Recenze Cesta k atomizácii spoločnosti a nihilizmu původně vyšla v Literárnom týždenníku 19 – 20/2025 5. června 2025 a v deníku Nové Slovo 11. června 2025.

Po úvodnom citáte mi prichodí bližšie predstaviť autora knihy, ktorý sa vďaka originalite a neošúchanosti svojich myšlienok môže zdať mnohým čitateľom názorovo kontroverzným, až extrémnym – aspoň tak sa ho usilujú prezentovať západné mocenské elity. Takže krátke curriculum vitae: EMMANUEL TODD (*16. máj 1951 Saint-Germain-en-Laye, Francúzsko), významný vedec, popredný pracovník Národného inštitútu pre demografické štúdiá v Paríži, sa narodil v známej intelektuálskej rodine, zrejme aj od tejto skutočnosti sa odvíja široká paleta jeho vedeckého záujmu v podobe histórie, antropológie, sociológie, politológie, demografie (výskum rodiny) a v konečnom dôsledku i pôvodu náboženstva. Ako lyceista sa stal členom komunistickej mládeže, vyštudoval politické vedy na Parížskom inštitúte politických vied a veľký doktorát z histórie získal na Univerzite v Cambridgei. V roku 1976 (vtedy mal 25 rokov) ho preslávila stať Konečný pád: esej o rozklade sovietskej sféry (vychádzal v nej predovšetkým z ekonomických a demografických údajov, z výšky úmrtnosti detí) – svetové uznanie mu však priniesla až vtedy, keď sa stal tento fakt skutočnosťou. V roku 1992 ostro vystúpil proti Maastrichtskej zmluve, no postavil sa za schválenie Zmluvy o Ústave pre Európu. Esejou Kto je Charlie? Sociológia náboženskej krízy (2015) vyvolal vo Francúzsku veľké kontroverzie. Vyjadril v nej názor, že pochody z 11. januára 2015 ako prejav solidarity so zamestnancami redakcie Charlie Hebdo, ktorých pred niekoľkými dňami zmasakrovali moslimskí teroristi, neboli vyjadrením francúzskych liberálnych hodnôt, ale rasistických a reakčných prúdov vo francúzskej spoločnosti. Prirodzene, v krajine galského kohúta spôsobili tieto myšlienky veľkú nevôľu.

E. Todd vydal vyše dvoch desiatok kníh, mnohé preložili do viacerých jazykov. U nás bola doteraz známa jeho publikácia Po impériu: esej o rozpade amerického systému (český preklad 2007, beznádejne vypredaný), v ktorej predpovedá koniec americkej hegemónie a vznik multipolárneho sveta. Slovenskí „ideologickí“ vydavatelia i kníhkupci sa aj napriek záujmu čitateľov o jeho knihy nejako osobitne netrhajú.

Svet v bezvýchodiskovej situácii

Vráťme sa však ku knihe Porážka Západu: obsahuje úvod, 11 kapitol, záver, autorov doslov o Pásme Gazy a doslov prof. Petra Druláka k celkovému obsahu knihy, dohromady 300 strán. Hovorí v nich o Rusku, Ukrajine, o rusofóbii vo východnej Európe, o Západe ako takom, o asistovanej samovražde Európy, o Spojených štátoch, Veľkej Británii, škandinávskych štátoch atď. Autor si kladie otázky: Prečo konflikt na Ukrajine vznikol? Prečo to politický Západ a jeho ukrajinskí chránenci doviedli do takmer bezvýchodiskovej situácie? Prečo boli ochotní pokračovať vo vojne i za cenu zničenia krajiny a obetovania tisícov ľudských životov? A zároveň si odpovedá: Západ si vytvoril o svete a svojej úlohe v ňom tristnú ilúziu. Nezamýšľa sa nad tým, ako je možné, že krajiny, ktoré sa oprávnene pokladajú za kolísku vedy, racionality a efektívnosti a ktoré sa stali vzorom pre ostatných, sa dostávajú do samozničujúceho marazmu a sebaklamu.

Todd pri svojich analýzach a záveroch vychádza najmä z antropologických, sociálnych a náboženských aspektov, uprednostňuje ich, značne netradične, pred politickými a ekonomickými motívmi. Už v samotnom úvode pripomína, že vojna priniesla viacero prekvapení, ktoré zhrnul do desiatich bodov: vypuknutie vojnového konfliktu v Európe, vo svetadiele, ktorý sa domnieval, že dosiahol kantovský večný mier; prostredníctvom Ukrajiny sme vstúpili do vojny medzi Spojenými štátmi a Ruskom; Západ si vytvoril detinský obraz diabolského Putina, ktorý chce pokoriť úvodným nasadením okolo 120-tisíc vojakov (v rozlohou malom Česko-Slovensku to bolo v roku 1968 zhruba 500-tisíc vojakov), akousi obmedzenou špeciálnou vojenskou operáciou, rozľahlú susednú krajinu; osudový omyl o nízkej ekonomickej odolnosti Ruska; podlomenie viery v Európsku úniu čokoľvek presadiť a oslobodiť sa od otrockej závislosti od USA; nástup Veľkej Británie ako agresívneho psa štekajúceho na Rusko a horlivca usilujúceho sa hovoriť za celú Severoatlantickú alianciu (NATO); Spojené štáty nie sú schopné zabezpečiť dodávky nábojov alebo čohokoľvek iného svojmu ukrajinskému chránencovi vinou poklesu priemyselnej výroby; ideologická osamelosť Západu a jeho nevedomosť v súvislosti s vlastnou izoláciou (ľudia na Západe si zvykli diktovať hodnoty, ku ktorým sa musí celý svet hlásiť, napríklad rovnako sa rozhorčovať nad Ruskom, neuznávať toho druhého, lenže zabudli na to, že v tom prípade prestávajú existovať aj oni sami); napokon je to porážka Západu, ktorý sa zničí sám bez toho, aby ho napadlo Rusko. V očiach Rusov, prízvukuje Todd, a to je podstatné, je ukrajinská otázka existenčná, kým pre Spojené štáty je značne irelevantná.

Ocitli sa USA v pasci?

Autor svoje body aj rozvádza, opierajúc sa o závery Johna Mearsheimera, profesora geopolitiky na Chicagskej univerzite, konštatuje, že „Rusko už mnoho rokov tvrdilo a tvrdí, že nebude tolerovať vstup Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie, ale Ukrajina, ktorej armádu prevzali vojenskí poradcovia z NATO – americkí, britskí a poľskí–, sa práve stávala jej faktickým členom. Rusi teda urobili to, čo hovorili – išli do vojny. (…) Vojenské zapojenie Ukrajiny paradoxne priviedlo USA do pasce. Aj ony majú problém s prežitím, a to veľmi vážny, nad rámec možností ziskov“ (s.13).

Podľa Todda sa Amerika a Ukrajina spojili na nihilistickom základe (najmä z aspektu náboženstva a stavu strednej triedy), hoci oba nihilizmy sú výsledkom úplne odlišnej dynamiky – na jednej strane je ničenie, na druhej koncepčnosť, no v konečnom dôsledku je to neodolateľný sklon zničiť samotný problém pravdy. Ono to úzko súvisí s chápaním národa ako subjektu. Za čudnú možno považovať domnienku svetových a najmä európskych elít, smerujúcu k tomu, že prekonanie národa a trvanie národa môžu existovať vedľa seba. Apropo, treba to vysvetliť: USA nemajú síce nijaké oficiálne plány na prekonanie národa, no ich ideologický progresivistický centrizmus ich priviedol k tomu istému, čím spontánne trpí celá Európa: k zániku kultúry akceptovanému masami i vládnucimi triedami. Západ sa už neskladá z národných štátov, nerešpektuje národnú zvrchovanosť, stal sa niečím iným (čiastočne to pochopil už i náš premiér Robert Fico).Vytvorilo sa tak impérium bez centra a vlastného projektu, „v podstate vojenská organizácia pod vedením skupiny bez kultúry (v antropologickom zmysle), ktorej jedinými základnými hodnotami sú moc a násilie“ (s. 18). Amerika si zachovala vojenskú mašinériu impéria, dodáva, no v jej srdci už nenájdeme rozumnú intelektuálnu nosnú kultúru. A aj to je dôvod, že uskutočňuje v praxi neuvážené a rozporuplné kroky, akými sú diplomatická a vojenská expanzia, a to v čase masívneho poklesu priemyselnej základne – uvedomme si totiž, že vojna bez priemyslu je oxymoron.

Historické príčiny konfliktu na Ukrajine

Ak si pospájame nitky príčin vojnového konfliktu a jeho vývoj na Ukrajine (či už historické, sociologické, ekonomické alebo demografické) v celej Toddovej knihe, môžeme ich zhrnúť do niekoľkých základných myšlienok: Rusko (Malé Rusko i Veľké Rusko) ako také sa už od 13. storočia stalo terčom útokov smerujúcich odjakživa od západu (týka sa to i Poľska), azda s výnimkou Osmanskej ríše. Po roku 1918 sa naň vrhol celý svet, bolo treba zahatať cestu žeravej láve revolúcie. Pakt Ribbentrop – Molotov z augusta 1939 bol len dôsledkom rozpínavosti nacistického Nemecka, čiastočne i Poľska (spolu sa podieľali na rozdelení Česko-Slovenska) a pokusom získať čas na dozbrojenie Sovietskeho zväzu, ktorý bol ako najväčší nepriateľ nemeckého nacizmu z hľadiska ideológie najhorúcejším adeptom hitlerovského blitzkriegu. Na druhej strane sa tým hitlerovcom otvorili dvere na napadnutie Poľska, ktorým sa začala druhá svetová vojna. Po roku 1945 sa antihitlerovská koalícia rozpadá, zjavujú sa snahy vyduriť Rusov z porazeného Nemecka… A potom je tu rok 2008, keď Spojené štáty a NATO ponúknu Ukrajine a Gruzínsku možnosť získať stoličku v tejto organizácii, a to i napriek sľubu Rusku, že Severoatlantický pakt sa nikdy bezprostredne nepriblíži k ruskej hranici; rodí sa tak zárodok budúceho konfliktu.

A v roku 2014 prišlo k majdanizácii Ukrajiny, Američania a Rusi sa dohovorili, že dajú všetko do poriadku, lenže ozbrojená opozícia, kovaní nacionalisti kráčajúci v šľapajach Banderu za pomoci CIA uskutočnili štátny prevrat, prezident Janukovyč musel utiecť do Ruska… A výsledok? Ukrajinská armáda začala útočiť na vlastných obyvateľov, najmä na východe Ukrajiny, na území Veľkého Ruska, v Donbase, Luhansku a Donecku i v ďalších prevažne ruskojazyčných oblastiach, čiže tam, kde žije väčšina obyvateľov ruskej národnosti. Nehovoriac o tom, že ukrajinský jazykový zákon zakázal Rusom hovoriť po rusky. Naostatok to vyústilo do ruskej anexie Krymu…

Pri dobrej vôli sa dalo všetko už dávnejšie vyriešiť mierovou cestou, lenže mocní tohto sveta rozhodli inak. Minské dohody z roku 2014 o geopolitickom vyrovnaní sporov sa premenili na zdrap papiera, pretože ako povedala bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová, bolo treba získať čas na dozbrojenie Ukrajiny… A vo februári 2022 napadlo Rusko Ukrajinu vo forme tzv. špeciálnej operácie (aj v tomto prípade sa už v apríli črtal mier v podobe istanbulského návrhu mierovej zmluvy, ktorý obsahoval záväzok Ukrajiny nevstupovať do NATO, zredukovať armádu a nerozmiestňovať na jej území cudzí vojenský personál a zbrane, žiaľ, arogantne storpédovaný zásahom vtedajšieho britského premiéra Borisa Johnsona).

Americký koncept dobra a zla

Todd sa v knihe vyznáva z toho, že sa za každú cenu usiloval prísť na koreň konceptu, ktorý symbolizuje premenu Ameriky z dobra na zlo. Za intelektuálny problém však považuje to, že Amerika bola pre ľudí mýtickým vzorom, Spojené štáty bojovali proti nacizmu, vďaka nim sa naše spoločnosti nasmerovali na cestu prosperity a uvoľnenosti – a dnes? Vydali sa po diabolskom chodníčku, ktorý vedie k chudobe, spoločenskej atomizácii a nihilizmu. „V dnešnej Amerike vidím nebezpečný stav prázdnoty s posadnutosťou peniazmi a mocou. (…) Táto prázdnota sa vyznačuje sklonom k sebazničeniu, militarizmu a endemickému negativizmu“ (s. 181).

Dôvody okrem iného nachádza v úpadku amerického priemyslu. V roku 1928 predstavovala priemyselná výroba v USA 44,8 percenta svetovej produkcie, v roku 2019 klesla na 16,8 percenta, podobné trendy zaznamenávajú všetky vyspelé západné krajiny. Navyše, drvivú väčšinu amerického hrubého domáceho produktu (HDP) tvoria služby ľudí, ktorých efektivita či užitočnosť nie je vždy jasná: preplácaní právnici (povedané ústami klasika: „Právo je vôľou vládnucej triedy povýšené na zákon.“), nie vždy féroví lekári, draví finančníci, pracovníci tajných služieb, čiže často paraziti, ktorí nevytvárajú skutočné bohatstvo – reálny domáci produkt. Nehovoriac o obrovskej nerovnováhe obchodnej bilancie, o vyššej spotrebe, ako je samotná produkcia; áno, Amerika žije z dovozov, ktoré nie sú kryté vývozom, ale dolárovými emisiami… a deficit štátneho rozpočtu rastie do horibilných výšok. A to všetko si môžu dovoliť vďaka nástupu dolára (od šesťdesiatych rokov minulého storočia) ako bezpečnej svetovej rezervnej meny (slúžiacej na medzinárodné transakcie) a daňových rajov kontrolovaných Spojenými štátmi.

A nejde iba o dovoz tovarov, USA masívne „dovážajú“ i vedeckých a technických pracovníkov – do roku 2000 to bolo 16,5 percenta, v roku 2019 sa tento podiel zvýšil na 23,1 percenta – išlo predovšetkým o Indov, Číňanov, Vietnamcov a Mexičanov.

Prehlbovanie nihilizmu v bežnom živote smeruje k znižovaniu bežných štandardov vo vzdelávaní, nárastu úmrtnosti, zvyšovaniu počtu väzňov (najviac uväznených ľudí v prepočte na milión obyvateľov na svete), tvrdí autor. Podľa Todda všetky tieto faktory naznačujú, že „prichádza konečná fáza hniloby americkej demokracie, koniec meritokratického systému, uzavretosť do seba, prechod k oligarchickému štádiu. Privilegovaní sú unavení hrou na meritokraciu, hoci z nej vyjdú ako víťazi – svojim deťom vždy kúpia miesta na Harvardovej univerzite bez ohľadu na ich intelektuálne schopnosti“ (s. 197).

Nový Stalin, alebo nový cár?

V úvode kapitoly o Západe sa autor pýta, v čom spočíva nenávisť Západu k Rusku. Upozorňuje, že súčasný západný diskurz uväznil Rusko v despotickej večnosti oscilujúcej medzi cárskou autokraciou a stalinským totalitarizmom. Putina stotožňuje priamo s diablom, buď je nový Stalin, alebo nový cár. „Keby sme na Západ uplatnili rovnaké ahistorické kritériá,“ zdôrazňuje, „ktoré upierajú Rusku právo na vývoj, zistili by sme, že sú na hony vzdialené od toho, akú má mienku euroatlantická civilizácia sama o sebe. Západ by bol stále v tej či onej miere nositeľom násilia s odkazom na tajomné prvky oživujúce talianske a nemecké dejiny“ (s. 103).

V tejto súvislosti sa mi vynára v mysli Dostojevského kniha Rusko a Európa… z Denníka spisovateľa (Bratislava: Európa, 2016). Spisovateľ sa v nej zamýšľa nad vzťahom Ruska a Európy, konštatuje, že Rusi sa naučili mať radi Francúzov a Nemcov, hoci tí ich nikdy nemali radi, a navyše sa rozhodli nikdy ich ani v láske nemať. Európu napriek mnohým výhradám nezatracuje, Rusko sa jej nesmie zriecť. „Európa je naša druhá vlasť – ja sa prvý k tomu hlásim a vždy som sa k tomu hlásil. Európa je nám všetkým rovnako drahá ako Rusko“ (s. 115). Ale ešte predtým konštatuje: „Každá národná individualita žije jedine pre seba a do seba, ale my teraz, keď nastal čas, začneme tým, že sa staneme sluhami všetkých, aby došlo k všeobecnému zmieru“ (s. 47). A práve to, uzatvára spisovateľ, bude skutočné pokušenie pre všetkých mocných tohto sveta, ktorí doteraz niečo podobné úplne odmietali. Toľko Dostojevskij… Každý nech si z tohto proroctva vyberie svoje. Napokon, podobne sa o Francúzoch vyjadril Tolstoj v románe Vojna a mier…

Nadväzne na analýzu nenávisti k Rusku Todd hovorí o tom, že západné demokracie akoby boli podmínované zlom, ktoré sa stále zhoršuje. Zlo stavia proti sebe dve hlavné ideologické a mentálne kategórie – elitárstvo a populizmus –, „keď elity odsudzujú odklon ľudu ku xenofóbnej pravici a ľud podozrieva elity z prepadania do blúznivého globalizmu. Ak sa ľud a elita už nedokážu dohodnúť na spolupráci, pojem zastupiteľská demokracia začína strácať zmysel“ (s. 109). Výsledkom toho je, a o tom nás presviedča každodenný život, že elita už nechce zastupovať ľud, ale len strednú triedu, ktorá pomaly, ale isto mizne. Najlepšie chránenou menšinou sú tí najbohatší (necelé jedno percento obyvateľstva) a v ostatnom čase LGBTI komunity. Z liberálnych demokracií sa tak stáva demokracia oligarchická. Aj preto je vojna na Ukrajine symbolom konfliktu medzi liberálnymi oligarchiami Západu a ruskou autoritárskou demokraciou.

Autor spája spomínané fakty so západnou imperiálnou politikou. Opiera sa o teoretické práce Hobsona, Engelsa a Lenina. Dopĺňa, že presunom západných fabrík do iných krajín sa pracujúci ľudia na popud teoretikov a praktikov globalizovanej ekonomiky premenili na plebs. Ekonomickým protikladom takejto politiky sú v súčasnosti krajiny BRICS-u… A ešte niečo: posielanie vojenskej techniky na Ukrajinu, ale nie vojakov, je v plnom súlade s logikou globalizácie – Rusom ublížime, svojich ľudí si ochránime.

Asistovaná samovražda Európy

Pri charakterizovaní postavenia Európskej únie Todd hovorí o asistovanej samovražde Európy. Sebazničujúca povaha sankcií, embárg, blokád a zákazov, nadiktovaná svojim satelitom a spojencom zo strany USA a NATO, sa rýchle prejavila v náraste miery inflácie v Európe; v Rusku k nemu neprišlo a v Spojených štátoch bola nižšia. „Skutočnosť, že títo predstavitelia odmietli zobrať do úvahy energetickú závislosť nášho kontinentu, poukazuje na ich vyložene oligarchický a liberálno-duševný status. Podobnú infláciu, výrazne skokový rast cien sme naposledy zaznamenali na konci štyridsiatych rokov minulého storočia. Narušenie dodávok ruského plynu, zvyšovanie cien energií ohrozujú zvyšky nášho priemyslu a privádzajú nás k hypotéze samovraždy“ (s. 120–121). Autorove slová dokladajú fakty: obchodná bilancia eurozóny sa z kladných 116 miliárd v roku 2021 dostala na záporných 400 miliárd v roku 2022.

Hra na spomínané víťazstvo vo voľbách núti politické strany k pragmatizmu, k rešpektovaniu doterajšej progresivistickej prevahy na politickej scéne. Týka sa to napríklad i slovenských sociálnodemokratických strán, ktoré v úsilí uspieť vo volebnom súboji neraz vystupujú „ako ani ryba, ani rak“ s cieľom získať (zatiaľ neúspešne)predovšetkým volebnú základňu v mestách, onú strednú triedu s pocitmi akejsi nadradenosti najmä z hľadiska vzdelanosti, s hlavami zmanipulovanými svojou veľkosťou a mediálnym balastom. Aj preto sa naši politici správajú inak doma a inak na samitoch Európskej únie, nikdy však nevystúpia z tieňa neoliberálnej paradigmy. Naposledy sa tak stalo pri schvaľovaní nedávneho ďalšieho balíka sankcií proti Rusku.

Ďalšou neblahou paradigmou, poznamenáva Todd, ničiacou Západ, je zbrojenie, zbrojenie a ešte raz zbrojenie, vraj predovšetkým na odvrátenie hrozieb z Ruska. Ponúkame aktuálne čísla, ktoré neboli v čase písania knihy ešte dostupné: podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) Spojené štáty vydali v roku 2024 na zbrojenie 968 miliárd dolárov, Čína 235 miliárd, Rusko 150 miliárd, celý svet 2,443 bilióna dolárov, čo je najvyššia suma od roku 1988. Európski členovia NATO a Kanada zvýšili svoje obranné výdavky o 20 percent v porovnaní s predchádzajúcim rokom, pričom ich celkové výdavky presiahli 485 miliárd dolárov. V rámci Európskej únie sa výdavky na obranu zvýšili o 30 percent medzi rokmi 2021 a 2024, dosahujúc v roku 2024 objem 326 miliárd eur, z čoho 102 miliárd eur bolo investovaných do modernizácie vojenskej techniky. Aj to je málo, prízvukujú…

Európania sa uštvali hnaním Ukrajiny do vojny, ustavičnými dodávkami zbraní, nenávratnými pôžičkami a podobne. Až pridlho sedeli na vojnovom sedle, ono mierové im vonkoncom nevoňalo. Prečo by aj? Francúzi a Nemci nemôžu zrejme Rusom zabudnúť historické vojenské porážky, navyše Nemecko sa vinou veľkých demografických problémov uchýlilo k bezbrehej migrácii, ktorá mu spôsobuje veľké problémy. A škandinávske krajiny? kladie si otázku Todd. Nórsko pomohlo Američanom uskutočniť sabotáž Nord Streamu, Dánsko sa správa ako odbočka amerických spravodajských služieb (príkladom je odpočúvanie Angely Merkelovej v prospech USA), Švédsko vstúpilo do NATO, aby si udržalo kontrolu nad Škandinávskym polostrovom, Fínsko sa zviezlo s ostatnými, aby nezostalo osamotené. A Škandinávia ako celok ostala pod bedlivým a kontrolným okom NSA, federálnych spravodajských služieb Spojených štátov.

Angličania zase nikdy neskrývali svoju zaujatosť voči Rusku, a tak si vytýčili heslo poraziť Rusov až do posledného Ukrajinca. V ukrajinskom konflikte zrejme vidia šancu, ako napraviť chyby deindustrializácie krajiny, privatizácie až do absurdnosti („Železničnú dopravu a vodohospodárstvo bezohľadne rozpredali, deregulovali, paralyzovali a vrátili do roztrieštenej podoby z 19. storočia…“, s. 155).Mnohé veci poskupovali ruskí oligarchovia, aj preto dostal Londýn prezývku Londongrad.

Zámer Angličanom zatiaľ nevyšiel a nevychádza, nevychádza ani celej Európe či Európskej únii. Preto bolo treba niečo vymyslieť, aby im ostala aspoň suchá kôrka pri obnove ukrajinskej ekonomiky: najprv to bol kolotoč samitov, rozličných stretnutí a porád, až z toho napokon vzišlo rozhodnutie Európskej komisie pripraviť plán na prezbrojenie Európy (ReArm), ktorý by mal umožniť mobilizovať celkovo až 800 miliárd eur (prepočítané na jednotlivé členské krajiny) na posilnenie európskej obranyschopnosti a zvýšenie vojenských kapacít aj na poskytnutie okamžitej pomoci Ukrajine. Ide o sumu devastačnú a zničujúcu, ktorá EÚ privedie ešte hlbšie do už existujúceho hospodárskeho úpadku, základnej príčiny európskej slabosti.

Úspešná stabilizácia v Rusku

Todd v kapitole o Rusku poukazuje na jeho úspešnú stabilizáciu v ostatných dvoch desaťročiach. Napríklad „v roku 2020 zaznamenal ruský poľnohospodársko-potravinársky export rekordnú výšku v sume 30 miliárd dolárov, čiže vyššiu čiastku, ako boli príjmy z vývozu zemného plynu – 26 miliárd (v rokoch 2013 – 2020 sa vývoz týchto komodít strojnásobil), nehovoriac o vývoze jadrových elektrární“(s. 27 – 28). Pozitívne sú i výsledky morálnych štatistík: v rokoch 2000 – 2017 klesla úmrtnosť na alkoholizmus z 25,6 na stotisíc obyvateľov na 8,4. Počet samovrážd z 39,1 na 13,8 a počet vrážd z 28,2 na 6,2. S Putinom vznikol v Rusku režim autoritárskej demokracie, s úspechom sa vyrovnal s autoritárstvom sovietskeho typu, postaral sa o odstránenie antisemitizmu, v dobrom zmysle slova spacifikoval elity v Moskve i Petrohrade a mimoriadnu pozornosť venuje požiadavkám pracujúcich. Rusi majú napríklad právo opustiť Rusko a toto právo sa im uchovalo i v čase vojny. Pravda, o týchto pozitívach sa v našich slniečkarskych médiách nedočítate…

Ukazuje sa, že každý sankčný režim priviedol krajinu k celému radu ekonomických premien a k opätovnému získaniu nezávislosti od západného trhu, a to i v oblasti vedy, techniky a digitálno-informačných technológií. Autor zdôrazňuje, že Putinov systém je stabilný, „pretože je produktom ruských dejín, a nie dielom jedného človeka. Sen o povstaní proti Putinovi, ktorým je Washington posadnutý, nie je vskutku nič iné –iba sen. Ľudia na Západe totiž odmietajú uznať špecifickosť ruskej politickej kultúry“(s. 45).

A odmietajú uznať, dodávam ja, nesmiernu odolnosť Ruska, ktorou sú predchnuté celé ruské dejiny. Jeden príklad za všetky: Rusi dlhé roky prežili pod nadvládou Mongolov. Keď švédsky kráľ Karol XII. vtiahol do Ruska, domnieval sa, že v Moskve ľahko spraví všetko na švédsky poriadok. Zistil však, že ruskí roľníci pálili svoje obilie, aby nebolo jedla pre švédske vojsko. Boli ochotní radšej hladovať, aby nedovolili okupantom obsadiť ich krajinu. Karol premašíroval celú Európu, no nič podobné nevidel. Jeho vojská boli prinútené premiestniť sa na juh, na Ukrajinu, aby jednoducho vyžili, a tam boli aj porazené. Zrejme aj preto taká očividná nenávisť Švédov voči Rusom.

Nová ruská vojenská doktrína povoľuje, vzhľadom na vnútorné ekonomické podmienky, nedostatok ľudských zdrojov a demografický vývoj, taktický jadrový úder v prípade ohrozenia ruského národa a štátu. Todd prízvukuje, že „Rusi nemajú pred sebou večnosť a že budú musieť dosiahnuť definitívne víťazstvo nad Ukrajinou do piatich rokov“(s. 49). Potom už na to nebudú mať kapacity…

Ukrajinská záhada…

… tak nazval autor kapitolu o ruskom východnom susedovi. Konštatuje v nej, že Rusi s najväčšou pravdepodobnosťou rátali pri napadnutí Ukrajiny buď s kapituláciou, alebo so zrútením ukrajinského režimu, no rozhodne nie s takým silným odporom a túžbou znovu dobyť stratené územia na juhu a východe krajiny. Ukrajinci jednoducho nechceli pripustiť ďalší odlev obyvateľstva: medzi rokmi 1991 a 2021 sa počet obyvateľov znížil z 52 miliónov na 41 miliónov, čo predstavuje pokles o viac ako 20 percent. Dôvodom bola predovšetkým emigrácia, útek časti ľudí do Ruska alebo do západnej Európy pred bujnejúcou korupciou a oligarchizáciou politiky. A ešte k tomu pridajme zriedkavejšie používaný ukazovateľ spoločenského rozkladu: náhradné materstvo praktizované s cieľom zabezpečiť si zisk. V predvečer vojny sa Ukrajina stala eldorádom náhradného materstva, ktoré predstavovalo 25-percentný podiel na celosvetovom trhu.

Podľa Todda oná ukrajinská záhada spočíva v tom, že po Majdane v roku 2014 zmizla z ukrajinského systému ruskojazyčná Ukrajina v podobe autonómnej politickej sily. A pritom na druhej strane ostala ruština, prenasledovaná nacionalistickou vládou, jazykom kultúry v celej krajine, porovnateľným s nemčinou, francúzštinou či angličtinou.

Z historického hľadiska, vysvetľuje autor, bola Ukrajina zmučená, neskôr zase získala výsady. Ilustruje to na hladomore z rokov 1931 – 1933 (porovnáva ho s hladomorom v Írku v rokoch 1842 – 1845), v ňom vidí isté podhubie tlejúcej nenávisti k Rusom. Jedným dychom však zdôrazňuje, že po druhej svetovej vojne sa krajina stala jednou z popredných priemyslových zón Sovietskeho zväzu. Zároveň rozrumuje zaužívané členenie Ukrajiny na ukrajinskú jazyčnú enklávu a ruskú jazyčnú enklávu, skôr sa prikláňa k deleniu na východ a západ s tým, že práve „západ je najnacionalistickejším regiónom Ukrajiny, ktorý až po roku 1945 pripojili k Sovietskemu zväzu, a tu aj mocnela myšlienka ukrajinského národného štátu – so slabou strednou triedou, na východe však, a to je prekvapivé, emigrovala stredná trieda do Ruska, ktorá čelila nepriateľstvu po ukrajinsky hovoriacich nacionalistov v spoločnosti smerujúcej do záhuby“ (s. 65, 67). Dokladá to výsledkami prezidentských volieb v roku 2010: na západe volilo Porošenka okolo 90 percent voličov, na východe to bolo zase 90 percent v prospech Janukovyča. V tejto súvislosti autor uvádza, že na základe vysokej volebnej neúčasti sa voľbami v roku 2014 skončila ukrajinská demokracia. „Udalosti z roku 2014 podporili vznik centralizovanej štruktúry, ktorá nie je štátom ako takým, ale vojensko-policajnou organizáciou financovanou Washingtonom a Európskou úniou“ (s.76). Stali sme sa tak svedkami zrodu ukrajinského národa, a to prostredníctvom spojenectva ultranacionalizmu na západe a anarchomilitarizmu v centre proti rusofilnej východnej časti krajiny, ktorú oslabil útek jej elít.

Už sme spomínali, že Rusko si vo vzťahu k Ukrajine postavilo niekoľko podmienok: neprípustnosť členstva v NATO, nezvyšovanie počtu vojenských jednotiek a denacifikácia krajiny. Denacifikáciu, podľa Todda, treba pokladať za jeden z kľúčových problémov krajiny: „Neonacizmus nepochybne existuje v západnej časti Ukrajiny, kde za druhej svetovej vojny nacionalistická organizácia Stepana Banderu v koordinácii s wehrmachtom a SS zmasakrovala mnoho Židov. Napriek tomu Banderu na Ukrajine vysoko uctievajú“(s. 78).

V závere kapitoly sa Todd zaoberá úpadkom ukrajinského priemyslu, upozorňuje na to, že Európska únia by spáchala samovraždu, keby ju prijala za členský štát.

Vojna propagandistov

Konflikt na Ukrajine, nebyť tisícov mŕtvych na oboch znepriatelených stranách, by skôr pripomínal vojnu propagandistov, ktorých salvy slov sú plné zloby, nenávisti a manipulácie – týka sa to i našej masmediálnej sféry. Výrazne to cítime, keď si zalistujeme na internete, zapneme televízor či rádio, prečítame noviny. Do omieľania to isté – neobjektívne, nevyvážené jednostranné a manipulatívne informácie. Ešte šťastie, že existujú knihy a autori, ktorí sa usilujú demontovať klišé propagandy ako takej, v tomto prípade západnej. Výstižne to vyjadril v doslove knihy profesor Drulák: „S blížiacim sa koncom vojny na Ukrajine sa rozpadá pletivo lží, ktorými celý konflikt oblepili vlády štátov politického Západu, ich médiá a analytici“ (s. 275).

Poznámka na margo: Emmanuel Todd poskytol nedávno rozsiahly rozhovor pre francúzsky internetový portál Elucid, v ktorom sa aktuálne vracia ku knihe i k súčasnej medzinárodnej situácii. Zdôrazňuje v ňom, že žijeme v prelomovom období svetových dejín a neuvedomujeme si všetky dôsledky. Amerika má voľbu, buď pokračovať v globálnej expanzii, alebo sa zamerať na domácu agendu, na riešenie problémov vlastnej strednej triedy, ktorá sa stáva marginalizovanou pauperizovanou menšinou, lebo si nevie nájsť miesto v postindustriálnej spoločnosti založenej na finančných špekuláciách a morálnej permisivite (podľa prekladu Ladislava Hohoša).

Toddova kniha poskytuje hĺbkový a celistvý pohľad (neraz kontroverzný) na spoločenské pohyby na Západe, v Rusku, na Ukrajine i na príčiny, vývoj a dôsledky vojen na celom svete. Na môj vkus sa však vo veľkej miere opiera o historické, kultúrne, demografické a čiastočne aj ekonomické aspekty, chýba jej istý politický prístup v duchu klasikovej myšlienky, že politika je koncentrovaným výrazom ekonomiky. Vyrušili ma i určité rozpory v Toddových tvrdeniach – na jednej strane poukazuje na tzv. trumpovskú kontrarevolúciu, na to, že trieda belochov sa stala menšinou, no na druhej strane kritizuje Trumpa za rasizmus pri deportovaní nelegálnych migrantov, označuje to ako rasistický revanš bielych, ilustrujúc to na zložení súčasnej americkej administratívy: tvorí ju 38 belochov, 3 Indovia, 1 Číňan a 1 černoch, pritom Elon Musk je pôvodom z Juhoafrickej republiky, kde je rasizmus, ako uvádza autor, v ľuďoch geneticky zakódovaný. Rovnako si berie na mušku obchodnú bilanciu USA – tamojšie povážlivé zaostávanie vývozu za dovozom, ale i prepad priemyselnej produkcie, ohromný schodok v štátnom rozpočte či outsourcing amerických firiem do zahraničia, hoci Trumpova politika ciel a návratu výrobných fabrík do Spojených štátov je nosnou kostrou jeho stratégie Urobme Ameriku opäť veľkou (MAGA)!

Za hlbšie zamyslenie stojí predovšetkým ústredná Toddova téza o západnom nihilizme, ktorý vzniká roztrieštením základných politických štruktúr, rodiny a náboženstva, čo sa prejavuje popieraním reality a individuálnym i kolektívnym úpadkom.

Viac zaujímavých a komplexných informácií nájde čitateľ v knihe, preto sa oplatí prečítať si ju…

---

---

[PJ]