Otázka zbraní

Ľudí vôbec a politikov zvlášť môžeme rozdeliť aspoň na dve skupiny, a to podľa postoja k zbraniam. Jedni považujú zbrane za úplne normálnu či dokonca legitímnu súčasť života. Takých je zrejme väčšina. Druhí nepovažujú zbrane a všetko, čo s nimi súvisí (ich výroba, šírenie a najmä použitie) až za také samozrejmé či dokonca správne, pretože vedia, že každé použitie zbrane potenciálne hrozí ďalším použitím proti-zbrane atď., pokiaľ to niekto nezastaví, ad infinitum. Zbraň je radikálny prostriedok a v obidvoch skupinách existujú umiernení aj radikáli. Najradikálnejší v prvej skupine sú tí, čo považujú nasadenie zbraní za najrýchlejšie, najefektívnejšie, a teda aj najlepšie riešenie. Najradikálnejší v druhej skupine si zasa predstavujú svet bez akýchkoľvek zbraní.

Model neandertálca v Prírodovednom múzeu vo Viedni

Realisti na oboch stranách vedia, že zbrane sprevádzajú ľudstvo od jeho vzniku. Investície do zbraní sa vždy brali ako jedny z najdôležitejších, pretože kto má zbrane, môže sa cítiť relatívne bezpečný či neohrozený. Zbraňami sa získava rešpekt alebo aj nárok na presadenie voči druhým. Rozdiel medzi tým je veľmi tenký. Ak sú ľudské dejiny silovou a mocenskou hrou, tak zbrane sa javia ako najzákladnejší prostriedok v tejto hre. Na druhej strane byť úplne bezbranným znamená vydať sa napospas hocikomu, kto má čo len nejakú zbraň. Z tohto hľadiska napríklad je odovzdanie vlastného arzenálu zbraní pre potreby niekoho druhého krajne iracionálnym až absurdným aktom. Iba ten, kto si myslí, že ich nikdy nebude potrebovať, alebo že ich odovzdaním prispeje niekomu k definitívnemu vojnovému víťazstvu, sa ich môže (dobrovoľne) vzdať. V oboch prípadoch ide o (seba)klam s nebezpečnými následkami.

Zbrane sú súčasťou fenoménu, ktorý síce existuje aj v prírode, ale na ktorom ľudstvo vďaka svojej inteligencii postavilo svoju existenciu. Týmto fenoménom je technológia. Človek je homo technologicus a vďaka technológiám vytvoril mohutný umelý svet civilizácie, a to aj bez ohľadu na prírodu či život ako biologický jav. Každá technológia je ľudským výtvorom a nástrojom na dosahovanie ľudských cieľov, z ktorých nie všetky sú v prospech života a prírody.

Zodpovednosť za technológiu ako takú – a teda aj za zbrane ako také – je plne na človeku ako jej tvorcovi a používateľovi. Ba práve tu sa ukazuje povaha či podstata človeka v tom, akým spôsobom, a najmä na aké ciele technológiu tvorí a používa. Je (alebo malo by byť) zrejmé, že ten istý nástroj možno použiť na množstvo cieľov, z ktorých niektoré slúžia životu, iné naopak; niektoré sú „dobré”, iné „zlé”. Alebo tá istá zbraň môže slúžiť jednému človeku na jeden cieľ, druhému na iný; jednému na obranu, druhému na útok, jednému na prežitie, druhému na likvidáciu života. Vždy však platí, že o zbraniach rozhoduje človek, nie zbraň sama, nech je akokoľvek automatická či inteligentná. Aj o umelej inteligencii napokon rozhoduje človek: človek je jej tvorcom a človek v konečnom dôsledku rozhodne aj o tom, či si zachová nad ňou kontrolu ako nad svojím nástrojom pre svoje ciele, alebo nie. To nevylučuje jej použitie na deštruktívne ciele samým človekom. Ide teda vôbec o ciele, na ktoré prirodzená ľudská inteligencia tvorí umelú inteligenciu. Ako ukazujú dejiny, o cieľoch prirodzenej ľudskej inteligencie si nemožno robiť ilúzie. Jej nezrelosť sa prejavuje napríklad sklonom k sebadeštrukcii.

Hoci zbraňou ako prostriedkom na presadenie vôle a cieľov nejakého ľudského subjektu môže byť čokoľvek, zbraň ako materiálny prostriedok je predsa len špecifickým druhom technológie. Jej špecifickosť spočíva práve v cieli, na ktorý je určená a ktorému zodpovedá aj konštrukcia zbrane. Ide o vojenskú zbraň ako technológiu, primárne určenú na elimináciu či likvidáciu toho, kto je označený za nepriateľa, aj keď ciele použitia vojenských zbraní môžu byť rôzne. Napríklad v prípade invázie alebo kolonizácie je cieľom ich použitia podmanenie a ovládnutie subjektu, ktorý pôvodne nemusel byť nepriateľom. Alebo v prípade vraždy je cieľom zbavenie sa (zabitie) niekoho, kto bol považovaný za protivníka, konkurenta, prekážku či iba živú ľudskú bytosť (ako nedávno v prípade psychopatického civilného vraha na pražskej filozofickej fakulte). Vo všetkých prípadoch však obludnosť, čiže neľudskosť akejkoľvek vojenskej zbrane, spočíva v potenciálnom ohrození ľudského života či života vôbec. Mať takúto zbraň znamená cítiť sa pánom nad životom a smrťou.

Otázka zbraní je súčasťou otázky technológie, ale aj otázky humanizmu, pred ktorými takmer kapituloval aj taký veľký filozof, ako bol Martin Heidegger. Ale najmä je to otázka politiky. Militarizácia myslenia – predstava, že na presadenie akejkoľvek vôle alebo cieľa stačí mať zbrane – bola aj filozofiou rôznych anarchistov a revolucionárov, povstalcov a partizánov. O všetkom majú rozhodovať zbrane na bojovom poli. Ak platí, že silnejší vyhráva, tak potom je to ten, kto má najlepšie zbrane.

Východný front v rokoch 1. svetovej vojny

Dnes sme svedkami novej vlny militarizácie, či dokonca „weaponizácie” (od angl. weapon — zbraň) politiky, keď sa ako politická zbraň používa čokoľvek (napr. aj právny systém), čo poslúži záujmom a cieľom nejakého politického subjektu. Kombinácia hrubých a jemných prostriedkov robí z politiky hybridnú vojnu. Je prejavom a dôkazom ovládnutia politiky militantnými silami, pričom nemusí ísť len o priamy vplyv tzv. vojensko-priemyselných komplexov, ale o militarizáciu myslenia samotných politikov, ktorí sa usilujú presvedčiť občanov, aby si zvykli, že konflikty sa riešia zbraňami. Je žalostné, škandalózne i tragické zároveň, ak mnohí súčasní politici redukujú svoj politický arzenál na hromadenie zbraní a náramne si zjednodušujú svoju zodpovednosť, keď sa spoliehajú iba na ne. Riešiť politické problémy výlučne vojensky je úplná katastrofa na úrovni tých, čo rozpútali obidve svetové vojny v 20. storočí. Zmysel politiky akoby sa zredukoval na vojnu.

Je zásadným omylom alebo propagandistickým klamom brať použitie zbraní Ruskom v roku 2022 mimo kontextu, ktorý tomu predchádzal, najmä spoločnej snahy Ukrajiny a Západu o rozšírenie NATO, ale aj nie práve priateľskej politiky oboch voči Rusku. To, že to Rusko po niekoľkých pokusoch a varovaniach vyhodnotilo ako existenčnú hrozbu, na ktorú reagovalo špeciálnou vojenskou operáciou, sa nijako nevymyká z charakteru súčasného sveta a politiky, v ktorom majú zbrane svoju politickú rolu. Má to však nepredvídateľné katastrofálne dôsledky pre všetkých. Počíta sa s presadením vojenskej sily, po ktorej má nasledovať presadenie politického cieľa, v tomto prípade buď demilitarizácia Ukrajiny, nech to znie akokoľvek paradoxne – vojensky donútiť či zabezpečiť vojenskú neutralitu Ukrajiny –, alebo strategická porážka Ruska so všetkými jej dôsledkami. Ako vidno, problém ani konflikt sa tým nerieši už len preto, lebo ani jedna strana to z princípu nemôže dopustiť.

Ďalšou chybou je nevidieť, že tou druhou stranou konfliktu nie je Ukrajina sama, ale krajiny NATO. Tie majú svoje vlastné politické ciele, o ktorých si iba naivka alebo dobrodruh môže myslieť, že Ukrajina je ich centrom. Tým hlavným je radikálna rivalita s Ruskom až po jeho zásadné oslabenie a následne také či onaké ovládnutie. To je politický cieľ, pre ktorý sa jeho zástancom „oplatí” nasadiť akékoľvek zbrane, ba riskovať globálny konflikt a sebadeštrukciu ľudstva prostredníctvom vlastných zbraní.

Súčasnému vedeniu Ukrajiny na čele s jej prezidentom muselo byť od začiatku racionálne jasné, že v ozbrojenom konflikte s Ruskom má sotva šancu. Napriek tomu zaujalo odhodlaný emocionálny postoj odporu v duchu svojej „kozáckej” tradície. Ukázalo svoj „dávidovský” postoj voči ruskému Goliášovi, s čím Západ mohol veľmi predvídateľne počítať už vopred. Navyše, podarilo sa mu pod motívom legitímnej sebaobrany zmobilizovať NATO (fakticky proti jeho definícii ako obrannej aliancie svojich členov), čím ho prakticky zatiahlo do nevyhlásenej vojny s Ruskom, aj keď sa táto účasť obmedzuje na dodávky zbraní a iného bojového arzenálu.

K takejto politike vyzbrojovania Ukrajiny zo strany NATO môžeme mať napríklad takéto postoje: 1. brať ju ako oprávnenú a správnu, pretože „na Ukrajine sa bojuje aj za záujmy NATO” a „Ukrajina nesmie vojensky prehrať”, lebo to by znamenalo „výhru Ruska” ako hlavného nepriateľa NATO; 2. čudovať sa iracionalite tejto militantnej politiky v 21. storočí, ktorá vsadila všetko na zbrane; 3. kritizovať ju ako bezperspektívnu a požadovať jej zásadnú zmenu.

Bolo by smiešne a trápne – ak by to nebolo zlé a tragické – vytvárať situáciu, že kto nie je na strane Ukrajiny a NATO, je automaticky proti Ukrajine a NATO, a teda môže byť iba „agentom“ Ruska. Len primitívni ideológovia a ich obete môžu uveriť takémuto naratívu.

Vojenská lietadlová loď – príprava na vzlietnutie

Politika zbraní je historický atavizmus. Vyžaduje si zásadnú korekciu, ba alternatívu. Tí, čo ju podporujú, si buď neuvedomujú alebo nechcú uvedomiť, že hromadenie zbraní na Ukrajine nič nerieši, resp. iba zvyšuje riziko globálneho konfliktu. Je to zlá politika so zlými strategickými cieľmi tak zo strany Ukrajiny, požadujúcej zbrane ad infinitum/ad absurdum, ako aj zo strany krajín NATO, vyhovujúcim týmto požiadavkám ad infinitum/as absurdum. Strategický cieľ Ruska zabezpečiť si bezpečnosť na svojej hranici s Ukrajinou sám osebe je legitímny, avšak jeho špeciálna vojenská operácia tiež nemôže pokračovať ad infinitum/ad absurdum. Všetci aktéri potrebujú zmeniť svoj postoj k zbraniam a prestať ich považovať za to, čo im zabezpečí víťazstvo. Ak to takto fungovalo v celých doterajších dejinách, neznamená to, že to má a môže fungovať aj naďalej. Každá vojna je prehrou ľudstva ako celku prostredníctvom jeho častí, ktoré proti sebe bojujú. A každý mier je víťazstvom ľudstva ako celku nielen v prospech jeho častí, ktoré prestanú proti sebe bojovať. Mier na Ukrajine teda nemá a nemôže byť víťazstvom či prehrou tej alebo onej strany. To samo osebe ukazuje absurditu tejto (a každej) vojny z hľadiska záujmov človeka a ľudstva. Akékoľvek – a kohokoľvek – čiastkové záujmy, ktoré vedú vojnu na život a na smrť, proti čiastkovým záujmom druhých, môžu totiž v konečnom dôsledku pochovať záujmy ľudstva ako celku.

Emil Višňovský

Ilustračné snímky: www.wikimedia.commons