Skôr, než sa znovu ponoríme do aqua témy v Strednej Ázii, treba priznať, že titulok textu je inšpirovaný vynikajúcou knihou dvoch slovenských autorov, Štefana a Vladimíra Bellovcov, ktorá vyšla v roku 1956 v SVTL v Bratislave. Pre mladšie ročníky, ktoré zázračne dokážu vyštudovať bez návštevy svojej univerzitnej alebo školskej knižnice, len pre informáciu, že skratka SVTL znamená Slovenské vydavateľstvo technickej literatúry.

Reč je o zlomovej knihe Boj s vodou a boj o vodu (Bella, Š., Bella, V., 1956, SVTL, Bratislava, 312 strán), ktorá v danej dobe a na 312 stranách, zrozumiteľnou a populárnou formou podávala (a podáva) dobový prehľad celého vodného hospodárstva a upozorňuje na nebezpečenstvo ne-hospodárenia s vodou, ktorá je základom všetkého. Inak, na virtuálnych antikvariátoch sa aj po toľkých rokov predáva (vzhľadom na svoju kvalitu a koncepčnosť) za cenu cca 25,- až 28,- €.

Ale tak napríklad kniha dnešného hrobára aktuálneho Kresťansko-demokratického hnutia Slovenska (KDH), pre Slovensko 21. storočia „perspektívneho“ politika Františka Mikloška Čas stretnutí – reflexie o ponovembrovej dobe (Kalligram, Bratislava, 1996, ISBN 9788071491699, 198 strán), ktorá sa na týchto platformách ponúka za cenu 2,50 až 2,84 €. Alebo iný jeho opus, Radosť evanjelia na Slovensku (OZ Hlbiny, 2016, ISBN 978808974310, 162 strán),sa predáva za +/- až za 2,12 €. Darmo, kvalita sa nezaprie, najmä ak budeme akceptovať pravicovú nepravdu, že cena určuje kvalitu.

Cítite ten rozdiel…?

Ako by povedali reklamní mágovia z izraelskej agentúry Shaviv Strategy and Campaigns, ktorá implantovala do tela Slovenska ako prezidentku Slovenskej republiky „…špičkovú právničku a vynikajúcu angličtinárku so širokým poznaním svojej krajiny…“ a najmä partnerku Petra Konečného (ktorý asi pochopil, o čo ide a skoro vycúval) a neskôr Juraja Rizmana (ktorý na konci septembra tiež pochopil, ale nemá kam vycúvať): Can you Feel the Difference? Teda – cítite ten rozdiel?

Potom sa niet čomu diviť, že bez spoločenského konsenzu necháva produkt Shaviv Strategy and Campaigns „svoju“ dočasnú rezidenciu – Pioniersky palác v Bratislave – osvecovať vo forme vlajky jedného zo štátov, ktorý de facto svojou ignoráciou zadusil možnosť vzniku dohodnutého druhého štátu, kde dnes jeho rukami hynú nevinné deti!

V širšom kontexte je to aj problém témy žien v politike. Tí, ktorí presadzovali tieto „ženské“ kvóty, hovorili o materskom cite, o pochopení, o dobrote…, sumarizujúc, že politika so ženami bude slušná a úprimná.

No po tom, čo nám tu predviedli a predvádzajú napr. súčasný „shavivoský“ produkt, alebo Iveta Radičová, Magda Vášáryová, Veronika Remišová, Mária Kolíková, súčasná poslankyňa za SAS J. B. Cigániková, Irena Biháriová či Simona Petríková, ktorá sa klamlivo necháva titulovať Petrík[1] & etc., odradzuje od týchto kvót aj najväčších stúpencov možnej rozumnosti konkrétnych žien v slovenskej politike.

Ďalší rozdiel

Existuje však aj iný, než slovenský deštrukčný pól. Dňa 15. novembra 2023 sa v tureckom Istanbule konal summit žien – manželiek hláv 14 štátov – pod názvom One Heart for Palestine (Jedno srdce pre Palestínu), ktoré iniciovala manželka prezidenta Turecka Emine Erdoğan. Inak veľmi príjemná a kultivovaná pani, s ktorou som mal tú česť komunikovať a sedieť za jedným stolom v rezidencii uzbeckého prezidenta Islama Abdiganieviča Karimova, keď bol v roku 2004 na oficiálnej návšteve v Taškente.

Na tomto summite manželky vyzvali ako ženy a matky k zastaveniu silových operácií z oboch strán a k ukončeniu konfliktu výlučne mierovou a diplomatickou cestou na princípe „…dva štáty pre dva národy…“

O prípadnom nasvietení prezidentských rezidencií ich krajín jednou, alebo druhou vlajkou, o tom ženy – matky a manželky – samozrejme, reč neviedli (a ani by si to proti vôli svojho ľudu nedovolili). Veď nakoniec, sú to nielen političky, ale aj, a najmä, ženy a matky, ktoré chránia život! Ktorá žena a matka sa teší zo smrti, či už na Ukrajine, v Gaze, v Sýrii…, alebo Slovensko je výnimka?

Manželky a matky v Istanbule prijali spoločný dokument s názvom Vyhlásenie dobrej vôle účastníčok stretnutia, manželiek hláv štátov a vlád o pásme Gazy (Declaration of goodwill of the participants of the meeting of the Spouses of Heads of State and Government on the Gaza Strip), ktorý sa určite, podobne ako 8. marec, zapíše do dejín svetového ženského hnutia.

Voda v Strednej Ázii – téma v SLOVE nenáhodná

Len pre poriadok si treba pripomenúť, že SLOVO sa kontinuálne venuje téme vody v Strednej Ázii. Tak napríklad už v roku 2009 to bol článok Voda a islam – hrozby Kirgizsku [2], alebo v roku 2021 článok Voda, čo ich drží v Strednej Ázii nad vodou [3]. Nemožno opomenúť ani analýzu Stredoázijská voda – problém do budúcnosti? [4] z roku 2013.

V zásade sa v týchto materiáloch opakujú dve nosné tézy:

– tou prvou je strach, resp. konštatácia, že akékoľvek narušenie aqua rovnováhy v Strednej Ázii, t. j. zmena vzťahov v rámci civilizačného priestoru medzi Syrdarjou a Amudarjou môže viesť k podobnému výsledku, ako keď bola nútená zmiznúť civilizácia medzi Eufratom a Tigrisom;

– tou druhou je konsenzuálny strach z toho, čo bude s vodou v Strednej Ázie, keď sa po devastačnej prítomnosti Spojených štátov (a fatálnom úteku z krajiny) v Afganistane, samotný Afganistan postaví na nohy a bude si nárokovať na svoj podiel vody pre seba.

Ten čas asi prišiel

Pripomeňme si, že len pred pár dňami [5] minister zahraničných vecí Kazachstanu Murat Nurtulej definoval tri problémy, ktoré sú p re Strednú Áziu zásadné. A tými, podľa ministra, sú:

1. voda;
2. životné prostredie;
3. postsovietske pohraničné a prihraničné spory.

Okrem tejto triády spomenul ešte aj situáciu v Afganistane.

Pozrime sa len na prvý bod – totiž deficit vody v Strednej Ázii je neustále momentom, ktorý sa približuje k aktuálnemu stavu – teda k vodnému konfliktu, alebo ku konfliktu o vodu (nielen) v Strednej Ázii.

Podľa odhadu Svetovej banky sa nedostatok vody cca do 30 rokov môže prejaviť na poklese HDP v regióne o 11 %. Lenže nie všetko možno vtesnať do tabuľky o HDP! Afganistan bol totiž objektívne dlhú dobu mimo rokovaní o spravodlivom, či skôr férovom rozdelení používania a využívania povrchových vôd Strednej Ázie. Či už to bol dôsledok aktuálneho geopolitického vývoja v tomto regióne, ale bola to bola len snaha ponechať si viac vody na úkor Kábulu (dostať Afganistan do chaosu), to je, samozrejme, na diskusiu. Faktom je, že Afganistan využíval ročne maximálne 2 km3 vody na svoje potreby, čo bolo a je hlboko pod normu.

Naviac život priniesol takú situáciu, že Afganistan dlhodobo – a zatiaľ – nie je členom Medzištátnej vodno-hospodárskej komisie krajín Strednej Ázie (The Interstate Water Coordination Commission – ICWC) [6], v rámci ktorej sa dohaduje distribúcia objemov vody z Amudarje a Syrdarje.

Aj preto je štátnicko-logický návrh prezidenta Kazachstanu Kasyma-Žomarta Tokajeva, ktorý na konferencii účastníkov Medzinárodného fondu záchrany Aralského mora [7] v Dušanbe v polovici septembra 2023 navrhol zriadiť Stredoázijské vodno-energetické konzorcium, ktoré by malo byť mechanizmom efektívneho využívania vodných zdrojov v Strednej Ázii v sfére irigácie, hydroenergetiky a ekológie.[8]

No a v Kábule, celkom oprávnene, si myslia, že Afganistan má plné právo na objem vody z Amudarje „v súlade s medzinárodnými normami“. Aj preto v aktuálnom čase buduje svoju irigačnú sieť s odkazom, že tá by nemala mať vplyv na bilaterálne vzťahy so susednými stredoázijskými krajinami.

Len pre úplnosť: Uzbekistan doposiaľ využíval z celkového využiteľného objemu zo Syrdarje 50,5 % vody! Tadžikistan 7,8 % a Kirgizsko 0,5 %. O Afganistane ani zmienka. Z Amudarje je zatiaľ tento nepomer: 42 %, 15,2 % a 0,3 %.

Inak, je to dosť tristný pohľad, keď ešte v uzbeckom Termeze vidíte rieku Amudarju asi dvakrát väčšiu než mohutný tok Dunaja v Bratislave a potom vidíte potôčik, ktorý niekde v Karakapalkstane doteká do Aralského mora, ktoré zomiera…

Kanál Kuš-Tepa

Takže na rieke Amudarja sa na severe Afganistanu buduje a dobudúva irigačný kanál Kuš-Tepa. Podľa projektu by mal na území Afganistanu dĺžku 285 km s priemernou šírkou cca 100 metrov a hĺbkou +/- 8,5 metra.

Hodnota projektu je zatiaľ vyčíslená na zhruba 684 mil. $ a v trojsmennej prevádzke na ňom pracuje 6,5 tisíc pracovníkov. Zatiaľ bolo vybudovaných 40 km tohto kanálu a jeho dobudovanie sa predpokladá v priebehu maximálne (ak zasa niekto do Afganistanu vojensky nenastúpi) piatich rokov. Projektovo sa predpokladá odčerpanie 10 km3 vody ročne, pričom v období sucha je v Amudarje maximálny prietok 40 km3. Ide o jednoduchú matematiku. Ak bude dobudovaný, tak potom bude mať Uzbekistan s jeho monokultúrnym poľnohospodárstvom a Turkménsko s jeho vodnými megalomanskými projektami problémy. A o možnej rane z milosti Aralskému moru sme hovorili vyššie. Zhrnuté a podčiarknuté – kritická masa vodného konfliktu v Strednej Ázii rastie.

Podľa Alexandra Kňazeva, ruského politológa a experta na Strednú Áziu ide „…v Strednej Ázii o problém…“, ale Afganistan má plné právo „…využívať zdroje Amudarje…“. To nikto nespochybňuje, ale zväčša s tým nikto nerátal. Aby sa toto nerátanie akosi kompenzovalo, je tu jedno možné riešenie, ako predísť nedorozumeniam (a potom konfliktu), a síce, že Uzbekistan bude investične participovať na budovaní spomenutého irigačného kanálu. V tomto bode ale Taškent zatiaľ váha. A čo sa týka Turkménska, Ašchabad budovanie kanálu Kuš-Tepa všeobecne nekomentuje. Ani otec, ani syn!

Je tu však ešte jeden problém. Doteraz neexistujú žiadne špeciálne zmluvy medzi krajinami Strednej Ázie a Afganistanom o využívaní povrchových vôd. Čo teraz s tým? Najmä ak Afganistan nepodpísal a nie je (vďaka USA) účastníkom Konvencie OSN o ochrane a využívaní transhraničných vodných tokov a jazier [9], ktorá bola prijatá v Helsinkách v roku 1992.[10]

Ako z kola von

Stredná Ázia je jeden z regiónov, kde je vodná bezpečnosť priamo spojená s energetickou bezpečnosťou. Inak povedané – vodné zdroje tu majú historicko-strategický význam. Nakoniec, dnes uzbecké mestá Samarkand či Buchara vznikli ako oázy na brehu rieky Zaravšan, mestá Urgenč a Chiva na brehoch Amurdarje. V rámci Veľkej hodvábnej cesty. Ak teda bude dobudovaný afgansky irigačný kanál Kuš-Tepa, ten odoberie časť objemu vody, ktorá teraz tečie do Uzbekistanu. Týka sa to najmä Chorezemskej, Bucharskej, Suchandaryjskej a Navojskej oblastí a najmä Karakalpakstanu, t. j. Aralského mora. Okrem úderu do miestnej ekonomiky a podnietenia migrácie môžu po dobudovaní vzniknúť aj tieto neočakávané dôsledky:
– na severe Afganistanu je pôda, ktorá ma byť zavlažovaná, vysoko zasolená a jej zavlažovanie a následný odtok vody spôsobia zasolenosť pôdy v dolnom toku rieky. Že je to fatálny problém, o tom by mohol hovoriť zakladateľ slovenskej pedológie akademik Juraj Hraško, ktorý na tento scenár upozornil pred niekoľkými desiatkami rokov;
– severná časť Afganistanu je dodnes nestabilná, vláda Talibanu tam nemá plnú kontrolu a miestne rozpory o vodu, podobne aj s Iránom, môžu byť negatívnym signálom smerom do Strednej Ázie (a vice versa);
– no a samozrejme, ak bude časom kanál uvedený do prevádzky, potom bude musieť Uzbekistan a Turkménsko reknofigurovať technické parametre svojich aqua-systémových objektov, čo ich bude stáť nemalé rozpočtové prostriedky.

Na mieste je otázka, či existuje diplomatické riešenie dozretého problému, nájdenie kompromisu, alebo zasa sa bude, podľa spôsobu myslenia bratislavskej kaviarne, len strieľať? Jednou z možností je to, aby sa Afganistan stal súčasťou medzinárodných zmlúv a konvencií, týkajúcich sa vody, resp. vôd Amudarje.

A aj preto musíme študovať, čo sa deje v Strednej Ázii a Afganistane, ktorý má zásadný vplyv na tento región. Nakoniec koncept a krach Veľkej hry (č.1 až 3) to historicky potvrdil.

Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ

Snímky: www.president.uz, www.ferghana.ru, www.iz.ru

---

[1] Používanie koncovky -ová v ženských priezviskách je prirodzenou súčasťou slovenského jazyka, ktorý sa zaraďuje medzi flektívne jazykové typy, čo znamená, že vzťahy medzi slovami sa vyjadrujú príslušnými tvarmi slov – mená sa skloňujú, slovesá sa časujú….to znamená, že v slovenskej vete sa v zmysle platných jazykových zákonitostí a v súlade s normou slovenského spisovného jazyka používajú aj ženské priezviská cudzieho pôvodu s prechyľovacou koncovkou -ová.
In: Používanie koncovky -ová v ženských priezviskách » Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky (gov.sk)
[2] Pozri:Voda a islám – hrozby Kirgizsku – Noveslovo
[3] Pozri:Voda, čo ich drží v Strednej Ázii nad vodou – Noveslovo
[4] Pozri: Stredoázijská voda – problém do budúcnosti? – Noveslovo
[5] Pozn.: bližšie pozri závery stredoázijského fóra o bezpečnosti a spolupráci: «Азия в меняющемся мире: повестка для будущего»,
viď.: Форум – КАЗАХСТАНСКИЙ ИНСТИТУТ СТРАТЕГИЧЕСКИХ ИССЛЕДОВАНИИ ПРИ ПРЕЗИДЕНТЕ РЕСПУБЛИКИ КАЗАХСТАН (astanacentralasianforum.org)
[6] K problematike pozri: Межгосударственная координационная водохозяйственная комиссия (МКВК) Центральной Азии (icwc-aral.uz)
[7] Pozri: Международного фонда спасения Арала (aralfondnf.uz)
[8] Pozri: Как видит Токаев дальнейшее развитие Международного фонда спасения Арала — Новости — Forbes Kazakhstan
[9] Plný text pozri: Конвенция по охране и использованию трансграничных водотоков и международных озер — Конвенции и соглашения — Декларации, конвенции, соглашения и другие правовые материалы (un.org)
[10] Pozn.: v roku 1992 podpísalo päť stredoázijských krajín (bez Afganistanu) tzv. Almaatinskú deklaráciu týkajúcu sa postsovietského regulovania využívania vody (a technického zaistenia je distribúcie) v regióne.
Okrem toho, Uzbekistan, Turkménsko a Kazachstan sa pripojili ku Konvencie OSN o ochrane a využívaní transhraničných vodných tokov a jazier.

---

[VB]