpečiť svojim občanom dobrý život tak, že im zabezpečia výhodné miesto vo svete. „Vnútroštátna“ politika má teda plne závisieť od zahraničnej politiky, od miesta a pozície, ktorú si štát vydobyje alebo „uhrá“ medzi ostatnými štátmi. Tu nemá rozhodovať nič, len sila a veľkosť, ktorej sa musia podriadiť všetci „slabší a menší“.

Kam sa to ľudstvo dostalo v 21. prvom storočí, zvlášť jeho Západná časť? V ére návratu geopolitiky (spojenej s biopolitikou) sa život človeka dostáva do zásadnej závislosti od jej aktérov, teda ľudí na čele štátov, ktorí už nemyslia a nesprávajú sa ako ľudské bytosti (česť výnimkám!), ale ako „obludy v ľudskej koži“, ktoré sa „hrajú na bohov“. Do svojej politickej činnosti preniesli „filozofiu“ obyčajného „sociálneho darvinizmu“, ako keby ten mal byť „kvintesenciou ľudstva“. Nevdojak si môžeme položiť otázku: na čo sú vôbec dobré veľké štáty, „veľmoci“ a impériá, ak majú medzi sebou bojovať o „svetovládu“, aby potom mohli ostatným diktovať svoju vôľu, svoje podmienky a pravidlá? Prípadne im poskytovať „ochranu“ za nejaké „protislužby“? Nebolo by potom lepšie, aby sme sa všetci stali súčasťou „Spojených štátov amerických“ či „Spojených štátov európskych“ alebo „Spojených štátov eurázijských“, pretože potom už všetci „svetovládci“ ukoja svoju túžbu po moci a na tejto plánete už nebudú mať komu ďalšiemu vládnuť.

Človek je bytosť, ktorá si myslí, že svoje dobro dosiahne vládou nad druhým človekom. A v tom je jeho fatálny omyl.

Prof. PhDr. Emil Višňovský, PhD. (*1956) je uznávaným odborníkem na filozofii pragmatismu, specialistou na angloamerickou filozofii (mimo jiné John Dewey), profesorom filozofie na Katedře filozofie Filozofické fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, emeritním vědeckým pracovníkom Ústavu sociálnej komunikácie Slovenské akademie vied a šéfredaktorem časopisu Human Affairs. Zabývá se filozofií mysli a ontologickým vztahem mezi přírodou a kulturou, pragmatickým naturalismem, analýzou pojetí člověka jako jednoty přírodního a kulturního bytí a překonáním dualismu přírodních a sociálně-humanistických věd ve filozofii vědy.  Publikoval několik knih a článků o pragmatickém trendu, jeho posledními publikacemi je monografie Akademický svet a jeho súčasné problémy (2022) a Náš akademický svet a jeho peripetie (2022).