Viem, že túto otázku, ktorá je klasickou filozofickou otázkou o zmysle života, si ľudia nekladú bežne a každodenne. Nemôžu a zrejme ani netreba. No aspoň niekedy by si ju mohli položiť (azda aj všetci). Napríklad v dňoch, ktoré sú najväčšími sviatkami roka (v našej civilizácii). V dňoch, ktoré vyzývajú k „stíšeniu”, spomaleniu, pozastaveniu, zamysleniu. Tým viac v dňoch, ktoré žijeme ostatné dva-tri roky – plné nepokoja, zneistenia, vykoľajenia, ohrozenia, úzkosti.

Otázka, čo si počať so svojím životom, čomu ho venovať a čo z neho urobiť, je jedna z najťažších. Ba niektorí k nej vo svojom živote ani nedospejú. Majú množstvo iných, akútnejších otázok alebo hneď aj odpovedí na ne. Otázku o hodnote a náplni vlastného života môžu pokladať dokonca za neriešiteľnú. A preto možno aj za zbytočnú.

Je to však podstatná otázka, na ktorú neexistuje jedna-jediná odpoveď. Je ich viac (potenciálne koľko ľudí, toľko odpovedí). Nie všetky sú rovnako dobré, ale rozsúdiť medzi nimi tiež nie je ľahké.

Existuje napríklad väčšina, ktorá sa zhodne na tom, že človek je na svete na to, aby predovšetkým bojoval, lebo život je predsa „boj” (alebo „pes“, s ktorým treba bojovať). Je to boj o život alebo hoci len o prežitie, ale aj boj o pravdu, lásku, slávu, bohatstvo, slobodu, rovnosť, spravodlivosť atď., či jednoducho o miesto na slnku. Podľa toho žiť znamená bojovať na všetkých frontoch – s prírodou, druhými ľuďmi, ba aj sám so sebou. Bojovať za svoju družinu, mužstvo, národ, stranu, štát atď., a proti každému, kto je nepriateľom, sokom, súperom, odporcom, protivníkom, konkurentom, ktorý má iné záujmy, ciele či hodnoty. V tomto boji nemožno ustať, ale ani sa vzdať a už vôbec nie prehrať. Zmyslom života ako boja môže byť jedine vyhrať a vyhrávať, nad všetkým a všetkými. Život je potrebné jednoducho „vyhrať” na celej čiare alebo aspoň v tom podstatnom a vo vzťahu k všetkým ostatným. To, o čo bojujeme a akými prostriedkami, má význam len z hľadiska toho, či to prináša víťazstvo. Každá prehra bolí, je to potupa, hanba, ak nie priamo katastrofa a dôvod na skoncovanie so všetkým (alebo aspoň so sebou samým). „Lúzri” sa nenosia, rovnako ako sa nenosí taký výsledok boja, aký pozná teória hier pod menom výhra – výhra. Teda obojstranná výhra, v politike dohoda, konsenzus, prímerie, spolupráca. Víťaz berie všetko?

Potom je tu iná veľká skupina, ktorá sa zhodne na tom, že človek je na svete na to, aby žil a užíval si svoj pobyt tu a teraz. Lebo život má byť predsa predovšetkým pôžitkom (grécke hedoné), potešením a radosťou zo všetkého, čo prináša a ponúka. Carpe diem, ži a uži si. Konzumuj, nielen najviac, ako sa dá, ale hľadaj to najlepšie, čo sa dá. Bola by predsa hlúposť nedopriať si, nevyskúšať všetky možné chute a slasti, ak sú poruke. A ak nie sú, treba si ich nájsť, zorganizovať alebo hoci aj tvrdo či rafinovane vybojovať. Lebo na konci všetkého ľudského snaženia má byť uspokojenie žiadosti a žiadostivosti, naplnenie túžby po pôžitku, spočinutie v blaženosti či už zmyslovej alebo intelektuálnej. Zmyslom života ako pôžitku a konzumu je vyhľadávanie toho, čo prináša pocity naplnenia a vyhýbanie sa tomu, čo hrozí nedostatkom. Chudoba sa nenosí, rovnako ako sa nenosí zdravá miera všetkého, rovnováha, harmónia. Čím je všetkého viac, tým lepšie?

Napokon je tu menšina, ktorá sa zhodne na tom, že človek je na svete na to, aby tvoril. A vytvoril niečo dobré, hodnotné nielen pre seba, ale aj pre druhých. Podľa tejto filozofie žiť znamená tvoriť. Nemusia to byť len ohromné, prevratné a svetodejinné diela. Môžu to byť aj celkom drobné, bežné a každodenné veci, ktoré obohacujú život, spestrujú či vylepšujú ho, skvalitňujú. Tvoriví ľudia sú spravidla aj altruisti a humanisti. Netvoria preto, aby vyhrávali nad druhými alebo ich porážali, ale pre proces tvorby samej a jej výsledky. Nie sú posadnutí ani meraním nákladov na svoju tvorbu v pomere k jej výnosom, či vyhodnocovaním vstupov v pomere k výstupom. Dokonca možnosť tvoriť, teda samotný proces tvorby, je pre nich viac než jej výsledky. Je tým „najviac, tou najväčšou hodnotou – ich životnou sebarealizáciou. Samozrejme, že takíto ľudia netvoria len pre seba samých a v tom spočíva ich humanizmus. Zmyslom života ako tvorby je prinášanie niečoho nového, čo tu predtým nebolo, a zároveň prospešného a užitočného pre všetkých. Tvoriť sa neoplatí?

Ľudia nie sú na svete na to, aby medzi sebou bojovali. Ani na to, aby si svoj život iba užívali a konzumovali ho. Ľudia sú na svete na to, aby tvorili – svoj svet, život i seba samých. Iba tvorivý život – život v tvorbe dobrých, hodnotných a užitočných vecí stojí za to žiť.

Post scriptum.
Existuje aj ďalšia možnosť. Vzťahuje sa na ľudí, ktorí nevedia, čo si počať so svojím životom a nepoznajú jeho hodnotu. Sotva tak môžu poznať hodnotu životov druhých ľudí či hodnotu života vôbec. Akékoľvek konanie zla, zabíjanie, vraždenie, ničenie, plienenie a lúpenie, ale aj ubližovanie či spôsobovanie ujmy a škody – to všetko je priamou negáciou akéhokoľvek ľudského zmyslu života. Je vlastne dôkazom, že zďaleka nie všetci vieme, načo sme vôbec na svete.

Vo svojej malej úvahe „Načo je človek na svete“ som opomenul jednu kľúčovú dimenziu. Tou je naše „spolubytie“ – spoločný život človeka s druhými ľuďmi. Ide o spoločný život ľudí v jednom svete, nech už je tým svetom rodina alebo dedina, mesto alebo štát, kontinent alebo planéta. Tento spoločný svet je dokonca najvyššou a primárnou hodnotou, ktorá rámcuje všetky odpovede jednotlivca na otázku o zmysle života. Iba v spoločnom svete, v ktorom sa dá žiť, sa napĺňa aj každý individuálny zmysel života. Zvlášť sa to potvrdzuje v týchto sviatočných dňoch, keď osamelosť – neprítomnosť druhých alebo aj ich ľudská odcudzenosť v prípade čisto fyzickej prítomnosti – sa pociťuje ako priama negácia jedného zo zmyslu sviatkov. A naopak, úprimná, spontánna a nefalšovaná, najmä emocionálna vzájomná blízkosť ako potvrdenie ich ľudského zmyslu.

Filozofická téza o spoločenskej podstate či povahe človeka sa nie vždy dostatočne hlboko chápe, respektíve sa z nej robí banálna fráza. V našej ére individualizmu sa dokonca priamo odmieta v zmysle tézy, ktorou sa smutne preslávila istá britská politička. Podľa nej ľudská spoločnosť neexistuje, existujú len ľudia ako jednotlivci.

Nič nemôže byť väčším omylom alebo väčším zámerným ideologickým klamom. Žiadny ľudský jednotlivec nežije mimo ďalších ľudských jednotlivcov. Spolu s nimi tvorí konkrétne spoločenstvo či v prípade veľkého množstva jednotlivcov aj veľkú spoločnosť, ba ľudstvo ako také. Všetci ľudia ako jednotlivci vždy boli, sú a budú vo vzájomných vzťahoch s druhými. Boli, sú a budú od nich závislí. Preto je zásadne dôležité to, aké tieto vzťahy sú – nielen medzi ľuďmi ako jednotlivcami, ale aj medzi menšími či väčšími skupinami ľudí, národmi a etnikami, ich spoločenskými a politickými útvarmi, ako sú štáty a zoskupenia štátov atď. Ide o to, či tieto vzťahy medzi ľuďmi navzájom sú priateľské alebo nepriateľské, konkurenčné alebo kooperatívne, či v nich dominujú pozitívne alebo negatívne emócie, vzájomné pochopenie alebo odsudzovanie, náklonnosť alebo nenávisť atď. Mimoriadne záleží na tom, čím a kým sme obklopení, aké máme k sebe navzájom postoje, čo od seba navzájom očakávame a môžeme očakávať atď. Kvalita ľudského spolužitia je tým ďalším zmyslom, teda zásadným cieľom života aj pre jednotlivca.

Náš ľudský svet, ktorý je výtvorom všetkých, i keď v rôznej miere, nielen tzv. veľkých osobností, jednotlivých géniov a už vôbec nie nejakých mystických (a mystifikovaných) mimoľudských síl, je prirodzene pluralitný, rozmanitý, pestrý. Práve tým je zaujímavý a hodnotný. Je škodlivou, nebezpečnou ilúziou, ktorá plodí zlo, myslieť alebo predstavovať si, že tento svet má byť „strihnutý“ podľa nejakého jedného „metra“, riadiť sa diktátom jedného typu autority alebo že v ňom má zavládnuť iba jeden typ moci a jeden-jediný spôsob života. Všetky podobné pokusy o takéto „zjednotenie ľudstva“ pod „jednou zástavou“ v dejinách zatiaľ skôr či neskôr stroskotali.

To, čo pretrvalo a trvá ďalej, je náš spoločný svet – jeden svet a zároveň mnoho svetov v ňom. Je to jediný svet, ktorý máme, napriek všetkým jeho strastiam a starostiam, problémom a bolestiam, katastrofám a kataklizmám (a aj napriek všetkým fantazmagóriám o kolonizácii kozmu).

Zdá sa však, že vedomie spoločného sveta dnes absentuje, veľmi absentuje. Vedomie, že z tohto sveta neunikneme, ani ho nepretvoríme podľa vôle jedných na úkor druhých. V duchu dominantného individualizmu akoby každý si chcel utvárať iba ten svoj vlastný svet bez ohľadu na druhých, či silou-mocou presadiť tú svoju verziu sveta oproti všetkým ostatným, lebo iba tú považuje za výlučne správnu a oprávnenú.

Potrebujeme práve protikladné vedomie — že svet každého môže byť lepší, krajší a bohatší až vtedy, keď bude v súlade so svetom ostatných. Vo vzájomnom porozumení, komunikácii a kooperácii. Pretože všetky naše individuálne svety a životy (či ich “zmysly”) sú navzájom spojené a od seba závislé. Sú len rozmanitými súčasťami spoločného celku. Dobrý život jednotlivca a dobrý život spoločnosti nie sú ideály, ktoré by boli od seba nezávislé.

Náš svet bude len taký, aký si ho spoločne utvoríme. Môžeme byť rôzni a rozdielni, no neexistuje nikto, kto by mal väčšie právo na tento svet než niekto druhý. Alebo právo na svoj svet bez rešpektovania rovnakého práva druhých. Rovnako nikto nikoho nezbaví zodpovednosti za to, čím vlastne prispieva k aktuálnej podobe nášho spoločného sveta – či rozsievaním semena sváru, alebo pestovaním plodov vzájomnosti. To platí tak pre náš domáci svet, ako aj pre ten globálny.