1. František Škvrnda st.: Francúzsky pacient (1. časť)
2. František Škvrnda st.: Francúzsky pacient (2. časť)

Esej Františka Škvrndy st. Francúzsky pacient (1. časť) vyšel na serveru Nové slovo 28. září 2025

Francúzsky pacient (1. časť)

28. ledna 2025 se Ursula von der Leyenová, předsedkyně Evropské komise, vydala do Paříže, hlavního města Francie, kde se setkala s Emmanuelem Macronem, prezidentem Francie. (Wikimedia Commons)

O chybách Macrona, ktoré viedli k jeho neúspechom

O politike Macrona, ktorý sa stal francúzskym prezidentom v máji 2017 ako najmladší v Piatej republike, sme v Slove viackrát písali (naposledy 10. júla 2024 v článku O úspechu, ktorý nijakým úspechom nie je). Stručne zopakujeme, že začal pracovať na ministerstve financií. Bol členom Socialistickej strany, ale z nej vystúpil. V rokoch 2008 – 2012 pôsobil ako investičný bankár v Banque Rothschild & Cie. Ide o vlajkovú loď bankovej skupiny Rothschild, ktorú kontroluje francúzska a britská vetva rodiny Rothschildovcov. Vo Francúzsku existuje zlomyseľná slovná hračka: FR=RF (Francúzsko sú Rotschildovci = Rotschildovci sú Francúzsko). Potom pôsobil v prezidentskom úrade socialistu Françoisa Hollandea (pred predčasnými voľbami v roku 2024 hovoril o konci macronizmu) a od augusta 2014 bol ministrom hospodárstva, priemyslu a digitalizácie. V apríli 2016 založil stranu Vpred! (En Marche!) V auguste 2016 rezignoval na funkciu ministra, aby sa mohol venovať prezidentskej kampani. Kandidoval ako nezávislý. Sám sa prezentuje ako liberálny politik stredu.

Dve vlády prvého Macronom menovaného premiéra, republikána Édouarda Philippea mali určité znaky liberalizmu a boli v nich zastúpené viaceré politické strany vrátane socialistov. V prezidentskom pôsobení, ktoré postupne nadobúdalo črty velikášstva, sa Macronovi vypomstili najmä tri veci.

Prvou vecou bol ešte v prvom mandáte prehnane tvrdý postup polície proti protestujúcim Žltým vestám, ktoré vznikli v novembri 2018 a v lete 2019 nadobro „stíchli“. Časť protestujúcich Macrona charakterizovala ako ultraliberálneho prezidenta pre bohatých. Macronovská moc získala renomé krutosti a medzi Francúzmi, ktorí „radi“ protestujú, neraz aj násilným spôsobom, vyvolávala potláčaný hnev. Zosilňovali ho aj neoliberálne pokusy macronovských vlád odstrániť prvky sociálneho štátu.

Druhou vecou sa stalo, že Macron neberie do úvahy, že v prezidentských voľbách v roku 2022 ho časť Francúzov vybrala nie kvôli jeho osobe či politike, ale aby sa prezidentkou nestala Marine Le Penová. Boj s ňou a „jej“ stranou Národné združenie považuje Macron asi aj za súčasť svojho skrývaného, ale nepodareného mesiášskeho poslania na záchranu Francúzska. V nasledujúcich prezidentských voľbách, ktoré by mali byť predbežne v apríli 2027 (ak náhodou nebudú predčasne) už kandidovať nemôže. Zatiaľ nie je známy Macronovi blízky (ním podporovaný) kandidát, ktorý by sa považoval za schopného zvíťaziť vo voľbách. Ide o ďalší dôkaz krízy západných elít, lebo kapitalistická politika v posledných desaťročiach nie je systematická a schopná pripraviť si nástupcov, silných nových vodcov, najmä v tradičných, či už liberálnych, konzervatívnych alebo aj socialistických stranách. Nejde len o problém Francúzska, ale to vidieť aj na súčasných vodcoch ďalších štátov G7, ako aj v EÚ, ktorá tam je piatym kolesom na voze.

Treťou vecou boli „pokazené“ parlamentné voľby na prelome júna a júla 2024, ktoré Macron unáhlene vypísal po neúspechu prezidentskej strany vo voľbách do Europarlamentu v júni 2024. Zvíťazila v nich ľavicová koalícia Nový ľudový front (názov má pripomínať združenie francúzskej ľavice Ľudový front z 30. rokov minulého storočia, ktoré zvíťazilo vo voľbách v roku 1936 a vytvorilo vládu). V druhom kole sa ľavica a macronovci na mnohých miestach spojili, aby zabránili víťazstvu kandidátov Národného združenia, ktoré malo šancu získať nadpolovičnú väčšinu kresiel. Národné združenie síce nezvíťazilo, ale výrazne si posilnilo vplyv, čo je v protiklade s Macronovými mesiášskymi predstavami. V oboch kolách totiž získalo najviac hlasov a oproti roku 2022 si viac ako o polovicu zvýšilo počet kresiel. Opäť sa ukazuje, že posadnutosť politickým protivníkom má protirečivé následky.

Tri znepriatelené tábory v súčasnej francúzskej politike

V novom parlamente vznikol politický pat, lebo sú v ňom tri veľké tábory, z ktorých ani jeden nemá nadpolovičnú väčšinu. Ide o radikálnu ľavicu (Nový ľudový front), radikálnu pravicu (Národné združenie) a široký stred liberálneho charakteru, inklinujúci k pravici. Nový ľudový front a Národné združenie sú síce nezmieriteľné, ale v boji proti macronovskej moci sa viackrát dokázali spojiť. V dôsledku Macronovej politiky vzrástla nespokojnosť obyvateľstva a jeho polarizácia, na ktorej sa podieľa aj nezvládnutie viacerých vážnych spoločenských problémov, najmä s migrantmi a ich potomkami. Politicky je teda spoločnosť polarizovaná nie na dva, ale zjednodušene uvedené na tri bloky (ospravedlňujem sa za technický nezmysel), ktoré sú veľmi znepriatelené.

Proti Macronovej moci vznikli po „stíchnutí“ Žltých viest viaceré protestné akcie. Najvýznamnejšie sú z nich dve.

Prvou veľkou vlnou boli protesty v januári až júni 2023 proti dôchodkovej reforme, na ktorých sa 7. marca podľa údajov odborov CGT zúčastnilo 3,5 milióna osôb (ministerstvo vnútra uviedlo len 1,280 milióna protestujúcich). Opäť skončili neúspechom, lebo macronovská moc využila možnosti krajných politických prostriedkov podľa ústavy.

Druhá veľká vlna začala v septembri 2025. Protesty sa organizujú pod heslom „Zablokujme všetko“ (Bloquons Tout), ktoré iniciovali predovšetkým ľavicové sily. Po určitom váhaní sa k nim pridali aj odbory. Zatiaľ boli dva generálne štrajky, pri ktorých protestujúci v „duchu tradícií“ pristúpili aj k násilnostiam. Prvý generálny štrajk bol 10. septembra a druhý 18. septembra, na ktorom na vyše 250 demonštráciách odbory narátali „viac ako milión“ účastníkov štrajku. Ministerstvo vnútra úrady uvádzalo len 506 000 protestujúcich. Lecornu sa síce snaží korigovať niektoré nepopulárne kroky Bayrouovej reformy, ale či tým uchlácholí rozhnevaných Francúzov, je neisté. Odbory ohlásili nové demonštrácie na 2. októbra.

Po parlamentných voľbách v roku 2024 ukončili po vyslovení nedôvery v priebehu necelého roka pôsobenie dvaja predsedovia vlád (pred Françoisom Bayroum to bol v decembri 2024 Michel Barnier), čo je unikátom v dejinách Piatej republiky. Príliš dlhý politický život zrejme nečaká ani nového predsedu vlády Lecornua. Tí, čo si pamätajú viac, sa často divia, že nestabilita vlád, ktorá sa dlho v Európe považovala za taliansky fenomén, sa v posledných rokoch presunula do „veľkých demokracií“ vo Francúzsku a Veľkej Británii. Niektoré zdroje poukazujú na to, že Macron svojím pôsobením priblížil koniec politického systému Piatej republiky.

Nové parlamentné voľby nemusia znamenať koniec politického patu

Východiskom zo situácie by sa mali stať ďalšie predčasné voľby, ktoré požadujú oba opozičné bloky. V súčasných západných polarizovaných spoločnostiach však voľby často vedú len k politickým intrigám pri vytváraní väčšinových vládnych koalícií. Okrem toho sa vo Francúzsku v aktuálnej atmosfére v spoločnosti ťažko prekoná existujúci politický pat. V piatich prieskumoch preferencií, ktoré sa dosiaľ zverejnili od augusta a nereagovali ešte na zmenu na poste predsedu vlády, bolo vždy na prvom mieste Národné združenie s 29 – 34 % podporou. Nový ľudový front má ako celok podporu od 23,5 % do 26 %, ale ak sa berú do úvahy jednotlivé strany, je ich podpora spolu od 26 % do 29 %. Prezidentská koalícia Spolu má podporu od 12,5 % do 16 %. Vyššiu podporu majú ešte Republikáni od 10 % do 13 %. Skutočné počty získaných mandátov nakoniec určí taktika, s ktorou pôjdu hlavné politické strany do druhého kola volieb.

Nové voľby pre macronovské sily nevyznievajú vôbec optimisticky. Očakáva sa, že Macron v duchu svojho mesiášskeho komplexu, ale aj obáv z výsledkov volieb, bude lavírovať a špekulovať. Nedokáže však už vymyslieť nič nové a pri ďalšom pôsobení bude len zištne využívať kompetencie, ktoré mu dáva ústava.

Macron sa zubami-nechtami  chce udržať do konca volebného obdobia

Ešte zložitejším problémom je volanie po predčasnom ukončení druhého mandátu Macrona, ktorý sa funkcie nechce vzdať napriek neúspechom a veľkej kritike. Okrem presvedčenia o potrebe pokračovania vo svojom mesiášskom poslaní zdôrazňuje, že za súčasnej politickej situácie by jeho odstúpenie spôsobilo vo Francúzsku veľký chaos. S tým čiastočne súhlasí aj Národné združenie, ktoré zatiaľ nie je ochotné podporiť iniciatívu Nového ľudového frontu na odvolanie Macrona.

Súvisí to možno aj s tým, že Le Penová bola v marci 2025 odsúdená za spreneveru európskych fondov na 4 roky väzenia (z toho na dva podmienečne a na ďalšie dva na nosenie elektronického náramku), pokutu 100-tisíc eur a zákaz uchádzať sa o politickú funkciu počas nasledujúcich piatich rokov. S ďalšími funkcionármi bola uznaná za vinnú z toho, že v rokoch 2004 – 2016 sa podieľala na vytvorení „systému sprenevery“ peňazí vyplatených Európskou úniou na mzdy asistentov europoslancov zvolených za bývalý Národný front. Odvolací súd s Le Penovou sa začne v januári 2026.

Ak pri odvolaní Le Penová dosiahne úspech, môže byť pozícia Macrona vážne ohrozená. Zatiaľ to je len hypotetická záležitosť, ale odvolanie by bolo pre Macrona nielen politickým neúspechom a fenoménom, ktorý sa zatiaľ v Piatej republike nevyskytol, ale znamenalo by to aj jeho osobnú hanbu. Bude sa tomu preto snažiť zabrániť za každú cenu. A že vie intrigovať, to už preukázal viackrát. Ako však poznamenal v jednom zo svojich komentárov Petr Drulák, Macrona už nezachráni ani vojna.

Esej Františka Škvrndy st. Francúzsky pacient (2. časť) vyšel na serveru Nové slovo 30. září 2025

Francúzsky pacient (2. časť)

Demonstrant zapaluje světlice v Marseille na jihovýchodě Francie, 18. září 2025. (Daily Mail)

O stave francúzskeho hospodárstva alebo politika je stále koncentrovanou ekonomikou

Aj vo Francúzsku stále platí starý známy záver klasika, že politika je koncentrovanou ekonomikou. Politika krajiny sa opiera o jej ekonomickú veľkosť a silu, ktorá sa v súčasnosti vyjadruje v politicky-mediálne preferovanom ukazovateli hrubého domáceho produktu (ďalej len HDP). V roku 2024 mal francúzsky HDP podľa údajov Svetovej banky hodnotu 3 162 079 miliónov dolárov. Bol siedmy najväčší na svete (po USA, ČĽR, Nemecku, Indii, Japonsku a Veľkej Británii) a predstavoval 2,98 % svetovej ekonomiky.

„Zbožšťovaný“ údaj, ročný rast HDP, sa však vo Francúzsku nevyvíja najlepšie. Po postcovidovom raste v roku 2021 na 6,9 %, v roku 2022 klesol na 2,7 %. V roku 2023 sa ďalej znížil na 1,4 %. V roku 2024 bol už iba 1,2 %. V roku 2025 sa očakáva rast 0,8 % HDP. A to ho z pôvodného odhadu 0,6 % francúzsky národný štatistický úrad zvýšil 11. septembra, teda už po páde vlády Bayroua, napriek politickej neistote a slabej spotrebiteľskej dôvere. Banque de France ho však uvádza vo výške 0,7 % HDP. Údaje o raste HDP (jeho odhady) sa v rôznych zdrojoch odlišujú o niekoľko desatín percent.

Francúzski neoliberálni ekonómovia veriaci nimi vykonštruovaným číslam, sú zatiaľ pokojní, lebo krajine nehrozí recesia, ktorá bola už dva roky za sebou v Nemecku a spoliehajú sa na pôsobenie veľkosti a sily ekonomiky krajiny. V roku 2026 už, akože ináč, optimisticky vidia ďalšie, ale len „mierne“, zvýšenie rastu. Čísla nebudeme uvádzať, lebo prognózy sa často menia.

Ťažkosti francúzskej ekonomiky v číslach

Zle je na tom Francúzsko podľa ukazovateľov zadlženia a rozpočtového deficitu, ktoré sa pozorne sledujú v EÚ. V roku 2024 malo zadlženie 114 % HDP, čo bolo po Grécku a Taliansku tretie najvyššie v EÚ (EÚ „povoľuje“ najviac 60 % zadlženie). Deficit rozpočtu Francúzsko v roku 2024 dosiahol 5,8 % HDP a bol tiež tretí najväčší v EÚ po Rumunsku a Poľsku (EÚ „povoľuje“ deficit najviac 3 % HDP). Podľa prognóz sa vývoj oboch ukazovateľov v najbližších dvoch rokoch nebude zlepšovať. V týchto podmienkach vznikla potreba výrazného šetrenia, ale s plánom Bayroua opozícia nesúhlasila a vyslovila mu nedôveru. Ratingová agentúra Fitch vraj po dlhšom odhodlávaní pred niekoľkými dňami znížila hodnotenie francúzskeho dlhu z AA na A+.

Oba spomenuté ukazovatele sú výsledkom dlhodobej francúzskej ekonomickej politiky, keď sa nehľadelo na vyrovnanosť rozpočtu. Po nástupe Macrona zavládlo nadšenie z jeho „pro-podnikateľskej“ politiky, ktorá bola spojená s daňovými škrtmi s cieľom stimulovať rast. Situácia sa však nezlepšila, pričom treba vziať do úvahy, že aj francúzsku ekonomiku poznačil covid. Avšak dnes jej oveľa viac škodí politika podpory Ukrajiny, rastúcich výdavkov na zbrojenie a neschopnosti postaviť sa proti vydieraniu Donalda Trumpa.

Na rast zbrojenia sa aj v podmienkach ekonomických ťažkostí zdroje nájdu

Ďalší ekonomický ukazovateľ, ktorý sa často uvádza v spojení s bezpečnostnou politikou, sú výdavky na zbrojenie v percentách HDP. Francúzsko patrí medzi finančne „spoľahlivých“ členov NATO, lebo podľa údajov SIPRI malo v rokoch 2020 – 2023 vojenské výdavky na úrovni 2,0 % HDP a vlani to bolo už 2,1 % HDP.

Bayrouova vláda v apríli 2025 ohlásila výrazné zvýšenie vojenských výdavkov, ktoré bude najväčšie za posledných 50 rokov. Macron, ktorý je silným zástancom ďalšieho zvyšovania vojenských výdavkov, v júli 2024 povedal, že v roku 2026 sa na tieto účely pridá 3,5 miliardy eur a o rok neskôr 3 miliardy eur. V roku 2027 na konci jeho druhého mandátu by malo Francúzsko vynaložiť na obranu 64 miliárd eur, čo je dvojnásobok sumy, ktorá bola pri jeho nástupe do kresla.

Otázka je, či nezmyselný tlak NATO i EÚ na zvyšovanie vojenských výdavkov v súčasnej ekonomickej situácii väčšiny ich členských štátov nebude mať negatívne výsledky. O tom sa však odmieta diskutovať, lebo tu je ruská hrozba. Francúzsko, ktoré malo historický odstup od anglosaských štátov, sa však v posledných rokoch zaradilo do jedného šíku s nimi. Macron síce vyhlásil, že Európa by sa mala vyzbrojovať najmä prostriedkami vyrobenými v Európe, ale podporu tohto postoja nenachádza.

O protirečeniach vo vývoji medzinárodného postavenia Francúzska

Aj v Macronovom prezidentskom pôsobení sa prejavuje „osvedčená“ zásada kapitalistických vodcov, že keď sa vo vnútornej, domácej politike nedarí, pozornosť spoločnosti sa snaží presunúť na vonkajšie, zahraničné problémy. Francúzsko ako veľmoc s koloniálnou minulosťou, má stále dosť „objektívnych“ dôvodov angažovať sa za hranicami. Využíva pri tom aj pôsobenie medzinárodnej organizácie po francúzsky hovoriacich a „spriaznených“ štátov, označovanú za Frankofóniu.

Okrem toho Francúzsko patrí k najväčším členom NATO i EÚ, ktorého názory a postoje v nich majú váhu. Paríž poukazuje aj na to, že je jediným členom EÚ, ktorý vlastní jadrové zbrane. Zaujímavé je, že tieto zbrane si aj v NATO ponecháva vo vlastnej kompetencii, na svoju obranu.

Zameriame sa stručne len na dve oblasti zahraničnopolitických a bezpečnostných problémov z posledných rokov. Prvým je podpora Ukrajiny a druhým výrazne oslabenie pozícií Francúzska v Afrike, najmä západnej. Hoci hodnotenie pozície štátu v zahraničí je zložitejšie ako v domácej politike na základe ekonomických ukazovateľov, všeobecne sa dá konštatovať, že v posledných rokoch sa medzinárodnopolitické postavenie Francúzska oslabilo.

Macronovská podpora Ukrajiny

V rokoch 2014 až 2020 bolo Francúzsko s 1,6 miliardami eur najväčším vývozcom zbraní na Ukrajinu. Aj po februári 2022 poskytuje Ukrajine politickú, finančnú i vojenskú pomoc. Údaje o tejto pomoci nie sú presné a vždy ani spoľahlivé. Podľa správy pripravovanej pre vládu, ktorá sa dostala do médií, Francúzsko poskytlo Ukrajine vojenskú a finančnú pomoc vo výške 8,6 miliardy eur. Z tejto sumy išlo 5,9 miliardy eur na vojenskú pomoc (zo zbraní spomenieme bez počtov len stíhačky Mirage 2000, podzvukové strely s plochou dráhou letu SCALP EG, samohybné húfnice CAESAR a obrnené vozidlá /“kolesové tanky“/ AMX-10RC). Finančná podpora vrátane francúzskeho príspevku do Európskeho mierového fondu bola 2,7 miliardy eur.

Francúzsko sa podieľalo na výcviku ukrajinských vojakov a pilotov. Nezvyklá aféra, kvôli finančným pochybeniach veliteľov, korupcii a dezerciám (údajne viac ako 1 700 vojakov), vznikla okolo 155. mechanizovanej brigády „Anna Kyjevská“ (asi 4 600 vojakov), zhruba z polovice vycvičenej vo Francúzsku. Už vo Francúzsku časť vojakov z výcviku utiekla.

K iniciatívam Macrona z februára 2025, ku ktorému sa v marci pridal britský predseda vlády Keir Starmer, patrí vytvorenie koalície ochotných, teda štátov, ktoré by vyslali na Ukrajinu po uzavretí prímeria vojakov. Macron hovoril o možnostiach vyslania francúzskych vojakov na Ukrajinu už aj predtým. Koalícia ochotných mala viaceré rokovania (na jednej videokonferencii sa zúčastnila dokonca aj Frau Ursula von der Leyenová) ako aj akcie, ktoré sa vznešene označovali za samity. Posledné stretnutie 32 vodcov štátov koalície (ale bez USA) bolo 4. septembra v Paríži. Predstavy o „projekte“, najmä o tom, ktoré štáty sú ochotné vyslať vojakov, sa neustále menia. Moskva oznámila, že rozmiestnenie vojakov zo štátov NATO na Ukrajine bude považovať za nepriateľský akt.

Podpora Ukrajiny je spojená aj s protiruskými sankciami. Von der Leyenová 19. septembra predstavila už 19. balík sankcií. Sankcie spôsobujú Rusku starosti i škody, ale svoj hlavný cieľ zatiaľ neplnia a prinášajú rôzne problémy aj pre štáty EÚ. A sankciami, o ktorých takmer každý deň Trump hovorí ináč, nemá zmysel sa zaoberať. Výsledok ustráchanosti a „bezpečnostného“ podriadenia sa Európy Trumpovi je len ten, že USA zarábajú na škodách Európy (EÚ) i Ruska. No čo však s tým, keď európski vodcovia typu Macron (ale aj Karol Nawrocki a Donald Tusk v Poľsku či Petr Pavel a Petr Fiala v ČR ako i mnohí iní v ďalších štátoch) majú oči podliate krvou a v boji proti „ruskej hrozbe“ sa dobrovoľne ožobračujú a  len prehlbujú vlastnú „superkrízu“. V nej sa však ako vždy v podmienkach vojnovej hystérie darí nadnárodným i národným výrobcom zbraní, ktorí v napojení na militantné politické sily v tichosti lobujú za pokračovanie bojov na Ukrajine. Strašia pri tom aj vymysleným  „vojenským útokom Ruska“ na Európu.

Neúspechy Macrona v Afrike

Na začiatku druhého mandátu Macron zvýšil význam francúzskeho pôsobenia v Afrike. Kontinent doteraz pri rôznych príležitostiach navštívil viac ako tridsaťkrát, pričom počet návštev od roku 2023 začal klesať. Najčastejšie, štyrikrát, bol v Egypte.

V Afrike je 28 členských štátov a 2 pozorovateľské štáty Frankofónie. Len pre poriadok poznamenáme, že členom nie je Alžírsko, kde bola v rokoch 1954 – 1962 krutá koloniálna vojna, často označovaná za špinavú. Macron v kampani pred voľbami v roku 2017 označil kolonializmus v Alžírsku za zločin proti ľudskosti. Po nástupe do prezidentského kresla sa odmietol ospravedlniť sa za konanie Francúzska v Alžírsku, ale chce, aby došlo k zmiereniu.

Najviac štátov Frankofónie je v západnej Afrike, kde však Francúzsko v posledných rokoch utrpelo viacero výrazných neúspechov. Na začiatku roku 2024 bol kvôli „chybám“ v Afrike odvolaný riaditeľ zahraničnej rozviedky DGSE, ktorá sa považuje za jednu najsurovejších na svete, Bernard Émié.

V západnej Afrike pôsobí regionálna medzinárodná organizácia ECOWAS (skratka v prvých písmen názvu Ekonomické spoločenstvo štátov západnej Afriky). Z jej 12 súčasných členov päť patrí medzi francúzsky hovoriace: Benin, Guinea, Pobrežie Slonoviny, Senegal a Togo. S platnosťou od januára 2025 z organizácie spoločne vystúpili Burkina Faso, Mali a Niger, ktoré mali po protizápadných vojenských prevratoch zastavené členstvo (rovnako aj vo Frankofónii). Členstvo v ECOWAS má po vojenskom prevrate v septembri 2021 zastavené aj Guinea (mala zastavené členstvo aj vo Frankofónii, ale v roku 2024 sa stala znovu členom organizácie).

Francúzsko svoju vojenskú prítomnosť v Afrike už dlhší čas znižovalo aj z finančných dôvodov. Predstaviteľ Macrona pre Afriku Jean-Marie Bockel vlani vyhlásil, že popierať koniec „francúzskej Afriky“ by znamenalo byť slepým a považuje za potrebné obnoviť vzťahy s krajinami Sahelu a vytvoriť pri tom nový obraz Francúzska. Bockel dostal úlohu po dohode s jednotlivými štátmi zmeniť podobu francúzskych vojenských základní v regióne. Stala sa však nesplniteľnou, lebo Francúzov postupne vypovedali nielen z vojenských základní v Mali, Nigeri a Burkine Faso, ale aj zo Senegalu a Čadu. Ďalej fungujú bez problémov len základňa na Pobreží Slonoviny (má sa uvoľniť do konca roku 2025) a v Gabone. Francúzsku zostane len základňa v Džibuti, ktorá je však orientovaná na pôsobenie na Blízkom východe a v Indickom oceáne.

Vojenský odchod zo západnej Afriky je spojený je spojený aj s ekonomickými krokmi, ktoré znamenajú i stratu zdrojov surovín. Spomenieme z nich len zlato vo viacerých štátoch, ale najmä urán z Nigeru, ktorý zásoboval francúzske jadrové elektrárne. Afričania teraz uprednostňujú spoluprácu s Ruskom a Čínou a s nedôverou reagujú na návrhy USA a štátov EÚ. Francúzske neúspechy teda nepriamo prispievajú aj k vytváraniu multipolarity.

Opäť, len kvôli informovanosti doplníme, že Macron má dlhší čas problémy aj v Novej Kaledónii v tichooceánskom priestore, kde je tiež vojenská základňa. Ide aj o ekonomické hľadisko, lebo je to tretí najväčší producent niklu na svete. Paradoxné bolo, že z nepokojov v Novej Kaledónii vlani Francúzi obvinili aj Azerbajdžan.

Záverom – dramatický pokles Macronovej popularity

Možno pohľad na Macrona v článku je príliš kritický. Bolo veľa iných udalostí, ktoré mali aj pozitívne aspekty, ale o nich nepíšeme, napr. Letné olympijské hry v roku 2024.

Macron má len výnimočne bombastické vyjadrenia na Trumpov spôsob, ale často si protirečí. Napriek rozsiahlosti článku by bolo náročné rozoberať detaily jeho politiky, popr. vyjadrení, ktoré sú tiež rôzne. Vyberieme len, že Jeffrey Sachs nedávno v rozhovore pre noviny Il Fatto Quotidiano (často sa považujú za protisystémové a ľavicovo populistické) uviedol, že Macron mu v osobnom rozhovore po udelení vyznamenamia Čestná légia povedal to, čo verejne neuvádza, že za vojnu na Ukrajine je vinné NATO.

Na záver Macrona zaradíme s nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom a  Starmerom do trojice vodcov európskych veľmocí, ktorým sa nedarí. Zjednodušene vyjadrené namiesto strategického politického konania v záujme štátu vystupujú skôr ako „hasiči“ problémov, ktorí nevedia, kam pri tom skôr skočiť. Ich popularita medzi obyvateľstvom je mimoriadne nízka a dieru do sveta s nimi Európa (EÚ) neurobí. Je pred nimi (ale, žiaľ, aj pred nami) éra nestability.

„Bodku“ za článkom urobíme z údajov z nedávnych prieskumov o podpore týchto vodcov medzi obyvateľstvom, ktoré lámu historické „antirekordy“. Kroky Macrona v prieskume, ktorý uskutočnila agentúra Ifop pre týždenník Le Journal du Dimanche po nedávnych štrajkoch, schvaľovalo už len rekordne nízkych 17 % respondentov. Jeho „parťáci“ sú na tom trochu lepšie, ale tiež je to bieda. V septembri bolo s pôsobením Merza spokojných iba 28 % respondentov a Starmerovu politiku schvaľovalo len 22 % dopýtaných.

Zpět na obsah

doc. PhDr. František Škvrnda, CSc., plk. v.v. (*1952) je nezávislý medzinárodnopolitický a bezpečnostný analytik. Pôsobil na katedre medzinárodných politických vzťahov Ekonomickej Univerzity Bratislava. Je členom redakčnej rady a hlavný redaktor časopisu Almanach – Aktuálne otázky svetovej politiky a ekonomiky, člen redakčnej rady časopisu Studia Politica Slovaca a člen Vedeckej rady Ekonomickej univerzity, Bratislava. Je autorem několika knih, poslední Úvod do dejín sociologického myslenia (2010). Jeho články lze nalézt v řadě médií, např. Nové slovo, Časopis !argument, Dennik VV, Dav Dva, Extra plus či na Disputu. Má účet na Facebooku.

Zpět na obsah