1. František Škvrnda st.: Krátko o kubánskom socializme (1/2)
2. František Škvrnda st.: Krátko o kubánskom socializme (2/2)

Esej Františka Škvrndy st. Krátko o kubánskom socializme, prvom na západnej pologuli, ktorý stále vyvoláva zlosť a nenávisť USA (1/2) vyšel na serveru Tvorba bez udání data publikace.

Krátko o kubánskom socializme (1/2)

Foto: Fidel Castro (vľavo) a Nikita Chruščov si podávajú ruky pri Leninovom mauzóleu na Červenom námestí v Moskve na 1. mája 1963 (SITA/AP/TASS)

Ostrov bol do zvrhnutia batistovského režimu vlastne polokolóniou USA. Jeho bohatstvo držali v rukách americkí kapitalisti a miestna kriminálna oligarchia. Väčšina ľudí nemala prístup k vzdelaniu, zdravotníckej starostlivosti a žila v chudobe. V roku 1960 USA odmietli prevziať od Kuby zazmluvnené dodávky cukru, na čo Havana v auguste odpovedala znárodnením amerických cukrovarov, rafinérií a ďalšieho veľkého majetku, čo vyvolalo zlostnú reakciu Washingtonu. V januári 1961 prerušili USA s Havanou diplomatické styky a uvalili na ňu ekonomické embargo, ktoré uplatňujú do súčasnosti. Vo februári 1962 Washington zakázal akýkoľvek dovoz z Kuby.

Trauma USA z politickej a ekonomickej porážky na Kube vyústila do snáh zničiť jej novú moc, ktorých sa nevzdali dodnes. Fidel Castro pri pohrebe siedmich obetí, ktorí prišli o život pri leteckých útokoch na Kubu 16. apríla 1961, oznámil, že sa vydá na cestu socializmu, ktorá bola od začiatku zložitá.

Už 17. apríla 1971 sa začala invázia 1500 kubánskych emigrantov podporovaných CIA v Zátoke svíň, ktorá vyvolala akcie solidarity s Havanou na celom svete. Invázia sa skončila krachom. USA, potom už nepodnikali otvorené pokusy násilne zvrhnúť režim na Kube vojenskou cestou. Pokračovali však v terorizme, diverziách, sabotážach a inom zákernom pôsobení proti nej.

V októbri 1962 vypukla karibská kríza, v ktorej sa svet dostal na pokraj raketovo-jadrovej vojny. Kuba sa stala do určitej miery nástrojom v zápase superveľmocí. Napriek svojmu malému územiu a počtu obyvateľov je stále štátom, voči ktorému je Washington mimoriadne nepriateľský.

Kubánci počas prvomájového sprievodu v nedeľu 1. mája 2022 (Foto: SITA/AP Photo/Ramon Espinosa)

Fidel Castro vo vyše trojhodinovom prejave (Foto: SITA/AP Photo)

Ľudia počas spomienkového podujatia pri príležitosti šiesteho výročia smrti Fidela Castra (Foto: SITA/AP Photo/Ramon Espinosa)

Kuba mala radikálno-ľavicové, komunistické tradície, ktoré prešli zložitým vývojom. V auguste 1925 bola založená Komunistická strany Kuby (Partido Comunista Cubano). Do roku 1938 bola v ilegalite a v roku 1939 získala v parlamentných voľbách 6 poslaneckých miest. Od roku 1940 pôsobila ako Revolučno-komunistický zväz a v januári 1944 sa premenovala na Ľudovú socialistickú stranu, ktorú hoci sa pod vplyvom komunistov z USA vydala na umiernenú cestu, batistovský režim v novembri 1953 zakázal.

Ľudová socialistická strana začala podporovať boj Castrovych revolucionárov až v roku 1958. V roku 1961 sa spojila s Hnutím 26. júla a ďalšími stranami do Zjednotených revolučných organizácií, ktoré sa neskôr reorganizovali na Jednotnú stranu socialistickej revolúcie Kuby. V októbri 1965 sa premenovala na Komunistickú stranu Kuby (ďalej len KS Kuby). Vodcom strany, prvým tajomníkom jej ústredného výboru, sa stal Fidel Castro.

Kubánski komunisti boli často kritizovaní, nielen na Západe, ale aj v niektorých socialistických štátoch, lebo sa striktne držali oficiálneho marxizmu-leninizmu. Havana nekopírovala vtedajší chruščovovský socializmus a ani neskôr neuplatňovala niektoré módne prvky socializmu na sovietsky spôsob. Kubánsky socializmus bol silne spojený aj s vlastenectvom.

V júli 1972 Kuba vstúpila do Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a socialistické štáty jej poskytovali rozsiahlu pomoc. Na príprave odborníkov pre Kubu sa podieľala aj ČSSR. V podmienkach krutej blokády USA ani s pomocou socialistických štátov, kubánska vláda nemala dostatok prostriedkov na výrazné zvýšenie životnej úrovne, ale obyvateľom dala bezplatné zdravotnícke zabezpečenie a vzdelanie.

Veľkú kritiku USA ale aj väčšiny Západu vyvolával internacionalizmus Kuby pri pomoci jej vojenských dobrovoľníkov národnooslobodzovaciemu hnutiu v Afrike v boji proti imperializmu a kolonializmu. Boli to najmä operácia Carlota v Angole (1975 – 1991) a pomoc Etiópii vo vojne proti Somálsku (niekedy aj vojna o Ogaden) v roku 1977 – 1978. Išlo o desaťtisíce osôb. Podľa niektorých zdrojov sa ich počet len v Angole pohyboval od 25 000 do 60 000 a celkom sa tam vystriedalo asi 500 000 vojakov.

Kubánsky socializmus v spojení s mentalitou obyvateľstva bol odlišný od toho, ktorý sme poznali v strednej a východnej Európe. Iste mal viaceré nedostatky, ale bol podporovaný väčšinou obyvateľstva, ktoré nebolo až tak materialisticky založené a priťahoval záujem rozvojových štátov. Solidarizovali s ním aj viaceré ľavicové sily na Západe.

Zpět na obsah

Esej Františka Škvrndy st. Krátko o kubánskom socializme, prvom na západnej pologuli, ktorý stále vyvoláva zlosť a nenávisť USA (2/2) vyšel na serveru Tvorba bez udání data publikace.

Krátko o kubánskom socializme (2/2)

Foto: Ľudia sa zúčastňujú na demonštrácii vedľa amerického veľvyslanectva proti americkému embargu a požadujú vyradenie Kuby zo zoznamu krajín, ktoré sponzorujú terorizmus v Havane na Kube v piatok 20. decembra 2024 (SITA/AP Photo/Ramon Espinosa)

Došlo k výmene vodcovskej garnitúry. Fidel Castro zakončil pôsobenie vo funkcii prezidenta vo februári 2008, ale kvôli zdravotným ťažkostiam ju prestal vykonávať už koncom júla 2006 a na čele KS Kuby bol do apríla 2011. Jeho nástupca Raúl Castro pôsobil ako prezident do októbra 2019 a prvým tajomníkom Ústredného výboru KS Kuby bol do apríla 2021. Na obe funkcie po ňom nastúpil Miguel Díaz-Canel (*1960).

Na socialistickú Kubu sa však vo svete nezabudlo a v 21. storočí sa jej zahraničná podpora začala zvyšovať. Upevnilo sa postavenie Kuby v Latinskej Amerike. Z Organizácie amerických štátov bola vylúčená v januári 1962 a v júni 2009 sa jej členstvo obnovilo, ale Havana sa odmieta na práci organizácie zúčastňovať. Kuba je však aktívnym členom Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov, ktoré sa vytvorilo v roku 2010. Sú v ňom všetky štáty amerického kontinentu s výnimkou USA a Kanady (v roku 2020 z neho vystúpila bolsonarovská Brazília). Spoločenstvo, ktoré je známe aj pod skratkou CELAC (z prvých písmeno jeho španielskeho názvu), vystupuje ako alternatíva k vplyvu USA na západnej pologuli.

Postupne sa obnovili vzťahy medzi Moskvou a Havanou. V roku 2014 navštívil Kubu prezident RF Vladimir Putin. Moskva a Havana podpísali v októbri 2013 dohodu o vymazaní kubánskeho dlhu vo výške 35,2 miliardy dolárov a splatení zvyšných 3,5 miliardy dolárov počas desiatich rokov. Tieto prostriedky majú byť uložené na účtoch a Rusko ich investuje do kubánskej ekonomiky. V novembri 2022 bol na návšteve v Moskve Díaz-Canel, ktorý okrem hospodárskych rokovaní slávnostne spolu s Putinom odhalil sochu Fidela Castra.

Kubánsky prezident Miguel Diaz-Canel Bermudez (vľavo) a ruský prezident Vladimir Putin sa zúčastňujú na slávnostnom odhalení pamätníka Fidela Castra v Moskve (Foto: SITA/AP/Sergej Gunejev, Sputnik, Kremlin)

Kubánsky prezident Miguel Diaz-Canel (uprostred) a Raul Castro (vľavo) držia kubánske vlajky počas pochodu v Havane v pondelok 27. januára 2025 (Foto: SITA/AP Photo/Ramon Espinosa)

Študenti vojenskej školy sa zúčastňujú na podujatí pri príležitosti 72. výročia začiatku kubánskej revolúcie v sobotu 26. júla 2025 (Foto: SITA/AP Photo/Ramon Espinosa)

Pochod pri príležitosti 172. výročia narodenia národného hrdinu nezávislosti Josého Martiho v Havane v pondelok 27. januára 2025 (Foto: SITA/AP Photo/Ramon Espinosa)

Obchod v Havane na Kube v utorok 15. júla 2025 (Foto: SITA/AP Photo/Jorge Luis Baños)

Posilnili sa aj kubánsko-čínske vzťahy. V novembri 2008 navštívil Havanu čínsky vodca Chu Ťin-tchao. Dohodlo sa odloženie splátok časti kubánskych dlhov voči ČĽR a Peking poskytol Havane 80 miliónov dolárov na modernizáciu nemocníc a ďalšie projekty. V roku 2022 sa uskutočnila návšteva Diaz-Canela v Číne, pri ktorom sa vydalo spoločné vyhlásenie o prehĺbení vzťahov medzi Čínou a Kubou v novej ére. Na rozvoj kubánsko-čínskych vzťahov dbá aj súčasný čínsky vodca Si Ťin-pching. V júli 2014 pri ceste po Latinskej Amerike navštívil aj Kubu, pričom sa opäť podpísalo viacero hospodárskych dohôd. Diaz-Canel sa zúčastnil v Moskve na oslavách 80. výročia ukončenia druhej svetovej vojny v Európe, kde sa stretol nielen s Putinom, ale aj so Si Ťin-pchingom. Washington, ktorý kritizuje Čínu, kde len môže, pri spolupráci Kuby s Čínou maľuje ďalšieho čerta  na stenu. Čína vraj môže na Kube rozšíriť svoju spravodajskú prítomnosť. USA nie sú radi ani tomu, že Kuba je od 1. januára 2025 partnerským štátom BRICS.

Podľa hodnotení WHO patrí kubánske zdravotníctvo vo svete k popredným a v roku 2012 bolo označené za najlepšie na svete.

Rozvinula sa aj spolupráca s EÚ. V decembri 2016 Brusel podpísal s Havanou dohodu o politickom dialógu a spolupráci. Spoločná rada EÚ – Kuba prvýkrát zasadala 15. mája 2018. Normalizovali sa aj slovensko-kubánske vzťahy. V októbri 2015 Kubu navštívil predseda vlády Robert Fico.

Doplníme, že vo svete sa oceňuje vysoká úroveň zdravotníctva na Kube, hoci sa na Západe stále kritizuje za nedodržiavanie ľudských práv. Podľa hodnotení WHO patrí kubánske zdravotníctvo vo svete k popredným a v roku 2012 bolo označené za najlepšie na svete. Zdôrazníme, že Havana poslala do sveta, najmä rozvojového, desaťtisíce lekárov.

V programe „Zázračná operácia“, ktorý Kuba uskutočňovala s finančnou podporou Venezuely od roku 2004, znovu získali svoj zrak viac než 3 milióny ľudí v 35 krajinách. Kubánski lekári pomáhali aj v boji s ebolou, koronavírusom i ďalšími epidémiami.

Život Kubáncov nie je ani dnes jednoduchý. V podmienkach narastajúcich kríz vo svete aj Kuba zápasí s mnohými problémami. Nemôžeme ju porovnávať s kritériami konzumnej spoločnosti západného typu, ale stále je pre viaceré rozvojové krajiny v mnohom inšpiratívnym, príťažlivým  modelom.

Zakončím tým, že socializmus na Kube si nemožno predstaviť bez Fidela Castra, ktorý sa stal aj jedným z najvýznamnejších svetovo uznávaných politikov druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia. Jeho životu sa budem venovať v ďalšom príspevku.

Zpět na obsah

doc. PhDr. František Škvrnda, CSc., plk. v.v. (*1952) je nezávislý medzinárodnopolitický a bezpečnostný analytik. Pôsobil na katedre medzinárodných politických vzťahov Ekonomickej Univerzity Bratislava. Je členom redakčnej rady a hlavný redaktor časopisu Almanach – Aktuálne otázky svetovej politiky a ekonomiky, člen redakčnej rady časopisu Studia Politica Slovaca a člen Vedeckej rady Ekonomickej univerzity, Bratislava. Je autorem několika knih, poslední Úvod do dejín sociologického myslenia (2010). Jeho články lze nalézt v řadě médií, např. Nové slovo, Časopis !argument, Dennik VV, Dav Dva, Extra plus či na Disputu. Má účet na Facebooku.