Kolesá vojen a krutostí sa ustavične otáčajú – ibaže čoraz hlasnejšie hrkocú…

… taká je jedna z hlavných myšlienok románu Šíp času (Praha: VOLVOX GLOBATOR 2003) od anglického spisovateľa Martina Amisa (* 25. 8. 1949 Oxford, Spojené kráľovstvo – † 19. 5. 2023 Lake Worth Beach, Florida); jeho kniha, nominovaná na Bookerovu cenu (po prvý raz som ju čítal pred desiatimi rokmi), mi pripomenula, že ono hrkotanie, ktoré ma inšpirovalo k tejto eseji, je v dnešných časoch azda najhlučnejšie za ostatné roky, resp. desaťročia: Gaza, Ukrajina, Rusko, Irán, Izrael, Sýria, Afganistan, Sudán, Rwanda, Somálsko, Jemen, ale i menšie lokálne územia klokocú a hrmia bombami, delami, dronmi, raketami, ktoré s nemilosrdnou krutosťou udierajú do tiel ľudí a ich obydlí – hynú pod šrapnelmi i rozvalinami, hynú vo chvíli, keď im niekto naberá do hrnčeka za hlt polievky, tej polievky, o ktorú musia dennodenne bojovať v dlhokánskych radoch so svojimi spolutrpiacimi (podľa The Guardian / Dvanásť dní v Gaze, 1. 7.) [1] v deň pri otvorení nového potravinového bodu (GHF – Nadácia humanitárnej pomoci) v Tel al‑Sultan (Gaza) zahynuli minimálne 4 ľudia a 46 bolo zranených. Dňa 30. júna „neselektívna“ paľba zastrelila 22 ľudí a 20 zranila. Lekári bez hraníc označili GHF za terč a ľudskú pascu, za „zabíjanie maskované humanitárnou pomocou“. Celkovo na potravinových bodoch zabili za máj až jún 283 osôb a takmer 4 200 utrpelo zranenia. A čo iné kataklizmy, vojnové konflikty na ďalších územiach? Kam speje ľudstvo? K vlastnému zabíjaniu? K vlastnému sebazničeniu? Za niekoľko tisícročí sa človek vonkoncom nepoučil…

Naopak, za onen dlhý čas dospelo vedenie vojen k ešte väčšej brutalite a „vynaliezavosti“. Dnes už nejde len o frontové línie medzi armádami. Bojiskom sa stávajú mestá, nemocnice, školy. Obete nie sú len vojaci, ale najmä ženy, deti a starí ľudia. Bombardovanie obytných štvrtí, znásilňovanie ako vojnová zbraň, hladovanie ako taktika – to všetko sú príklady, ako sa vojna zvrhla na systematické ničenie života. A neodnáša si to iba človek, lež i kultúra, vrcholné diela ľudského umu a najmä príroda – tú tvoríme my všetci, ak ju zahubíme, zahubíme sami seba.

Azda najdesivejším aspektom je, že si na vojnu zvykáme. Dennodenne sledujeme správy o nových útokoch, obetiach, tragédiách – a pre mnohých z nás sa to stáva len ďalšou správou medzi reklamou a predpoveďou počasia. Otupujeme voči bolesti druhých, pretože je príliš častá a príliš vzdialená.

Keď ľudskosť prehrá s nenávisťou a mocou

Preto je dôležité nielen hovoriť o hrôzach súčasných vojen, ale aj si ich pripomínať – nie ako niečo nevyhnutné, ale ako dôsledok našich zlyhaní. Každá vojna je dôkazom, že diplomacia zlyhala, že ľudskosť prehrala s nenávisťou a mocou. Ak chceme zmeniť budúcnosť, musíme byť ochotní pozerať sa hrôzam priamo do očí – a odmietnuť ich.

Žiaľ, väčšina krajín euroatlantickej civilizácie aj napriek týmto skutočnostiam rinčí zbraňami, zbesilo podporuje vojnové konflikty, vo veľkom dodáva znepriateleným štátom zbrane, prehlbuje militarizmus, umocňuje nevraživosť a nenávisť. (Napríklad vrátane čerstvej gratulácie Donaldovi Trumpovi za „úspešný“ agresívny útok na Irán, nevynímajúc prezidenta SR Petra Pellegriniho. Napokon prečo nie? Veď zbrojenie začína vábiť i našich popredných politikov.) Šialená hystéria, že Ruská federácia predstavuje hlavnú hrozbu, má jediný cieľ – nahnať ľuďom strach a tak prekryť tlak vojensko-priemyselného komplexu ako ochrancu oligarchického systému na ďalšie zbrojenie, na ďalšie ohromné zisky. Aj sa mu to darí: členské štáty NATO si veľmi ochotne postavili métu postupne zvýšiť výdavky na 5 percent HDP (čo je nárast o viac ako jeden bilión dolárov ročne) a navyše Európska únia sa zaviazala vložiť do svojho prezbrojenia (ReArm) 800 miliárd eur. Čo to s nami urobí, pocítia najmä naše deti, ktoré bude nebodaj navyše čakať povinná vojenská služba. Obe zoskupenia sa tak stávajú organizáciami vojny, uplatnenia a demonštrácie sily (nehovoriac o nedávnej trápnej vojenskej prehliadke vo Washingtone) na úkor úporného boja za mier, mierových rokovaní, vzájomného dialógu a rešpektu, dialógu až do roztrhania tela, pri ktorom sa nájde doposiaľ neočakávané spojivo zainteresovaných strán.

Môže zabrániť zvyšovanie zbrojenia vojnám? položme si tak trochu filozofickú otázku. Zbrojenie nepochybne vytvára podozrenie, napätie a preteky, ktoré zvyšujú riziko konfliktu. Keď jedna krajina investuje do armády, susedia reagujú rovnako – a výsledkom nie je bezpečnosť, ale zbrojárska špirála. Tá nevytvára dôveru, ale strach. Historicky vieme, že mnohé vojny nevypukli napriek zbrojeniu, ale práve kvôli nemu – keď sa obranné opatrenia jednej strany stali ofenzívnou hrozbou pre druhú.

Martin Amis v Španielsku, 2007. Foto: Wikimedia

A čo je azda najnebezpečnejšie – zbrane, ktoré existujú, možno skôr či neskôr použiť. Riziko omylu, nehody, eskalácie alebo provokácie nikdy nie je nulové. Nadmerné zbrojenie môže dočasne odstrašiť protivníka. No skutočný mier nie je postavený na strachu, ale na dôvere, diplomacii a spolupráci. Dejiny nám ukazujú, že vojny nevypukajú len tam, kde chýbajú zbrane, ale tam, kde chýba porozumenie. A to je zbraň, ktorú si zatiaľ málokto váži – no bez nej zostane každý mier len krehkým prímerím.

Preteky smrti v zbrojení

Týmito otázkami sa napríklad zaoberal Immanuel Kant v diele K večnému mieru (1790). Militarizáciu ako nástroj mieru odmietal: „Zbrojenie spôsobuje podozrievanie medzi štátmi, a teda namiesto pokoja pripravuje pôdu pre vojnu.“ Bertrand Russell ako pacifista tvrdil: „Buď skončí ľudstvo s vojnou, alebo vojna skončí s ľudstvom.“ Zbrojenie vytvára pretek smrti, nie ochranu. Albert Einstein upozorňuje, že vojna je najprv mentálny a kultúrny jav a až potom fyzický konflikt: „Nie je cesta k mieru cez ozbrojenie, ale cez odstránenie vojenského zmýšľania“ (list Sigmundovi Freudovi z roku 1932). Pravda, vo filozoficko-teoretickom kontexte sa stretneme aj s inými názormi; napríklad Thomas Hobbes v Leviathanovi (1651) tvrdí, že v prirodzenom stave je človek človeku vlkom a mier je možný len pomocou silného suveréna, ktorý zabezpečí poriadok. Winston Churchill sa zase videl v Cicerovom výroku „Ak chceš mier, priprav sa na vojnu” a ako iniciátor studenej vojny i železnej opony (prejav vo Fultone v roku 1946) presadzoval známy slogan: „Rovnováha teroru udržiava mier.” Nejde o nič iné, ako o jednoznačný stret humanizmu s biologickým ľudským bytím, ktorý v nás vyvoláva odvekú hamletovskú otázku, hlboko vrytú v našom podvedomí i vedomí.

Nie náhodou sa sám veľký Hviezdoslav v Krvavých sonetoch pýta: A keď sa toto peklo vyvzteká, / či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba? / Nenávisť ovládze-li sama seba, / z nástrahy zrodí-li sa bezpeka / a pravda sadne za stôl odveká? Bude-li právo všetkých právom? chleba / hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba? / Česť bude práci, tvári človeka? A v posledných dvoch veršoch sonetu vyslovuje skrytú skepsu rinúcu sa z hrôz prvej svetovej vojny: Alebo beda, beda – premoženým? / A menom pomsty beda – víťazom?

V protismere času…

Po zdĺhavejšom úvode a jeho poetickom vyústení sa vrátime k Amisovmu románu Šíp času, ktorý je verným obrazom toho, čo dokáže spraviť vojna, v našom prípade druhá svetová vojna z človeka, do akých absurdných, až diabolských situácií ho vháňa. Ide o experimentátorsky a filozoficky ladený príbeh, odvíjajúci sa v protismere času – pojem „šíp času“ pochádza z fyziky, označuje fakt, že čas plynie len jedným smerom – od minulosti k budúcnosti – kvôli zvyšovaniu entropie (neusporiadanosti) vo vesmíre. V diele sa však šíp času zvracia: veci sa zdanlivo opravujú, poriadok sa obnovuje, ľudia sa uzdravujú – a zlo sa stáva dobrom, aspoň na povrchu. Tento obrat vyvoláva morálny šok, zločiny, ak ich sledujeme odzadu, sa javia ako skutky milosrdenstva. Obsahovú a dejovú líniu približuje čitateľovi rozprávač – zvláštny vedomý hlas vnútri tela hlavnej postavy, ten nechápe, čo sa odohráva pred jeho očami, a nevie, kto vlastne je. Je to vedomie, ktoré neovláda telo, len je ním unášané v reverznom toku času…

A tým telom je postarší muž Tod Friendly (Tod v nemčine znamená smrť), ktorý na smrteľnej posteli v New Yorku upadá do nezvratnej kómy a… a potom sa prebúdza do reverzného života – od smrti až po počatie („Počkať. Prečo idem domov pospiatky? Počkať. Stmieva sa, alebo svitá. Aký sled má cesta, po ktorej sa vydal? Aké má pravidlá? Prečo vtáky spievajú tak čudne? Kam mám namierené“, s. 12).

Zrazu všetci mladnú, silnejú, narastajú do výšky… Tod sa usídli na tajnom nemenovanom mieste v USA a hneď sa chce podobať ostatným ľuďom: hreší, fajčí, venuje sa sexuálnym hrám, sem-tam si za pomoci alkoholu vyhodí z kopýtka, na ďalší deň ho načisto pohltí tenisová raketa, resp. dá prednosť pokru. Nejaký chlapík (reverend Nicholas) z New Yorku mu pravidelne raz ročne posiela listy: „Dúfam, že sa tešíte dobrému zdraviu. U nás je počasie naďalej pekné“ (s. 21). Po takejto správe sa Todovi vždy nesmierne uľaví…

Všetko ide ako po masle – nový dom, nová kariéra, nové milenky. Konečne sa môže chopiť svojej profesie – prichodí mu veľa papierovať, počúvať gerontologických pacientov, diagnostikovať poruchy centrálneho nervového systému. Navrhuje, poúča, odporúča, je priekupníkom žiaľu, „pretože tu je život feťák, pobehlica, slobodná matka – tu nemá život kam ísť“ (s. 35). A v duchu medituje: Ľudstvo na to, aby človek vstúpil do iných ľudí potrebuje hŕbu trúfalosti, hŕbu niečoho. Všetci si myslíme, že druhí žijú v pevnostiach, za hradnými priekopami. V skutočnosti obývame oveľa ničotnejšie stavby, všetci žijeme v chatrčiach násilia… Z nudy protestuje, protestuje proti vojne vo Vietname (vtedy zrejme ešte netuší, že existuje vietnamská dedinka Mỹ Lai, kde 16. marca 1968 americkí vojaci zmasakrovali okolo 500 neozbrojených civilistov, najmä ženy a deti. Napokon, pokiaľ ide o jeho naturel, možno by mu tento hrozný zločin ani nejako zvlášť neprekážal). Blíži sa vojna, veľká vojna, počkáme si na ňu ešte dvadsaťpäť rokov, vraví si pre seba. Na vietnamskú vojnu sme už prestarnutí, ale na tú druhú svetovú budeme v bojaschopnom veku, svedomie nám nebráni nosiť zbraň, nemáme nijaké podobné nedostatky…

Zrazu, z ničoho nič, sa Tod rozhodne usadiť v New Yorku. Zrejme zlá predtucha alebo nepríjemná správa, rozmýšľa jeho druhé ja. Rýchle sťahovanie, naháňanie nových dokladov, z Toda Friendlyho sa stáva napochytre John Young. Lenže po čase sa telefonicky ozve reverend, blíži sa búrka, niekto má na vás diskreditačnú zažltnutú fotografiu a k tomu dvoch svedkov, najlepšie bude zmiznúť, napríklad do neďalekého New Jersey. A opäť práca, tentoraz nad operačným stolom, nádory chorým prilepuje spätne, medzi pacientmi sú i vojaci zo zahraničných misií. Autor si v tejto súvislosti neodpustí ironickú meditáciu, ktorú vloží do úst hlavnému protagonistovi: „Aj napriek tomu, že sa už roky odzbrojuje, všade sa hovorí o nejakej jadrovej vojne, dokonca oveľa častejšie ako kedykoľvek predtým. Keby som ich tak mohol upokojiť: K niečomu takému nemôže predsa prísť. Len si predstavte, aké prípravy by si to vyžiadalo, na také dačo by sa nikto neodvážil. Nikto sa k tomu nemá“ (s. 82).

V roku 1948 sa Young sa vydáva cez oceán do Európy. Sprevádza ho povznášajúci pocit, ako keď padne zo srdca ťaživý kameň. Konečne sa mu podarilo vypariť, aj s peknou kôpkou zlata. Prvá zastávka je v Lisabone už s novými dokladmi na meno Hamilton de Souza, prístrešie mu poskytuje parádna vilka s troma slúžkami a záhradníkom. Nepriznáva sa, že je lekár, vyhýba sa komukoľvek, kto je zranený alebo chorý. Telo i mysľou sa pripravuje na vojnu, telom počas dňa svojimi návykmi a saturnáliami na vlastnú počesť, v noci každou myšlienkou. A odtiaľ je iba na skok do Ríma (autor tu naráža na fakt, že niektorí vatikánski cirkevní hodnostári pomáhali nacistickým pohlavárom pri úteku do Južnej Ameriky). Zakrátko, pred odchodom do Nemecka, znovu zmena mena, tentoraz už na to pravé – Odilo Unverdorben (Neskazený).

„Zrodenie“ plynom a ohňom

Odila potom stretávame na nádraží v Osvienčime (na úteku krátko pred príchodom Rusov). A potom sme už len svedkami hrôz v koncentračnom tábore – v „nemocnici“ („Môj príchod do nemocnice umocnil otupenosť pacientok, ktoré sa po dvoch-troch rozvaľovali na slamníkoch, a do veľkosti žien mali ešte stále dosť ďaleko. Zato potkany tu boli veľké ako mačky“, s. 114). A náš „hrdina“ spomína, ako „vracali“ zlaté zuby do úst obetí, ako „liečili“ zajatcov, aby sa mohli čo najskôr dostať „domov“, i na to, ako prišiel na Mercedese do tábora doktor Pepi (Mengele) so slovami: „Neexistuje tu nijaké prečo. Neexistuje tu nijaké kedy, nijaké ako, nijaké kde. A naša nadľudská úloha? Vysnívať si rasu, stvoriť národ z počasia, z hromov bleskov – pomocou plynu, elektriny, sračiek a ohňa“ (s. 118). Dostane sa mu tej cti, že sa stane jeho najbližším asistentom: pri pokusoch aplikujú injekcie priamo do srdca, pacientovi zaviažu oči šatkou, pravú ruku mu strčia do úst, aby nefňukal, a ihlu mu zasunú do hlbokej brázdy štvrtého medzirebria. V konečnej fáze, ako tvrdí, väčšinu žien, detí a starých „vytvárajú“ plynom a ohňom, plynové komory predstavujú miesta, kde sa telá „rodia“ z popola. Muži, pre zmenu, musia na „zotavenie“ prešliapať inú cestičku – Arbeit macht frei hlása nápis nad bránou s typickou strohou veľavravnosťou. Aj zjednocovanie rodín na rampe, ono vzájomná zúfalé naťahovanie rúk, má tiež svoje špecifiká, sám Odilo o tom hovorí: „Na rampe sme docielili senzačné úspechy, obdivovali sme túžobné pohľady väzňov a s pochopením sme na to pozerali. Zapíjali sme to dlho do noci, jeden z dozorcov nám k tomu hral na ťahaciu harmoniku a pritom tancoval kozáčka“ (s. 121).

Neskazený Odilo spomína na odchod z Osvienčimu s bolesťou, ktorá mu prešla až cestou vlakom do Berlína a najmä po tom, čo sa ocitol v radoch Waffen SS na východnom fronte; nasledovala Treblinka, budovanie ghet, vykonávanie eutanázií v nemocničnom zariadení na zámku Hartheim („Spočiatku neboli pacienti až takí postihnutí. Sem-tam nejaká úchylka, konská noha, rázštep podnebia, no neskôr…“, s. 143), odchod do Mníchova, „pomáhanie“ židom počas Krištáľovej noci, „plnej šumivých črepín“ (môžu chovať domáca zvieratá – andulky, psíkov, ktoré im rozdávajú na policajných staniciach), vojenčina, sobáš s láskou Hertou, štúdium medicíny…. a skokom sme až v Solingene „(Mám tri roky, žijem v skromných pomeroch v rodisku Adolfa Eichmanna. (…) Pśśśt! Nikomu to neprezradím“, s. 159). Dodajme, že už vtedy chytá a páli malé kuriatka, a to len preto, že sú malé a dengľavé…

A Odilov vzťah k matke po ďalších troch rokoch? Bol zo dňa na deň intímnejší („Veľa, preveľa denných a nočných hodín budem tráviť schúlený v jej náručí a bozkávať jej prsia. A nakoniec sa naše spoločné puto spojí solingenskými nožnicami. A ona bude plakať a kričať, keď do nej vstúpim. Potom tu už nebudem“, s. 160).

Odilo zavrie oči, vidí letieť šíp, tentoraz hrotom napred. Vtom sa zháči, to nechce, radšej zmizne v bezvedomí prenatálneho stavu…

O banalite zla

Krutosti v Amisovej postmodernej knihe podaktorí ľudia tak ľahko nestrávia: môjmu kolegovi sa po jej prečítaní dva dni dvíhal žalúdok, moja matka, dnes už nebohá, nevládala niekoľko hodín nič vložiť do úst. Hlavná postava Odilo Uverdorben je totiž predobrazom ničenia životov na základe tzv. banality zla – presne tak, ako to pomenovala Hannah Arendtová v svojom reportážnom diele Eichmann v Jeruzaleme (1963), v ktorom zachytáva jej pozorovania z procesu s týmto nacistickým úradníkom zodpovedným za logistiku židovských transportov do vyhladzovacích táborov. Pod „banalitou zla“ nemyslela však podceňovanie, resp. tabuizovanie zla ako takého, naopak, dôrazne upozorňovala, že najstrašnejšie zločiny nemusia páchať démoni či fanatici, ale obyčajní, priemerní ľudia, ktorí nerozmýšľajú o dôsledkoch svojho konania. Zahltení starosťami o svoju rodinu, o vlastné pohodlie, zvedení sústavnou a hlučnou propagandou (rovnako ako dnes) obracajú v kalendári listy deň za dňom a nevnímajú, čo činia. Takým bol i uhladený a distingvovaný Odilo. A práve tisícky takých či podobných si dlhé roky po vojne užívali nielen v emigrácii, ale i v Nemecku, západnom (napríklad herec Horst Tappert, predstaviteľ Derricka) i východnom, slobodu – súc nikdy nepotrestaní (v Rakúsku politik Kurt Waldheim). Paradoxne, keď sa niektorí z nich dostali pred súd, ich súkmeňovci, masovo oddojčení hitlerovskou propagandou, s hlboko a natrvalo zakorenenou nacistickou DNA, vehementne protestovali na rozličných verejných zhromaždeniach proti prípadným súdnym procesom. Viem si predstaviť, ako si vydýchli, keď zomrel Simon Wiesenthal, známy „lovec“ vinníkov holokaustu.

Adorno: „Po Osvienčime je barbarstvo písať poéziu.“

Besnenie v osvienčimskom vyhladzovacom tábore hlboko zasiahlo i známeho filozofa Theodora W. Adorna, ktorý sa obrazne vyjadril, že „po Osvienčime je barbarstvo písať poéziu“ (esej Kritika a spoločnosť, 1951). Tieto jeho slová sú, žiaľ, rovnako aktuálne aj v súčasnosti; stačí premŕvať sa na sociálnych sieťach alebo si zapnúť televízor, niekedy z toho ide až srdce puknúť (sám sa musím vtedy odvrátiť od obrazovky): už spomínaná Gaza, akýsi koncentračný tábor v menšom vydaní – chlapča s odtrhnutou nohou, babička s troma vyziabnutými sirôtkami v náručí, šóry hladujúcich, ktorých by najradšej vyhnali na nejaký ostrov, starec sediaci na rozvalinách svojho domu, v očiach plač a smútok (podľa údajov WHO približne 470 000 ľudí čelí katastrofálnemu hladu, pričom 71 000 detí a 17 000 matiek potrebuje urgentnú liečbu akútnej podvýživy), denné výjavy o mŕtvych na Ukrajine i v Rusku (smutné a tragické je, keď jedna slovanská krajina napadne svojho slovanského suseda, rovnako i to, keď sa strieľa do vlastných občanov inej, v tomto prípade ruskej národnosti, keď mladých chlapcov násilne navliekajú do vojenských mundúrov a keď sa odilovskí nasledovníci slobodne producírujú po kyjevských uliciach). A k tomu pridajme zúbožené vysťahovalecké tábory v USA, v Anglicku a Francúzsku i v ďalších kútoch našej planéty či bezbrehé zabíjanie civilistov vo vojnovom ošiali po celom svete. A doma? Pochybné a grobianske hádky v parlamente, každodenný nenávistný prúd tlačových konferencií, rozharkané politické debaty, ktoré vám pokazia nedeľňajší obed a rozhádajú rodinu.

Povedzte, dá sa pri takých obrazoch písať poézia so svojou čistotou a nepoškvrnenosťou? Ak sa do nej básnik i pustí, musí si ustavične klásť otázku, či si je istý, že nejde opačným smerom, že to, čo považuje za mier, nie je v skutočnosti len sofistikovanejšia forma vojny, či sa pri hodnotení historickej skúsenosti a morálnej zodpovednosti nepodriadil falošným naratívom pokroku, či súčasné zbrojenie, často prebiehajúce pod manipulatívnymi heslami obrany mieru a preventívnej bezpečnosti, nekamufluje skutočné zámery zbrojárov a politických vodcov. Ak to básnik nebude rešpektovať, šíp času nás môže zaniesť späť – nie k dobru, ale k opakovaniu zla. Otázne je, či to náhodou niekomu nevyhovuje a či to nie je ľudstvu bytostne dané?

Dá sa dosiahnuť trvalý a večný mier? Kant tvrdí že áno, osobne som k jeho názoru skeptický. Na ilustráciu, na posúdenie onej hamletovskej otázky prenesme sa amisovskou inverznou metódou, preskočiac americké agresie v Juhoslávii, Iraku, Líbyi, Afganistane, Vietname, Kórei i druhú svetovú vojnu, a pristavme sa pri tej prvej, dovtedy najstrašnejšej vojne a všimnime si, čo na jej margo prognózoval rakúsky spisovateľ Karl Kraus:

Táto vojna sa neskončí mierom, lebo sa neodohrávala na povrchu života, ale zúrila v ňom samom. Front prerástol do zázemia, tam aj zostane. A k novému životu, ak ešte potom vôbec nejaký bude, pridruží sa starý stav ducha. Svet zanikne, a nikto o tom nebude vedieť. Všetko, čo bolo včera, sa zabudne, čo je dnes, sa neuvidí, čo bude zajtra, toho sa nikto nebude báť. Zabudnú, že prehrali vojnu, že ju začali, zabudnú, že ju viedli. Preto sa to neskončí…“
(Posledné dni ľudstva, 1987, s. 575).

Prorok Kraus mal pravdu:

Večný mier udusilo a udupalo ľudstvo v zákopoch prvej svetovej vojny, tej vojny, ktorá sa nemala skončiť mierom, ale vojnou vesmíru proti tejto planéte (s. 189).

Dňa 11. novembra 1918 totiž v skutočnosti nepodpísali ani kapituláciu, ani mierovú zmluvu, ale iba prímerie, ktoré trvalo dvadsať rokov. Išlo o rozhodnutia, ktoré zasiali ďalšie skrivodlivosti. A výsledok? Ešte ničivejšia a tragickejšia druhá svetová vojna, studená vojna, parcelácia štátov na vojenské bloky, dominantná rozpínavosť Spojených štátov po celom svete, vojenské pretláčanie demokracie na euroatlantický spôsob v podobe farebných revolúcií, rozširovanie Severoatlantického paktu, negovanie iných národov a krajín, jednostranné donucovacie sankcie zo strany USA a Európskej únie, globálna sieť amerických vojenských základní a aliancií, vytváranie novej železnej opony atď.

Mier na motýlích krídlach

Aj v dnešných časoch sa mier vznáša na motýlích krídlach, pre ktoré je veľmi ťažkým bremenom. Keď sa vysilia, spustí sa hrmavica. A mocní tohto svete sa chytia príležitosti s túžbou získať pre seba čo najviac: prírodného bohatstva a zbraní. Na rad prichádzajú rokovania, kto z koho, vyhrážky, samity o zbrojení, „mierové“ i mierové telefonáty, stavanie vzdušných zámkov, ktoré sa pod salvami zbraní od výmyslu sveta rozpadávajú ako domček z karát.

Martin Amis má pravdu, keď tvrdí, že každé koleso sa otáča, len nevieme, čo nám jedno jeho zatočenie donesie. V románe prevracia chronológiu, logiku, jazyk, aj psychológiu. Tým vzniká absurdný, znepokojujúci svet, v ktorom sa bežné ľudské skúsenosti stávajú nepochopiteľnými, predostiera model sveta, v ktorom sú veľké dôsledky odtrhnuté od príčin – buď preto, že ich nevieme rozpoznať, alebo preto, že ich vidíme príliš neskoro, poukazujúc tým na krehkosť historického vedomia. V nijakom prípade neprináša ľahké odpovede – no exploduje v nás otázky o spoluzodpovednosti, sile narácie, márnosti vysvetľovania strašných činov a o neodvolateľnosti minulosti. Je to román, ktorý vás nenechá ľahostajnými.

Esej zakončím naším klasikom, opäť Hviezdoslavom:

Ó vráť sa skoro, mieru milený!
Zavítaj s ratolesťou olivovou
A buď nám zdravím, veselím i chovou,
V snažení ostňom, kovom v rameni!

Nám i celému svetu….