„Zlatá“ horalka verzus zlatý gulag

Ruth Gilmorová, profesorka Mestskej univerzity v New Yorku, riaditeľka Centra pre kultúru a politiku, šéfka hnutia Prison Abolition (Zrušenie väzníc) patrí v Spojených štátoch k najznámejším politickým aktivistkám s osobitným zreteľom na riešenie otázok kriminality. Jej myšlienky uvedené v citáte mi zišli opätovne na um (o knihe som už písal) v súvislosti s najnovšou diskusiou nad novelou Trestného zákona (ešte tou prvou z roku 2024) a najmä množiacimi sa krádežami v maloobchode. Predtým niekoľko slov o knihe: autorka v nej naznačuje základné tézy, ako obmedziť podhubie kriminálnych trestných činov s odkazom na to, že treba odstrániť vykorisťovanie človeka človekom, prebudovať politický a ekonomicky systém, posilniť prvky antištátu, čiže samosprávy, umocniť úlohu verejného sektora, správne nastaviť ekonomické vzťahy medzi štátom a obyvateľstvom, kompenzovať infláciu regresívnymi daňami, rozumne modelovať imigrantskú politiku a, prirodzene, poľudštiť väzenskú politiku atď. Ale poďme k jadru veci…

Politické blesky na „horalkový“ paragraf

Zo všetkých strán u nás počuť, že sa v obchodoch a iných verejných či súkromných priestoroch rozrástli ako huby po daždi drobné krádeže – mnohí za to mecú politické blesky na tzv. horalkový paragraf, pri ktorom spomínaná novela posunula hranicu trestného činu z 266 na 700 eur (do tejto sumy ide o priestupok). Typický príklad zjednodušovania nielen tohto, ale každého problému. Všeobecne sa predsa vie, že každý jav v sebe skrýva veľa protirečení, skrytých príčin i koreňov, ktorých zauzlenie sa ťažko rozpletá. Prekvapuje preto po povrchu sa kĺžuca debata politikov (najmä opozičných na získavanie politických bodov), primátorov a starostov (tému zneužívajú na predvolebnú kampaň, napríklad aj návštevou u generálneho prokurátora), propagandou napáchnutých „lepšomédií“ (v manipulátorskom hrmote zámerne zabúdali na jednu dôležitú vec: ak je krádež súčasťou vlámania alebo iného násilného činu čo len v sume jedného eura, vždy ide o trestný čin), prekvapujúco aktivistickej generálnej prokuratúre (žijeme, žiaľ, ako povedal Milan Kundera, dobu prokurátorskú, v ktorej prokurátori robia politiku). Prirodzene, všetci môžeme mať vlastný názor, ale nemôžeme mať vlastné fakty. Zvýšenie spomenutej sumy môže po psychologickej stránke nepriaznivo vplývať na rast krádeží, ale v nijakom prípade to nepredstavuje svätý grál, ktorým by sme sa mali zaklínať. Akosi pritom zabúdame na dôsledky kapitalistického systému v štádiu neoliberalizmu a progresivizmu, na rozpoltenosť našej búrnej spoločnosti, ale o tom až neskôr…

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha

Ako je to teda vlastne? Pozrime sa na to cez prizmu čísel: podľa Ministerstva vnútra SR sa za júl a august 2025 stalo 4 500 krádeží (priestupkov), z toho 4 000 do 266 eur (čiže sumy pred novelou), zvyšok bol v sume do 700 eur. Inak povedané, 500 z celkového počtu 4 500 by sa v minulosti zarátalo do trestných činov. Aj napriek tomu si myslím, že 700-eurová hranica nie je tým rozhodujúcim motívom a už vonkoncom to neznamená, že ide o absolútne číslo (ktoré by sa pravdepodobne tak či tak) docielilo. Už aj preto, že okrem chorých kleptomanov a adolescentov, ktorých poháňa nuda, adrenalín a rebélia, kradnú predovšetkým tí, čo nemajú peniaze na jedlo alebo na oblečenie – a tých pribúda. A ešte niečo: podľa novely zákona o priestupkoch s účinnosťou od 1. februára 2025 možno razantne zvýšiť sankcie – a to pokutu do 1 400 eur, v blokovom konaní do 500 eur a v rozkaznom konaní do 1 000 eur, v prípade opakovania priestupku pokutu až do výšky 2 000 eur a v rozkaznom konaní do výšky 1 500 eur.

Nárast agresivity a násilia trápi celú Európu

A čo tak zamieriť na skusy do okolitých krajín? Ako sa tam vyrovnávajú s týmito problémami? V niektorých štátoch majú hranicu trestného činu krádeže vyjadrenú v eurách, resp. sa suma aktualizuje podľa inflácie, v iných hranicu nepoznajú, trestnosť sa odvíja od charakteru skutku a okolností (napr. vlámanie, násilie, recidíva). Zopár príkladov na hranicu trestného činu krádeže vyjadrenú v eurách: Česko (400), Maďarsko (130), Poľsko (185), Rakúsko (100) Španielsko (400), v Nemecku, vo Francúzsku, v Taliansku, Holandsku, Belgicku a Portugalsku si hranicu nestanovili. Každý takýto skutok posudzujú individuálne. Napriek tomu, ako ukazujú štatistiky, aj tam čoraz častejšie dochádza k výraznému nárastu krádeží a páchaniu násilia na pracovníkoch obchodov, k rozkladu všeobecnej morálky. Vezmime si napríklad také Česko: podľa tamojších údajov osciluje každoročne počet drobných krádeží na približne rovnakej úrovni, ale rapídne rastie hodnota odcudzeného tovaru, zvyšuje sa už spomínaná fyzická agresivita najmä voči pokladníčkam a ochrankárom – a čo je horšie, na tejto činnosti v nemalej miere participujú profesionálne organizované skupiny, ktoré cielene kradnú väčšie množstvá tovaru, prípadne koordinujú krádeže medzi viacerými lokalitami. Čiže nijaké naše špecifikum, ako sa nám to usilujú nahovoriť progresivistickí manipulátori a fúkači prázdnych bublín, lež indikátory toho, že zbojnícke družiny v šírom európskom okolí akoby „jedna mater mala a v rovnakom mlieku kúpavala“. Áno, morálka hrubo zdrsnieva, mladí sú učenlivými odtlačkami dospelých – pritom sa chválime „skvelými“ školskými reformami, v realite to však akosi nevychádza: nedávno som cestoval električkou, ôsmaci či deviataci na ceste z vyučovania obsadili všetky sedadlá a veselo ťukali do mobilov; do vozňa nastúpila asi osemdesiatročná babka s palicou, ani jednému nenapadlo dvihnúť oči (niektorí sa nasilu dívali von oknom) a pustiť očividne chorú seniorku sadnúť. Nehovoriac o adolescentských výrokoch: „Fico je zradca? Ako chutí Putinov k… Musia sa nás báť.“ Vulgárnosť a arogancia najvyššieho kalibru! A aké kruté zaucho veľkému Hviezdoslavovi a jeho básni Ó, mládež naša, tys´držiteľkou rána…!

Hlboká kríza nerovnosti

Nuž, nie je to nič iné, ako vizitka (popri faktoroch súvisiacich s biologickými danosťami Homo sapiens) jestvujúceho dravého neoliberálneho kapitalistického systému, ktorý materiálne i mentálne zotročuje obyčajného človeka. Ľudia, ako som už písal v jednej zo svojich esejí, žijú v strachu z prehlbujúcej sa sociálno-ekonomickej chudoby, z bezprecedentného roztvárania nožníc medzi chudobnými a bohatými, z neistej a neraz nepredvídateľnej budúcnosti. Onen zvieravý pocit čoraz väčšmi opantáva i náš európsky dom; bojíme sa straty zamestnania, strechy nad hlavou, sociálnej vylúčenosti, obávame sa hmotnej núdze rodín, materiálnej deprivácie, absencie základných životných potrieb.

Zo správy oxfordského Oxfamu[1], medzinárodnej charitatívnej organizácie združujúcej trinásť národných organizácií zameraných na odstránenie chudoby a nespravodlivosti na svete, nazvanej Európska agenda na zdaňovanie superbohatých z 9. októbra 2025, sa dozvieme, že Európa čelí hlbokej kríze nerovnosti: najbohatšie jedno percento obyvateľov Európskej únie (EÚ) vlastní takmer štvrtinu všetkého bohatstva, zatiaľ čo polovica populácie si delí len percentá. Desaťročia daňových úľav pre bohatých a korporácie spôsobili, že tí najbohatší platia pomerne menej daní než bežní občania, čo narúša spravodlivosť, demokraciu a sociálnu súdržnosť.

Bohatstvo miliardárov v EÚ v prvej polovici roku 2025 vzrástlo o viac ako 400 miliárd eur (o dve miliardy denne), viac ako 80 percent všetkých daňových príjmov v krajinách EÚ platia najmä bežní Európania, v porovnaní s 9 percentami od firiem a iba 0,4 percenta z majetkových daní. V roku 2025 bolo v EÚ takmer 500 miliardárov, čo je o 39 viac ako v roku 2024. Za ostatný rok vznikol v priemere nový miliardár každých deväť dní. Nechce sa ani veriť, že najbohatších 3 600 Európanov vlastní spolu toľko majetku ako najchudobnejších 181 miliónov obyvateľov EÚ – čo je porovnateľné s kombinovaným počtom obyvateľov Nemecka, Talianska a Španielska. Desať krajín EÚ nemá nijakú daň z dedičstva. Ostáva menej pre školy, nemocnice, a zároveň sa zvyšuje dlh pre budúce generácie. Bohatstvo nekvapká nadol, ale exploduje nahor, do miliardárskych výšin…

Vráťme sa však domov. Podľa údajov Slovenského štatistického úradu, zverejnených pri príležitosti Medzinárodného dňa proti chudobe (17. október), bolo u nás v roku 2024 v riziku chudoby alebo sociálneho vylúčenia vyše 980-tisíc ľudí, čo je 18,3 percenta z celkového počtu obyvateľov SR. Niektoré domácnosti a jednotlivci sú ohrození príjmovou chudobou (14,5 percenta), závažnou materiálnou a sociálnou depriváciou (7,6 percenta) alebo veľmi nízkou intenzitou práce (3,8 percenta). Spomedzi troch dimenzií chudoby a sociálneho vylúčenia je na Slovensku najviac ľudí ohrozených tzv. príjmovou chudobou so zraniteľnou pozíciou na trhu práce a osôb nachádzajúcich sa mimo trhu práce, ako aj osôb so špecifickým zložením domácností a rizikovým sociálno-demografickým profilom. Pod hranicou príjmovej chudoby žilo minulý rok 14,5 percenta osôb, čo je viac ako 778-tisíc obyvateľov (o takmer 12-tisíc osôb viac ako v predchádzajúcom roku 2023). A čo takmer 100-tisíc bezdomovcov, ktorí musia dennodenne zápasiť o prežitie (v deň keď píšem esej, jeden z nich kľačal na zemi na Laurinskej 2 v Bratislave, kúsok od Čumila[2], a prosebne naťahoval ruku s čapicou, druhý sedel pred vchodom do Billy hneď vedľa Carltonu)?!

Úrodné podhubie pre množenie zlodejov a násilníkov

Môže existovať ešte úrodnejšie podhubie pre zrod zlodejov, násilníkov, páchateľov trestných činov?! Stačí vari iba konštatovať, že nárast agresivity je európsky trend, že vidíme čoraz viac vyhrážok a útokov voči predavačom, pracovníkom bezpečnostných služieb či zákazníkom?! Pomôžu iba tresty? Aké máme skúsenosti s trestom smrti a doživotným väzením? Zabránili páchaniu vrážd a brutalite? Akoby aj mohli, keď sa to legálne i nelegálne deje v súčasných vykynožovacích vojnových konfliktoch. Niečo ukradnúť – to je v porovnaní s tým len nevinná „zábavka“.

Opozícia a s ňou spriaznení odborníci na všetko zároveň tvrdia, že náš Trestný zákon je mäkký, nedostatočný, kryje zlodejov. Bože môj, ako len tie slovenské väznice zívajú „prázdnotou“: Slovenská republika patrí v Európe k štátom s najvyššou hustotou väzňov – približne 189 väzňov na 100-tisíc obyvateľov, obsadenosť väzníc presahuje 110 percent (v Česku je to 174 väzňov na 100-tisíc obyvateľov, obsadenosť 105 percent). Priemer EÚ je pritom pod hranicou 95 percent. Prirodzene, vysoká obsadenosť spôsobuje problémy v oblasti hygieny, bezpečnosti, zdravotnej starostlivosti a znižuje možnosti resocializácie väzňov. Keby k nám prišiel niekto z cudziny, musel by nadobudnúť pocit, že chceme ľudí len zatvárať, strkať za mreže a do väzby. A pritom svet smeruje k humanizácii väzenského prostredia, k prechodu od čisto represívnych modelov k systémom, ktoré väzňom umožňujú osobnostný rast, vzdelanie a prípravu na návrat do spoločnosti. Od nás však počuť iba ujúkanie, bľabot a vystrkovanie kresieb premiéra s povrazom na krku na protestných námestiach. A pritom akoby nikomu neprekážalo, že pri dobiehaní galopu moderného väzenstva nám nebude stačiť už ani trysk.

Ruth Gilmorová, ktorej citátom sa začína táto esej, sa na danú problematiku pozerá z úplne inej strany; nevidí základné východisko v trestoch, lež v prevencii, v predchádzaní zločinným skutkom, ale i takým situáciám, v akej sa ocitla hrdinka románu Klub Mars, prostitútka Romy Hallová (odpykáva si dvojnásobný doživotný trest za zabitie svojho zákazníka a stalkera): „… keby som neušla zo zvedavosti ako jedenásťročná do nočných ulíc a zostala s rodičmi, keby nepršalo, keby som si nepýtala od staršieho pána peniaze na taxík, keby mi neponúkol odvoz svojím mercedesom (neskôr ju znásilnil)… ale išla som, bola som hlúpa a dôverčivá…“ (Rachel Kushnerová: The Mars Room. London: Penguin Random House, s. 28, pri písaní knihy sa autorka inšpirovala Gilmorovou). Nečudo, že „išla“, veď vyrastala v chudobnej veľkomestskej štvrti, kde panovali drogy, hlad, brutalita a sexuálne násilie.

Ako ďalej s „horalkovým“ paragrafom?

Koľkože je u nás takých „hrdiniek“ a „hrdinov“? Áno, hamletovsky povedané, niečo je zhnité v štáte či štátoch… Paradigma euroatlantickej civilizácie stojí na rázcestí, nevie, ako ďalej. Zmena zákonov je len prvý krôčik. Žiada si to zmenu myslenia, iný štýl politiky a vládnutia…

V danej politickej konštelácii na Slovensku skackáme ako loptička na pingpongovom stole. Raz hore, raz dolu, raz dobre, raz zle, podľa toho, kto chytí do rúk raketu: koalícia alebo opozícia a všetci tí, čo drukujú jednej alebo druhej strane. Týka sa to i „horalkového“ paragrafu…

Aj preto vláda SR v minulých dňoch schválila návrh „novely novely“ Trestného zákona, v odôvodnení ktorej sa konštatuje, „že v nadväznosti na dezinformačnú kampaň médií a výzvy niektorých politických predstaviteľov, ktorí zavádzajúco informovali verejnosť, že krádež je beztrestná a oplatí sa, bola zaznamenaná vyššia miera drobných krádeží, agresivita ich páchateľov a na základe spoločenského dopyt po tvrdšej reakcii proti týmto deliktom rozhodla sa vláda zákon upraviť. Podstatou úpravy je pravidlo „trikrát a dosť“, inak povedané, ak bol páchateľ v priebehu dvanástich mesiacoch dvakrát postihnutý za podobný skutok, dopustí sa trestného činu; nie je pravda, že vláda znovu zavádza „horalkový“ paragraf , ako tvrdia mediálni eskamotéri, (ten tu bol aj doteraz, len s nižšom sumou škody), výška škody – 266 eur – zostáva; na základe novely zákona o súdnych exekútoroch a exekučných činnostiach sa však sprísňujú sankčné postihy: peňažné pokuty, zadržanie vodičského preukazu, aplikovanie technických prostriedkov brániacich použitiu veci, zadržanie osvedčenia o evidencii vozidla či zavedenie verejnoprospešných prác – verejná hanba je totiž neraz väčší trest ako väzenie, pravda, sankcia musí byť vykonateľná. Celkom múdre riešenie, veď tí, čo sú nútení kradnúť, nemajú zväčša na pokuty. A väzenie je pre štát nákladné. Navyše ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny uvažuje ešte o ďalších legislatívnych návrhoch, napríklad o nevyplácaní sociálnych dávok atď.

Vznikol nám zvláštny paradox a ešte paradoxnejšia otázka: Budeme ľudí zatvárať za krádež horalky, a policajti, „strážcovia zákona“, ktorí chceli kolegyni podpáliť auto a brutálnym spôsobom pchali ľudí do väzby, sa budú uškŕňať na slobode?

Otvorme pre všetkých oblohu plnú hviezd

Ruth Gilmorová končí svoje dielo vetou: „Postavme sa proti večne svietiacej cele s bezhviezdnou nocou zlatého gulagu a otvorme pre všetkých oblohu plnú hviezd.“ Hlboká a vrchovato symbolická myšlienka – namiesto väznenia ľudí žiada vytvoriť pre nich také životné podmienky, aby nemuseli padnúť do bahna zločinu. Áno, ideál, ale človek potrebuje ideál, a keď nie ten, tak aspoň štipku pochopenia. Nedopusťme, aby sme mu za „zlatú“ horalku zobrali pohľad na nebeské hviezdy a aby sa z nej stal nástroj nekultivovaného politického boja. Cynizmus by nemal patriť do výbavy kultúrneho človeka…

Pavol Dinka (*1942) je rodák zo Skalice, spisovateľ literatúry faktu, publicista, fejtonista, člen Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov a člen slovenského Pen Center. Bol vedúcim úradu Ministerstva kultúry SR (1994 – 1998), pracoval vo firme Slovakopress Bratislava, odkiaľ odišiel do dôchodku. V rokoch 2009 – 2015 ho NR SR zvolila za člena Rady pre vysielanie a retransmisiu. Napísal nekolko knih, posledná Čas búrnej rozpoltenosti (2025). Preložil aj viaceré knihy z angličtiny (Michael Albert: Život bez kapitalizmu: naša nádej; David Schweickart: Po kapitalizme – ekonomická demokracia; Noam Chomsky: Mocenské systémy: rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu). Je trojnásobným nositeľom Medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa (2016, 2019 a 2021) za najlepšie dielo v oblasti literatúry faktu, Ceny Vojtecha Zamarovského za mimoriadny prínos do literatúry faktu (2017), Krameriovej ceny za nezávislú žurnalistiku (Asociácia nezávislých médií Praha, 2018), Prémií Literárneho fondu (2010 a 2022) a viacnásobným nositeľom Ceny Spolku slovenských spisovateľov; popritom získal viacero ocenení v celoslovenskej súťaži Slovenská kronika. Je členom redakcie Literárneho Týždenníku a publikuje v Novém slove.

---

[1]

A European agenda to tax the super-rich

[2]

Bratislavský Čumil, jedna z najznámejších sôch v Bratislave a jedna z najväčších atrakcií na pešej zóne v centre mesta.