Som z porazenej krajiny

Pádom Berlínskeho múru sa uzavrela druhá svetová vojna. Dva bloky, vytvorené po skončení 2. svetovej vojny, mali svoju ideológiu – štátny kapitalizmus sovietskeho bloku bol pomenovaný ako reálny socializmus a kapitalizmus voľnej súťaže ako liberálna demokracia. Zvíťazila liberálna demokracia s kapitalizmom voľného trhu.

Štyri desaťročia trvajúca studená vojna mala svojich víťazov a porazených. Na strane porazených sa ocitol celý sovietsky blok, ktorý mal svoju vojenskú zložku Varšavskú zmluvu. Tá sa rozpustila ako cukor v káve. No na strane porazených bol aj veľký majetok. Víťaz vždy berie všetko, veď preto do boja veľa investoval, aby potom veľa inkasoval.

A tu sa začína písať príbeh postsovietskych republík celého bloku, ktorého koniec ešte stále nie je dopísaný. (Súčasná vojna na Ukrajine s oligarchami na oboch stranách konfliktu je toho tiež dôkazom.)

V pátose osláv pádu režimu, ktorý sám seba označoval ako reálny socializmus (víťazi ho označili za komunistický), sa úplne stráca pointa: sme porazená krajina. Tí, ktorí pád režimu dodnes oslavujú ako svoje víťazstvo na to buď zámerne, alebo prospechársky zabúdajú.

Príbeh, ktorým sa to spustilo v Československu, má svoje krásne finále, i keď na začiatku bola lož o mŕtvom študentovi. Boli sme v padajúcom domine predposlední – po nás už len Rumunsko.

Koniec studenej vojny prekvapil aj víťazov, Bill Browder, v tom čase 25-ročný Američan, ktorého starý otec bol najväčší americký komunista a dvakrát kandidoval za prezidenta Spojených štátov, sa rozhodol, že bude najväčší kapitalista (sám o tom takto píše). V divokých časoch prišiel najprv do Poľska radiť, ako z akvária urobiť more, tam zistil, ako sa z malých peňazí dajú urobiť veľké. Investoval v rozbiehajúcej sa privatizácii – a zarobil. Ale to bolo nič oproti Sovietskemu zväzu – „… v Rusku sa rozdávajú peniaze,“ presviedčal.

Zistil som, že ruská vláda chcela prechod z komunizmu do kapitalizmu dosiahnuť tak, že sa rozhodla väčšinu štátneho vlastníctva rozdať ľuďom. Tento plán sa uskutočňoval mnohými spôsobmi, no najzaujímavejší z nich bola takzvaná kupónová privatizácia. V tejto časti programu vláda poskytla všetkým občanom Ruska – zhruba 150 miliónom ľuďom – poukazy, za ktoré mohli získať vlastnícky podiel 30 percent takmer vo všetkých ruských firmách.

Stopäťdesiat miliónov kupónov vynásobených 20 dolármi – čiže trhovou cenou kupónov – sa rovnalo 3 miliardám dolárov. Kupóny sa dali vymeniť za zhruba 30 percent podielov všetkých ruských firiem, takže to znamenalo, že hodnota celej ruskej ekonomiky predstavovala len 10 miliárd dolárov! To bola jedna šestina hodnoty americkej obchodnej spoločnosti Walmart!

Keď sa na to pozrieme v širších súvislostiach, Rusko vlastnilo 24 percent svetových zásob plynu, 9 percent ropy a vyrábalo 6,6 percent svetovej produkcie ocele okrem mnohých ďalších vecí. A napriek tomu sa toto neuveriteľné nerastné bohatstvo predávalo za smiešnych 10 miliárd dolárov!

Ešte ohromujúcejšic bolo, že neexistovali žiadne obmedzenia, ktoré by regulovali nákup kupónov. Mohol som si ich kúpiť aj ja alebo firma Salomon, skrátka ktokoľvek. Ak to, čo sa dialo v Poľsku, bolo ziskové, tak potom toto presahovalo všetky medze.

Do Londýna som sa vrátil ako posadnutý. Vo firme som chcel každému povedať, že v Rusku sa rozdávajú peniaze

Bill Browder: Zatykač[2], Ako som sa stal Putinovým nepriateľom č. 1. Zelený kocúr. 2014, str. 58-59.

Majetok bol veľký, niekto schudobnel, ale niekto veľmi zbohatol. Moc už neurčovala komunistická strana, ale peniaze. Tak je tomu doteraz.

Koniec studenej vojny museli vstrebať aj porazení, ktorí sa spočiatku opájali pocitom slobody. Nevediac, že ich úlohou je platiť reparácie, lebo každá vojna si to vyžaduje. Kto iný, ak nie porazený, ich má platiť?

V Československu najmenšie ilúzie mal pragmatik Václav Klaus, zavrhol myšlienky o nepolitickej politike a bájnych predstavách, že nastal koniec dejín. V kase bol „komunistický“ majetok, ten bolo treba spravovať. Aký to bol majetok, možno sa dočítať tu: Hospodaření zločinných komunistů.

Na Slovensku bola proti „komunistickému“ režimu jediná politická veľká sila – kresťania, združení v podzemnej cirkvi. Komunisti im chceli vziať Boha, je pochopiteľné, že sa z ich porážky tešili a mali morálne právo vziať si nejaký diel za to, že pomáhali Západu, aby zvíťazil. Čo nič nemenilo na veci, že sme ako krajina na strane porazených a víťaz si svoju predstavu spravovania krajiny – liberálna demokracia – vezme. Našiel si spojenca nie v KDH, ale vo VPN[3], ktorému k víťazstvu vo voľbách výdatne pomohli porazení komunisti. V prvých slobodných voľbách práve ich zásluhou prevalcovali KDH, ktoré sa ešte za vedenia Jána Čarnogurského snažilo hrať významnú úlohu. VPN, ktorá KDH v prvých slobodných voľbách prevalcovala, skončilo v troskách už pri druhých voľbách, ale podarilo sa mu obsadiť verejný priestor svojou mäkkou silou, na ktorú KDH, ale ani nikto iný, nemá.

Piesok do dobre rozbehnutého stroja víťazov začal sypať muž, ktorý sa ukázal byť mimoriadne dobre disponovaný na moc. Vladimír Mečiar. Muž, ktorému mladosť vzali normalizátori, a preto im to nikdy neodpustil. On nezabúda, a nezabudol ani na mohutný súhlas ľudu so socializmom s ľudskou tvárou. To bol politicky silný motív, oživil ho, i keď Alexander Dubček už nebol jeho spojencom. V nových pomeroch Vladimír Mečiar stavil na národnú hrdosť, tú chcel posilniť aj ekonomicky. Keď už robiť z akvária more, tak kapitánmi nech sú v tom mori nového kapitalizmu Slováci. A začal im rozdávať majetky. Ako mohli na to hľadieť víťazi? Že berie z toho, čo mu nepatrí. Nie on, oni do pádu režimu investovali, ich zásluhou sa bývalý režim a celý sovietsky blok zrútil. Na zabezpečenie stavby otvorenej spoločnosti liberálnej demokracie, podporenej aj ekonomickou silou, sa začala v celom postsovietskom priestore tkať bohatá sieť. Tá sieť je skvele nasýtená a veľmi dobre organizovaná. Vladimír Mečiar síce pochopil, aká je to sila a začal zakladať svoju sieť mimovládok – na to si už možno nikto ani nespomenie – ale bola to taká provinčná aktivita. Pochopil aj moc médií, preto podporoval vznik „svojich“, čo vyostrilo zápas so Západom. Tak sa začal boj proti Mečiarovi – a Mečiarova odveta. Bolo to otravné a ono to svojím spôsobom trvá doteraz.

O Vladimírovi Mečiarovi sa tu za tie roky povedalo už asi všetko, jeho skutočným vyrovnaným a rešpektovaným odporcom bol Ján Čarnogurský, pretože politicky rozumel jeho fenoménu a vice versa Vladimír Mečiar rozumel jeho sile. Obaja vyšli porážkou ideológie reálsocializmu z tieňa, ale väzby na Západ mal iba Ján Čarnogurský. Na Vladimírovi Mečiarovi – akokoľvek to znie absurdne, stále ľpela minulosť „bývalého komunistu a boxera“ – tak ho predstavoval Západ.

Nevieme, čí nápad to bol, že treba zmeniť komunikáciu medzi vládnou a mediálnou mocou, aby sa misky váh aspoň vyrovnali, možno to bol sám Vladimír Mečiar, možno jeho pravá ruka Anna Nagyová, isté je, že oslovil Magdu Pospíšilovú, redaktorku Rádiožurnálu a ponúkol jej miesto hovorkyne premiéra. Mala všetko: vzdelanie, pracovné výsledky, stáž v BBC (neskôr aj v USA), úctu kolegov, dôveryhodnosť u poslucháčov Rádiožurnálu. Bola ostrá, ale neútočila podprahovo, plnila úlohu, ktorú má plniť verejná služba. Byť uchom, okom poslucháča, ktorý má právo na informácie. V radoch vlády budila napriek profesionalite negatívne emócie, na mítingoch HZDS sa sympatizanti pýtali, čo ešte robí tá Pospíšilová v rádiu! Slovenský rozhlas bol v tom čase najdôveryhodnejšou inštitúciou, jeho vplyv nezastupiteľný. A Magda Pospíšilová nehrala v drese vlády. Bola objektívna – čo sa u sympatizantov vládnej strany HZDS rovnalo debaklu.

A v rovnakom čase sa Vladimír Mečiar rozhodol na svoj riskantný krok – vziať práve Magdu Pospíšilovú do svojho najbližšieho tímu.

Celý tento príbeh opísala Magda Pospíšilová v spomienkovej knihe Dva roky s premiérom[4] (Dixit 2025). A ako hovorí na obálke knihy Ľubomír Fogaš, bývalý podpredseda vlády SR a spoluautor Ústavy SR, „ukázala aj inú tvár politika boriaceho sa s premenami, ktoré si doba žiadala“.

Prišla so stratégiou, ktorú si vypestovala v Slovenskom rozhlase – informovať, nestraniť, neklamať.

Mohla uspieť?

V slovenskej spoločnosti vládla nevraživosť až nenávisť, to nie je „výdobytok“ až posledných rokov. Keď čítam spomienky Magdy Pospíšilovej, uvedomujem si, že nech by bol Mečiar akokoľvek ochotný zmeniť mediálnu stratégiu, bez toho, aby prijal pravidlá západnej liberálnej demokracie a najmä myšlienku, že nie my sme zvíťazili (hoci on osobne áno, veď komunisti ho na 20 rokov zdegradovali a až zmena režimu ho skutočne oslobodila), nemohol uspieť. Nemohla uspieť ani jeho hovorkyňa, ktorá po dvoch rokoch zo svojho postu abdikovala.

Bola však svedkom aide-memoire, demaršov, zaraďovania na zoznam najväčších nepriateľov tlače, stretnutí štátnikov, na ktorých si Vladimír Mečiar počínal dôstojne, a predsa zostával neprijateľný. V Európskom parlamente na podnet liberálov a socialistov prijímali rezolúcie proti Slovenskej republike, po neúspešných pokusoch niečo sprivatizovať, nasledoval útok proti vláde…

Déjà vu?

Vládol Mečiar autokraticky?

Spomínam si na televíznu debatu, do ktorej pozvali aj pražského disidenta Petra Uhla. Pred večerným vysielaním ma pozval na kávu, aby sa dozvedel, čo si o tom vládnutí myslím ja. Podobne pozval aj iných kolegov z bývalého FZ ČSFR. A pýtal sa podrobne a nechcel počuť dojmy, ale fakty: ako fungujú jednotlivé inštitúcie – parlament, vláda, prezident, súdy, či médiá môžu písať slobodne a či nie sú za svoje pôsobenie nezákonne postihované… chcel vedieť, či ide iba o štýl politiky robustného Mečiara, alebo či sú skutkovo postihnuté tieto orgány a ak áno, tak presne čím. Takto objektívne sa o to zo Západu zaujímal málokto.

Je to spravodlivé?

A čo je v politike spravodlivé? V politike sú najdôležitejšie záujmy, ako nás poučila Margaret Thatcherová.

Záujmom občanov Slovenska je sloboda, otvorené možnosti prežiť svoj život bez otrockej poníženosti, v dostatku a v bezpečí bez vojen.

Kto to môže zaručiť?

Sme pevnou súčasťou NATO a EÚ – toto je náš životný priestor, opakuje súčasný premiér Robert Fico. Ale nestojí v zákryte za veľkými, a preto jeho slovám (nielen) zástupkyňa Európskej komisie, poverená viesť európsku diplomaciu(!) Estónka Kallasová neverí.

Vo filme Súmrak dňa s Anthony Hopkinsom a Emmou Thompsonovou (režisér James Ivory) sa gentlemani v panskom sídle lorda Darlingtona bavia o diplomatických záležitostiach v horúcich časoch pred vojnou. Z postojov pána Darlingtona možno vybadať, že nie je presvedčený o argumentoch svojich fašizujúcich hostí, lebo nie sú v súlade so stáročia budovanými pravidlami. Aristokrat by si želal, aby onen fenomén „ľud“ nebol zabúdaný, lebo len to je demokracia. A tak sa jeden z hostí obráti na komorníka s otázkou, čo si on myslí o veľmi zložitých procesoch, ktoré práve riešila vláda Veľkej Británie. Je to zjavná podpásovka, to badať z tváre domáceho pána, aj jeho hostí, ale provokatér neprestane, dáva komorníkovi tri konkrétne otázky. Je to kľúčová scéna – čo si môže myslieť služobník, hoci aj z panského sídla, o finesoch politiky? Čo o tom vie – hoci má možnosť každý deň počuť z úst tých najpovolanejších, čo sa deje? A ako by to mal hodnotiť? (Odhliadnime, že je služobníkom svojho pána, ktorý z princípu služby nesmie mať uši a ústa, ktoré by vynášali tajomstvá… – ale je zároveň občanom, t. j. „človek milión“. Teda základný prvok demokracie.)

Stále premýšľam, čo je liberálna demokracia. Áno, slobodné voľby, z nich vygenerované inštitúty, od parlamentu, vlády, prezidenta počnúc, po súdnu moc. Všetko má a musí byť vyvážené, pod vzájomnou kontrolou. Lenže do toho sa ako tretia moc vplietli nikým nevolené ale niekým platené mimovládky a médiá, ktoré už dávno nie sú „strážnym psom demokracie“, ale znásilnením toho, čo si ľudia slobodne volia. No čo skutočne vie občan? Napríklad ten, ktorý sedí za riadiacim pultom lokomotívy, ťahá dvanástky či šestnástky, a keď má výročie svadby, môže pozvať svoju ženu tak do mekáča? Naozaj sme slobodní a už nie sme z porazenej krajiny?