Nemecká radikálna ľavica na rázcestí

Čo dosiahne Sahra Wagenknechtová?

V Nemecku v posledných rokoch došlo k poklesu podpory ľavice, čo viac pocítila jej radikálna časť. Podľa mnohých názorov odchod voličov od nej čiastočne smeruje aj k pravicovo radikálnej Alternatíve pre Nemecko (AfD). Už viackrát sme poukázali na „liberalizáciu“ ľavicových strán, ktorá ma kontroverzné následky. Vedie k zmene voličskej základne a vyúsťuje do oslabenia a úpadku ľavice. Určitá časť obyvateľstva v súčasnej zložitej politickej a sociálno-ekonomickej situácii javí zvýšený záujem o konzervatívne hodnoty a názory, z čoho profituje pravica. Čoraz viac sa však uvádza, že pri raste počtu voličov (stúpencov) AfD sa zvyšuje podiel tých, ktorí nepatria do pravicovo-extrémistického tábora a podporujú ju najmä kvôli nespokojnosti s pomermi v štáte a jeho politikou. Je to preto aj výzva pre ľavicové krídlo politického spektra.

Aliancia Sahry Wagenknechtovej ako nová možnosť voľby pre Nemecko

Jedna z najpopulárnejších nemeckých političiek, ľavicovo radikálna S. Wagenknechtová, ktorá bola do odchodu zo slabnúcej Ľavice jej takmer ikonickou postavou, už dlhšie prejavovala nespokojnosť so situáciou, v ktorej sa nachádza strana i spoločnosť. Dňa 23. októbra po pretrvávajúcich nezhodách so strany vystúpila a s niektorými jej bývalými členmi ohlásila vytvorenie nového politického subjektu.
Má netradičný, neutrálny až nepolitický názov Aliancia Sahry Wagenknechtovej – Za rozum a spravodlivosť (nemecky Bündnis Sahra Wagenknecht – Für Vernunft und Gerechtigkeit, ďalej len BSW).

Sahra Wagenknechtová v Lipsku v roku 2018

Vznik aliancie súvisí so snahou S. Wagenknechtovej vytvoriť novú stranu, ktorá by vyplnila „prázdno“ na nemeckej politickej scéne. Podľa niektorých médií názov naznačuje, že aliancia bude za všetko dobré a proti všetkému zlému. Budúca strana by mala byť ľavicovo konzervatívna, čo je aj reakciou na bezbrehé rozširovanie liberalizmu v tomto spektre. Pre sklamaného nemeckého voliča má vytvoriť inú možnosť voľby, ako je AfD.

„Nástupný“ potenciál budúcej možnej strany je na prvý pohľad pomerne vysoký a ak sa jej podarí etablovať sa, môže priniesť zmeny na nemeckej politickej scéne a poriadne ju „prevetrať“.
O zámere S. Wagenknechtovej vytvoriť novú stranu sa hovorilo už mesiace. V niektorých prieskumoch o jej možnom pôsobení sa zistilo, že by ju bolo ochotných podporiť od 12 do 20 % (na území bývalej NDR až 32 %) respondentov.

BSW má relatívne čas na svoje upevnenie a rozvoj, lebo prvýkrát sa zúčastní na voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2024. O potenciáli novej strany v nemeckej politike viac napovedia krajinské voľby, ktoré budú neskôr, na začiatku septembra v Sasku a Durínsku a potom o tri týždne v Brandebursku. Ide o nové spolkové krajiny, kde je už dlhšie vysoká podpora AfD. A voľby do Bundestagu by podľa čl. 39 ústavy mali byť (ak nebudú predčasne) od 31. augusta, najneskôr však 26. októbra 2025.

O živote, politickej angažovanosti Sahry Wagenknechtovej a manželstve s Oskarom Lafontainom

Vzhľadom na to, že „príprava“ a vznik BSW sa nielen názvom, ale aj aktivitami spája s charizmou S. Wagenknechtovej, zastavíme sa viac pri jej politickej charakteristike. Sahra (v roku 2009 pôvodné meno Sarah zmenila na znenie podľa perzského pravopisu) Wagenknechtová sa narodila v roku 1969 v Jene. Jej otec bol iránskym študentom v Západnom Berlíne, ktorý chodieval aj do NDR. Krátko po jej narodení po ceste do Iránu zostal nezvestný. Spočiatku vyrastala u starých rodičov a keď začala chodiť do školy, žila v Berlíne s matkou, ktorá pracovala v obchode s umeleckým tovarom.

Bola členkou FDJ (nemeckej mládežníckej organizácii podobnej SZM). Napriek určitým problémom, ktoré mala vo vzťahu k moci (dala výpoveď zo zamestnania, čo bolo vtedy u mladých ľudí nezvyklé), bola v lete 1989 prijatá do Jednotnej socialistickej strany Nemecka.

V súvislosti s ďalším textom doplníme, že strana sa v decembri 1989 premenovala na Jednotnú socialistickú stranu Nemecka – Stranu demokratického socializmu. Od februára 1990 sa nazývala len Stranou demokratického socializmu (Partei des Demokratischen Sozialismus, ďalej len PDS). PDS sa v roku 2007 spojila s Volebnou alternatívou Práca & sociálna spravodlivosť do strany Ľavica (Die Linke).

Od roku 1990 S. Wagenknechtová študovala filozofiu a modernú nemeckú literatúru na Univerzite Friedricha Schillera v Jene a Humboldtovej univerzite v Berlíne. Štúdium nedokončila, lebo neodovzdala záverečnú prácu, ale zavŕšila ho v roku 1996 v odbore filozofia na Štátnej univerzite (Rijksuniversiteit) v Groningene v Holandsku. Témou jej záverečnej práce bol mladý Marx. V roku 2012 ukončila doktorandské štúdium na Technickej univerzite v Chemnitzi (v rokoch 1953 – 1990 sa nazýval Karl-Marx Stadt) s prácou „Hranice voľby – rozhodnutia o sporení a základné potreby vo vyspelých krajinách“ (Die Grenzen der Auswahl – Sparentscheidungen und Grundbedürfnisse in entwickelten Ländern). Pre obľubu vzdelaných Slovákov v používaní akademických titulov zo zahraničia dodáme, že po zložení ústnych skúšok sa stala Dr. rer. pol. (doktor politických vied). V niektorých prameňoch sa označuje aj za publicistku, lebo vydala aj niekoľko kníh.

V rokoch 1991 – 1995 a 2000 – 2007 bola S. Wagenknechtová členkou predsedníctva PDS. Potom pôsobila v Ľavici, kde v rokoch 2010 – 2014 zastávala funkciu podpredsedníčky strany. Získala v nej veľký vplyv i popularitu medzi voličmi. Označovali ju za nositeľku komunistických myšlienok a hlavnú protagonistku radikálneho krídla strany.

V roku 2004 – 2009 bola poslankyňou Európskeho parlamentu a od roku 2009 je v Bundestagu. V rokoch 2015 – 2019 pôsobila ako spolupredsedníčkou parlamentnej frakcie Ľavice (s Dietmarom Bartschom).

Strana Ľavica prijala kriticky jej knihu „Samospravodliví | Môj protiprogram – pre komunitného ducha a súdržnosť“ (Die Selbstgerechten | Mein Gegenprogramm – für Gemeinsinn und Zusammenhalt), vydaná v apríli 2021. Odsúdila v nej zanedbávanie cieľov sociálnej spravodlivosti v Ľavici v prospech otázok politiky identity.
Po vydaní knihy došlo k pokusom o vylúčenie autorky zo strany. Vyostrili sa tým spory medzi jej „krídlom“ a „progresívno-emancipačným“ prúdom. Spory sa začali už v roku 2014, keď sa S. Wagenknechtová postavila proti väčšinovej línii strany „priateľskej k utečencom“.

S. Wagenknechtová je bezdetná. V decembri 2014 sa druhýkrát vydala za O. Lafontainea (*1943), známeho nemeckého ľavicového politika, s ktorým dnes žije v Merzigu v Sársku. Spolu sa výrazne podieľali na vytváraní obrazu Ľavice ako radikálnej strany.

V prípade O. Lafontainea ide o výnimočný zjav v nemeckej politike v starých spolkových krajinách i v celej západnej Európe. Je aj legendou, lebo ide o jediného vysokopostaveného politika z nemeckej sociálnej demokracie (SPD) ktorý sa stal radikálnym ľavičiarom. Vzhľadom na to odbočíme od hlavnej témy a stručne charakterizujeme jeho politickú dráhu.

Oskar Lafontaine na snímke z roku 2010

Pochádza zo Sárska, kde sa začal angažovať v SPD. Od januára 1976 do apríla 1985 bol zástupcom primátora a neskôr primátorom Saarbrückenu. Už vtedy upútal na seba pozornosť, lebo na konci 70. rokov nesúhlasil s dvojitým riešením NATO o rozmiestnení rakiet Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu v Nemecku ako odpovede na nové sovietske rakety SS-20. V rokoch 1977 – 1996 bol predsedom sárskej krajinskej organizácie SPD. Od apríla 1985 do novembra 1998 vykonával funkciu predsedu sárskej krajinskej vlády.

V roku 1990 sa ako podpredseda SPD stal spolkovým lídrom strany vo voľbách do Bundestagu. Dňa 25. apríla utrpel po útoku psychicky chorej ženy na predvolebnom zhromaždení v Kolíne nad Rýnom život ohrozujúce zranenia. Po vyliečení pokračoval v kampani. Po víťazstve CDU/CSU vo voľbách sa stiahol z politiky na spolkovej úrovni.

Od novembra 1992 do októbra 1993 bol predsedom Spolkovej rady. V SPD vznikli pred voľbami do Bundestagu v roku 1994 určité personálne problémy a nakoniec ju do nich viedla „trojka“ v zložení Rudolf Scharping (z Porýnia-Falcka), O. Lafontaine a Gerhard Schröder (z Dolného Saska). Ani tentokrát však SPD nezvíťazila.

SPD zvíťazila vo voľbách do Bundestagu až v septembri 1998. Volebným lídrom bol G. Schröder, ktorý sa stal aj kancelárom červeno-zelenej koalície. V novej vláde získal O. Lafontaine miesto ministra financií. Bol na ňom len do marca 1999, keď sa prekvapujúco vzdal všetkých politických funkcií v SPD (od novembra 1995 bol jej predsedom), vrátane mandátu v Bundestagu. Odvtedy vystupoval ako kritik vlády i SPD. Nesúhlasil s bombardovaním Juhoslávie letectvom NATO. V októbri 1998 vydal knihu „Srdce bije vľavo“ (Das Herz schlägt links), v ktorej zdôvodnil svoj odchod z funkcií v SPD. Politiku G. Schrödera i britského predsedu vlády Tonyho Blaira hodnotil ako odmietnutie základných sociálnodemokratických hodnôt a škodlivý obrat k neoliberalizmu. Kritizoval aj globalizáciu. So svoju pozíciou zostal v SPD osamotený a v máji 2005 z nej vystúpil.

Vo voľbách do Bundestagu v septembri 2005 kandidoval spolu s Gregorom Gysim ako volebný líder spojenej kandidátky Volebnej alternatívy Práca & sociálna spravodlivosť a PDS (Ľavicovástrana.PDS) a znovu sa stal poslancom. Kandidátka ziskom hlasov predbehla aj vtedy už roky etablovaných Zelených. V júni 2007 bol s Lotharom Biskym zvolený za spolupredsedu Ľavice a funkciu vykonával do mája 2010. Diagnostikovali mu rakovinu prostaty a po úspešnej operácii v novembri 2009 však ohlásil, že zo zdravotných dôvodov sa vzdáva mandátu v Bundestagu (odstúpil vo februári 2010) a nebude opätovne kandidovať na post predsedu Ľavice.

Od roku 2010 pôsobil už len na krajinskej úrovni v Ľavici v Sársku. V marci 2022 oznámil koniec politickej kariéry a odchod zo strany. Odôvodnil to tým, že Ľavicu spoluzakladal ako alternatívu k politike sociálnej neistoty a nerovnosti, ktorá sa však tohto smerovania vzdala. Ľavica sa vo voľbách v marci 2022 nedostala do sárskeho krajinského zhromaždenia.

Ďalej necháme prehovoriť „suché“ čísla volebných ziskov Ľavice. Uskutočníme ich v dvoch prehľadoch. Prvý má podobu tabuľky o ziskoch radikálnej ľavice vo voľbách do Bundestagu od zjednotenia Nemecka v roku 1990. Druhý sa zaoberá vývojom výsledkov volieb v jednotlivých krajinách (mestských štátoch). Viaceré z týchto údajov sme už uviedli aj v predchádzajúcich príspevkoch o voľbách a politike v Nemecku.

Podpora Ľavice a jej predchodcov v spolkových voľbách

Tabuľka Volebné zisky PDS a Ľavice zo zoznamov (druhý hlas) vo voľbách do Bundestagu po zjednotení Nemecka
(v percentách):

Tabuľka hovorí sama za seba, ale predsa ju stručne okomentujeme.
Vyplýva z nej, že proces zjednocovania radikálnych ľavicových síl na západe i východe Nemecka a vznik Ľavice znamenali výrazné posilnenie podpory tejto časti politického spektra. Trend sa udržiaval vyše 10 rokov. Vo voľbách v roku 2021 došlo k výraznému poklesu podpory strany, ktorý podľa prieskumov preferencií trvá doteraz. Na týchto procesoch sa podieľalo veľa činiteľov, ktorých analýza by bola iste zaujímavá, ale veľmi náročná a asi aj bez jednoznačných záverov.

Snímky: www.wikimedia.commons

Zpět na obsah

Podpora Ľavice v krajinských voľbách

Vzhľadom na existenciu 16 spolkových krajín, v ktorých sa od roku 2007 konalo od troch do piatich volieb a kde mala Ľavica rôzne výsledky, nie je možné spracovať prehľadnú tabuľku. Zastúpenie Ľavice v krajinských parlamentoch od volieb v roku 2007 má tri základné podoby.

Zakladateľka novej strany Sahra Wagenknechtová na volebnom podujatí strany DieLinke, rok 2017

Prvou sú úspechy v 6 nových spolkových krajinách.
Vo všetkých voľbách od roku 2007 s výnimkou Meklenburska-Predpomoranska (9,9 % v roku 2021), získala viac ako 10,0 % hlasov. Najviac hlasov získala v Durínsku (od 27,4 % do 31,0 %), pričom ich počet sa zvyšoval. Za ním nasleduje Sasko, ale tu sa ich počet (od 20,6 % do 10,4 %) postupne znižoval. Podobný trend je aj v Brandenbursku (od 27,2 % do 10,7 %).

Druhú podobu má v starých spolkových krajinách, presnejšie len v dvoch mestských štátoch v Brémach (od 11,7 % do 15,6 %) a Hamburgu (od 6,4 % do 9,1 %), kde bola úspešná tiež vo všetkých voľbách od roku 2007.
V Hamburgu mal počet hlasov rastúcu tendenciu.

Tretia podoba je „občasné“ získanie zastúpenia v krajinských parlamentoch v starých spolkových krajinách. Najlepšie to bolo v Sársku, kde sa dostala do Landtagu trikrát, pričom jej podpora klesala z 21,3 % (v roku 2009 to bol jediný prípad, keď zisk hlasov Ľavice v starých spolkových krajinách prekročil 20 %) na 12,8 % a v roku 2022 už kvórum neprekročila. S menším ziskom hlasov bola Ľavica však až štyrikrát zastúpená v Landtagu v Hesensku (5,1 % – 6,3 %). V roku 2023 ani tam nedosiahla kvórum. Len po jednom raze sa Ľavica dostala do krajinských parlamentov v Dolnom Sasku (7,1 %, 2009), Severnom Porýní-Vestfálsku (5,6 %, 2010) a Šlezvicku-Holštajnsku (6,0 %, 2009).

Ľavica sa nedostala ani raz do troch parlamentov v starých spolkových krajinách. Ide o Bádensko-Würtembersko, Bavorsko a Porýnie-Falcko.

V súčasnosti je Ľavica zastúpená v 8 krajinských parlamentoch, teda v ich polovičke, ale nie je to ani v jednej z 5 najľudnatejších spolkových krajín (všetky patria k starým). Je vo všetkých nových spolkových krajinách, Brémach a Hamburgu. Po posledných krajinských voľbách z októbra tohto roku má Ľavica z 1 888 poslancov vo všetkých Landtagoch 119 kresiel a je na 5. mieste pred FDP (slobodnými demokratmi).

Z hľadiska vývoja zisku hlasov Ľavice vo voľbách do Bundestagu a krajinských parlamentov bola na vrchole voličskej podpory (s výnimkou Durínska) v rokoch 2009 – 2011.
Strana mala pomerne silný a úspešný „nástup“, ale potom sa niečo „pokazilo“. Od roku 2012 jej podpora až na výnimky už len klesá, pričom roky 2021 – 2023 boli volebne veľmi neúspešné.

Chúlostivou otázkou nemeckej politiky bolo vytváranie vládnych koalícií s Ľavicou. Na spolkovej úrovni sa o nej uvažovalo len hypoteticky. Na krajinskej úrovni sa vytvorili vládne koalície v piatich spolkových krajinách. Do koalície s Ľavicou išli len SPD a zelení.

Štyri koalície s účasťou Ľavice boli vytvorené v nových spolkových krajinách. Bolo to v Berlíne do roku 2011 a znovu v rokoch 2016 – 2023, v Brandenbursku v rokoch 2009 – 2019, v Durínsku od roku 2014 doteraz (s určitými problémami – prestávkou – po voľbách v roku 2019 je na čele koaličnej vlády Bodo Ramelow z Ľavice) a v Meklenbursku-Predpomoransku od roku 2021 doteraz.
V starých spolkových krajinách to je len v Senáte v Brémach od roku 2019 tiež doteraz.

Vývoj radikálnej ľavice po zjednotení Nemecka

Vývoj radikálnej ľavice aj v zjednotenom Nemecku bol ťažší ako v prípade iných strán. Od začiatku bola terčom nevyberaných útokov pravice, pre ktorú to je „na večnosť“ jedna z najväčších tráum. Tvrdo proti nej vystupujú pochopiteľne aj neoliberáli.
Znepokojuje však i SPD, ktorej uberá časť voličov. Samozrejme, do tohto ťaženia aktívne vstupujú aj médiá hlavného prúdu. V snahe zastaviť postup radikálnej ľavice je vytláčaná na okraj politického spektra, pričom jej mnohí odporcovia využívajú (zneužívajú) aj sugestívne strašenie návratom komunizmu, „červenej totality“ a pod.

Zlomom vo vývoji sa stalo zjednotenie PDS, ktorá pôsobila na území bývalej NDR, kde mala silnú podporu a Volebnej alternatívy Práca & sociálna spravodlivosť, ktorá pôsobila v starých spolkových krajinách v roku 2007 do strany Ľavica. Strane sa podarilo etablovať v celom Nemecku. Aj v jej prípade sa však časom znovu prejavilo delenie Nemecka na „Ossi“ a „Wessi“.
Po začiatočných úspechoch Ľavice jej podpora v starých spolkových krajinách klesala a v súčasnosti je veľmi nízka. V prieskumoch preferencií politických strán v októbri sa jej celonemecká podpora pohybovala od 3,0 do 5,0 %. V jedinom prieskume YouGov – zverejnenom 13. októbra – získala 6 % a výnimočne predbehla aj FDP. V najnovšom dynamickom prehľade z 2. novembra mala Ľavica podporu 4,0 %.

Napriek všetkým zložitostiam vývoja patrí v 21. storočí Ľavica s gréckou Syrizou (ktorá je tiež v ťažkostiach) k najúspešnejším radikálnym ľavicovým stranám v celej Európe.
Identifikovať jednoznačne príčiny toho, že po počiatočných úspechoch Ľavice jej volebné zisky začali klesať, a to výrazne viac v starých spolkových krajinách, je ťažké. Veľmi všeobecne možno uviesť, že sa pri tom prelínajú najmenej tri „okruhy“ príčin, ktoré možno ešte ďalej diferencovať. Ide o:

1. Súčasť širšieho fenoménu oslabovania celej ľavice, ktorý sa rôznym spôsobom prejavuje na Západe (v Európe). Je to spojené s preferovaním ekonomického, politického i kultúrneho neoliberalizmu. Cestou k úpadku nielen ľavice, ale aj celej EÚ, je nepochopiteľné podriadenie sa jej súčasného vedenia, ale aj v mnohých členských štátoch, požiadavkám USA, ktoré sú pre ne veľmi škodlivé.

2. Súčasť dopadov zložitého politického a sociálno-ekonomického vývoja v Nemecku a rastúcej nespokojnosti jeho obyvateľstva. Treba zobrať do úvahy, že jeho nálady silne deformujú médiá hlavného prúdu. Na prvý pohľad tieto médiá útočia síce predovšetkým proti AfD, ale nevynechajú nijakú príležitosť na „varovanie“ pred nebezpečenstvom radikálnej ľavice.

3. Vnútorné (personálne, organizačné i komunikačné) spory v samotnej Ľavici. Jej program bol prijatý v roku 2011 a má ľavicovo radikálny charakter (napr. kritiku kapitalizmu a požiadavka vystúpenia z NATO), ale je otázne, ako mu je obyvateľstvo naklonené po „polykríze“, ktorá ťažko doľahla aj na Nemecko a chce rýchle riešenia.

Smerovanie Aliancie Sahry Wagenknechtovej

V nemeckých médiách je S. Wagenknechtová už dlhší čas objektom zvýšenej pozornosti a patrí k najčastejšie spomínaným političkám (i politikom). Hlavný prúd ju hodnotí značne povrchne v širokej škále, ale veľmi protirečivo, až zmätočne. Označuje ju za nepredvídateľnú, neuchopiteľnú, extrémistickú, raz ľavicovú, inokedy už pravicovú, populistickú a pod.
Rozšírené je jej nálepkovanie za „proruskú“, či „proputinovskú“, najmä v súvislosti s postojom k riešeniu ukrajinskej krízy. Zdá sa, že médiá sa v nej nevyznajú a čím viac sa ňou zaberajú, tým viac sú z nej zmätené i nervózne.

Sahra Wagenknechtová pred voľbami v roku 2021 v jej volebnom obvode vo Weimare

Mediálny záujem o S. Wagenknechtovú po ohlásení odchodu z Ľavice a vytvorení BSW ešte vzrástol. Aktuálne ide o najčastejšiu vnútropolitickú tému a písomných, zvukových a obrazových materiálov o nej je už na desiatky, možno aj stovky. Časť novinárov pritom hľadá aj senzácie a predháňa sa v tom, aký „pútavý“ názov dať článkom, aby boli čo najviac sledované.

Na základe oboznámenia s časťou materiálov možno uviesť, že k hlavným rozoberaným otázkam patrí okrem pochybností o projekte BSW zatiaľ najmä to, čo sa bude diať v Ľavici a akú podporu získa ľavicová politička, ktorá chce využiť konzervatívne hodnoty. Poukazuje sa pri tom na požiadavky prísnejšej migračnej politiky, zmenšenia „slepého ekoaktivizmu“ a silného národného štátu, ako aj na kritický postoj k vojenskej podpore Ukrajiny a za čo najskoršie politické ukončenie krízy.

Na stránke BSW je viacero materiálov, ktorým dáme prednosť pred ďalším rozborom mediálnych správ, hodnotení a analýz BSW.
Ide najmä o zakladajúci manifest BSW (Unser Gründungsmanifest), list 16 bývalých členov Ľavice „Prečo sme opustili Ľavicu“ (Warum wir DIE LINKE verlassen), keď zo súčasných 39 poslancov Ľavice v Bundestagu sa k BSW pridalo desať. Sú tam aj štyri preferované témy pôsobenia BSW (Hospodársky rozum, Sociálna spravodlivosť, Sloboda a Mier).

V úvode stránky sa uvádza, že BSW bola založená, aby pripravila novú stranu, ktorá chce návrat rozumu do politiky. Nemecko potrebuje silné, inovatívne hospodárstvo a sociálnu spravodlivosť, mier a čestný obchod, rešpektovanie individuálnej slobody svojich občanov a otvorenú, kultúrnu diskusiu. A potrebuje aj spoľahlivých politikov, ktorí cítia povinnosť tieto ciele splniť.

Doplníme ešte vybrané myšlienky zo stručného zakladajúceho manifestu BSW, ktorý sa začína tým, že Nemecko nie je v dobrom stave.

Vlády ignorovali želania väčšiny a peniaze od pracovitých prerozdeľovali medzi horných desaťtisíc. Politici plnili želania vplyvných lobby a vyprázdňovali verejnú pokladnicu. Rozšíril sa autoritársky politický štýl, ktorý občanom prikazuje, ako majú žiť, myslieť a hovoriť. Vláda je krátkozraká a v mnohých otázkach jednoducho nekompetentná. Ohrozuje to priemysel a malé a stredné podniky.

Ľudia stratili dôveru v štát a necítia sa byť zastupovaní existujúcimi stranami. Obávajú sa o svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. Chcú zodpovednú politiku na udržanie silných stránok ekonomiky, ale aj sociálnu rovnováhu a spravodlivé rozdelenie bohatstva, mierové spolunažívanie medzi národmi a zachovanie prírodných zdrojov.

Proti najsilnejším aktérom, ktorých poháňa iba motivácia zarábať viac peňazí, budú stáť predstavy o duchu komunity, zodpovednosti a spolupatričnosti. Žiadaná je spoločnosť, v ktorej má spoločné dobro prednosť pred sebeckými záujmami a v ktorej nevyhrávajú podvodníci a hazardní hráči, ale tí, ktorí robia dobrú, poctivú a solídnu prácu.

Alianciu Sahry Wagenknechtovej nečaká jednoduchá cesta

Vznik nových politických subjektov, ktoré sa chystajú premeniť na strany, nie je nič nové a aj na Slovensku sa s ním stretávame viackrát ročne. Zdá sa však, že BSW skutočne cíti vážne problémy v nemeckej spoločnosti a politike, ktoré chce riešiť premyslene ľavicovo.
Prvok radikálnosti tentokrát ustúpil do pozadia niektorým aspektom konzervativizmu. Neoliberálni politológovia iste vypustia mnoho kritiky na tému spojenia ľavice s konzervativizmom.

Reálna politika je však v súčasnosti taká, že väčšinu ľudí netrápia problémy LBGT+, mimovládnych aktivistov, vymyslené „zelené“ témy so sysľami, atď., ale v prvom rade sociálno-ekonomické podmienky života, zohľadnenie ich každodenných potrieb, istota pre deti a rodiny, sociálna spravodlivosť a pod.
Toto všetko však médiá hlavného prúdu slepo slúžiace za peniaze neoliberálnych síl nepovažujú za hodné ich pozornosti. Žiaľ, aj mnoho ľavicových síl sa už ani nesnaží túto smutnú realitu zmeniť.

O to viac si treba ceniť odvahu S. Wagenknechtovej pustiť sa do boja v týchto podmienkach. Úspech politických projektov závisí od mnohých činiteľov a nikdy nie je dopredu daný.
Vyžaduje aj charizmu vodcov, ich schopnosti vycítiť „toky dejín“ a schopnosť konať v pravý čas.

A tak na konci dlhého textu, ktorý aj napriek tomu mohol objasniť len základné problémy témy, netradične, osobne a úprimne zaželáme súdružke Sahre, jej spolupracovníkom i potenciálnym podporovateľom: Veľa síl a úspech!

Snímky: www.wikimedia.commons

Zpět na obsah