Krvavý pes Tito alebo Zabudnutý proces Kevič a spol.

Proces súvisel so zmenou medzinárodnej politickej situácie, keď sa v roku 1948 juhoslovanský komunistický vodca Josip Broz Tito pokúsil narušiť hegemóniu Sovietskeho zväzu nad štátmi, kde boli pri moci komunistické vlády. Rozhodol sa pre vlastnú cestu k socializmu, ktorá vôbec nebola demokratická; skôr rovnako krutá ako v ostatných krajinách pod sovietskym vplyvom. Keďže vypovedal poslušnosť Moskve, z obdivovaného hrdinu odboja juhoslovanského ľudu sa razom stal nenávidený krvavý pes Tito.

V Československu žilo v tom čase niekoľko tisíc ľudí, ktorí mali istý vzťah k Juhoslávii. Boli to v prvom rade občania Juhoslávie, ktorí u nás žili, pracovali alebo študovali, ďalej to boli príslušníci juhoslovanských národov, ktorí počas druhej svetovej vojny emigrovali na Slovensko, potom mnohí krajania, ktorí sa z Juhoslávie na výzvu Mať volá vrátili do krajiny svojich predkov a napokon sa do podozrenia dostali mnohí Slováci, účastníci protifašistického odboja, ktorí po vojne vyjadrovali obdiv a úctu k Titovmu partizánskemu spôsobu boja.

Kampaň proti obyvateľom Juhoslávie a ich obdivovateľom vyvrcholila spomínaným procesom proti Kevičovi a spol. Šefik Kevič bol vicekonzulom Juhoslávie v Bratislave. Podľa ŠtB bol hlavou tzv. titoistov na Slovensku a hlavným organizátorom ich podvratnej protištátnej a špionážnej činnosti.

Proces proti titoistom sa konal v Prahe od 30. augusta do 2. septembra 1950. Predsedom senátu bol zlopovestný sudca JUDr. Jaroslav Novák, ktorý už mal za sebou niekoľko procesov, v ktorých vynášal drakonické rozsudky, i tresty smrti. Zaujímavé je, že to nebol „rýchlokvasený“ sudca, absolvent jedno-, resp. dvojročnej právnickej školy pre pracujúcich, ale v justícii pôsobil od roku 1924. V kádrových materiáloch mal napísané, že pred rokom 1948 bol „pravicovo orientovaný“. O dva roky neskôr sa smutne preslávil v procese proti Rudolfovi Slánskému a spol., v ktorom vyniesol jedenásť rozsudkov smrti. Spolu Jaroslav Novák počas svojej „kariéry“ udelil okolo sto hrdelných ortieľov, z ktorých mnohé boli aj vykonané.

Kto boli obžalovaní v tomto tragickom procese?

Celkovo bolo šestnásť obžalovaných, ktorí sa navzájom ani dobre nepoznali. Väčšinou išlo o občanov Juhoslávie, alebo o Slovákov, ktorí sa po druhej svetovej vojne vrátili na rodnú zem. Ich politické zloženie bolo rôznorodé. Hlavným obžalovaným bol juhoslovanský vicekonzul v Bratislave Šefik Kevič, na lavicu zasadli komunisti Ernest Otto, Rudolf Lančarič, ale do februárového zlomu aj poslanec za Demokratickú stranu v Slovenskej národnej rade Ján Myjavec, príslušník Národnosocialistickej strany Jaroslav Vala, výtvarníci Štefan Milovan Kraker a Eugen Fülöp, evanjelický kňaz Mirko Petrovič, študent medicíny Rudolf Vierda a ďalší.

Štátny prokurátor Bohumír Ziegler ich žaloval, že chceli zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie a pod vplyvom Titovej Juhoslávie vytvoriť Dunajskú federáciu. Podľa obžaloby mali spôsobovať hospodárske škody, pripravovať sabotáže, vyzvedať štátne tajomstvá, rozširovať propagandistické brožúrky ohovárajúce naše ľudovodemokratické zriadenie a šíriť ústne nepriateľskú propagandu. Takúto činnosť organizoval generálny konzulát Juhoslávie v Bratislave, najprv pod vedením konzulárneho tajomníka Jozefa Moravca, potom vicekonzula Šefika Keviča.

Dva rozsudky smrti a tri doživotia

Súd na základe priznaní po mnohomesačnom mučení vyniesol drakonické rozsudky. Dva tresty smrti, jeden bol neskôr zmenený na doživotie, tri doživotné žaláre, ostatní dostali tresty v rozmedzí od 3 do 25 rokov, spolu 198 rokov, jeden trojročný pre študenta chémie Mensura Kapetonoviča bol skôr výnimočne „mierny“, ostatní obžalovaní boli odsúdení minimálne na 10 rokov, väčšinou na 20 rokov a vyššie.

Súd odsúdil na trest smrti príslušníka ŠtB Rudolfa Lančariča, ktorý sa len pár mesiacov pred svojím zatknutím úspešne podieľal na prenasledovaní a zaistení Viliama Žingora. Zaujímavé je, že bol odsúdený na smrť skôr ako Žingor a bol aj o štyri roky skôr rehabilitovaný ako jeho obeť. O Lančaričovom obvinení rozhodlo, že sa osobne poznal s Kevičom.

Ďalším odsúdeným na trest smrti bol účastník protifašistického odboja, člen partizánskeho oddielu pod vedením Františka Hagaru, Ernest Otto. Po vojne bol tlačovým tajomníkom Ladislava Novomeského na Povereníctve informácií a osvety. Ernesta Otta vypočúvali mimoriadne kruto, rovnako ako aj jeho manželku Máriu, rodenú Bahurinskú, ktorá pri výsluchoch zahynula. Ernest Otto aj na súde svoju vinu popieral, tvrdil, že ho vo väzbe surovo bili. Po vynesení rozsudku Ernesta Otta niekoľkokrát viedli na popravu a v poslednej chvíli prišiel príkaz, že poprava sa odkladá. Až neskôr bol jeho trest smrti zmenený na doživotie. O smrti svojej manželky sa dozvedel až v roku 1960, keď bol prepustený z väzenia na amnestiu. Chcel napísať spomienky na väzenie, ale v máji 1962 ho našli mŕtveho; oficiálna verzia samovražda vyvoláva doteraz pochybnosti. Jeho osud neskôr literárne spracoval Juraj Špitzer v knihe Patrím k vám.

Hlavného obvineného, vicekonzula Juhoslávie v Bratislave Šefika Keviča, zatkli 24. marca 1950 na ceste z Bratislavy do Viedne a následne eskortovali do Prahy. Podľa výsluchu ŠtB: „Bolo mu naznačené, že môže očakávať zhovievavosť československých úradov, ak o svojej činnosti proti republike bude dobrovoľne vypovedať. To Kevič veľmi kategoricky odmietol a vyhlásil, že nezradí Titovu vládu v Juhoslávii, ktorej bol stúpenec. Bol s ním potom začatý nepretržitý výsluch, počas ktorého Kevič asi tri týždne nespal a nesedel.“ Kevič bol napokon odsúdený na doživotie. Prepustili ho z väzenia 18. apríla 1955 a vyhostili z Československa.

Na doživotný trest boli odsúdení výtvarník Eugen Fülöp a juhoslovanský štátny príslušník Slobodan Macura.

Chorvát Stevan Kraker našiel na Slovensku druhý domov v roku 1943, keď utiekol z Chorvátska pred zlopovestnými ustašovcami. Zamestnal sa v Matici slovenskej ako externý maliar a grafik a namaľoval niekoľko obrazov. Veľmi obľúbené boli jeho obrazy s náboženskou tematikou, reprodukcie obrazu Ježiš na Olivovej hore viseli v mnohých slovenských domácnostiach. Maľoval aj slovenskú prírodu, najmä Vysoké Tatry. Zatkli ho v máji 1950 a odsúdili na 20 rokov.

Štefan Kraker v Leopoldove musel pretrpieť nielen neľudské pomery vo väznici, ale aj otrockú prácu. Rozhodol sa spôsobiť si zranenie, aby sa aspoň na nejaký deň vyhol na ošetrovni hrozným podmienkam. Prehltol kúsok pevného predmetu, pravdepodobne časť zubnej kefky. Bachari mu odmietli poskytnúť pomoc a previezť ho na lekárske ošetrenie, namiesto toho ho odvliekli do kobky v podzemí. Tam Kraker tri dni zomieral v ukrutných bolestiach, a keď prosil dozorcov, aby mu pomohli, mávli rukou: „Nech zdochne, sviňa juhoslovanská!“

Kraker skonal na následky neposkytnutia lekárskej pomoci 25. októbra 1952. Oficiálna správa o jeho smrti tvrdila, že zomrel na srdcovú chybu, perforáciu dvanástnika a krvácanie do dutiny brušnej.

Rodák z Petrovca Ján Myjavec prišiel na Slovensko v roku 1927, aby študoval v Bratislave na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Po jej úspešnom absolvovaní tu zostal žiť. Zapojil sa do protifašistického odboja a Slovenského národného povstania. Po skončení vojny sa stal poslancom Národného zhromaždenia za Demokratickú stranu a v roku 1946 aj predsedom Spolku Slovákov z Juhoslávie. Odsúdili ho na 25 rokov.

Neobyčajne statočne si počas vojny počínal evanjelický farár v Petrovci Mirko Petrovič. Tajnou vysielačkou informoval Londýn o zverstvách horthyovských fašistov na Srboch i na Slovákoch, napr. o poprave ôsmich študentov slovenského gymnázia v Petrovci v roku 1941. Po skončení druhej svetovej vojny v rámci akcie Mať volá sa so svojou manželkou Adelou, sestrou spisovateľa Jána Čajaka ml., presťahoval na Slovensko. Tu ho v roku 1950 zatkli a ako titovského špióna odsúdili na 23 rokov. Priťažila mu aj jeho protifašistická činnosť, pretože podľa prokurátora: „Už počas druhej svetovej vojny pracoval v Petrovci[1] v Juhoslávii podľa príkazov Dr. Zibrína v prospech britskej Intelligence Service (britská spravodajská služba – pozn. J. B.)“ Mirko Petrovič vo väzení na následky otrockej práce ťažko ochorel a zázračne ho vyliečil iný politický väzeň, významný bratislavský lekár prof. Dr. Karol Koch. Kým bol Mirko Petrovič vo väzení, prenasledovaná bola aj jeho rodina. Manželku s tromi deťmi násilne na Štedrý deň v roku 1952 v rámci akcie B vysťahovali z Bratislavy do rozpadnutého domu v Oravskej Polhore. Túto udalosť (ne)vedomky zľahčuje Slovenský biografický lexikón, keď tvrdí, že Adela Čajaková žila od roku 1952 v Oravskej Polhore – informácia je totiž bez akýchkoľvek ďalších podrobností.

Dobová propaganda

Po procese napísal vysvetľujúci rozsiahlejší článok 6. septembra 1950 v Rudom práve stranícky propagandista Václav Slavík, ktorého životné peripetie sú mimoriadne zaujímavé, preto ich v krátkosti spomeniem. V 50. rokoch fanatický stalinista, za Novotného éry tajomník ÚV KSČ, v druhej polovici 60. rokoch reformný komunista, v normalizácii disident, signatár Charty 77 a angažoval sa ako člen Klubu Obroda.

Podobne našli títo agenti cestu k obžalovanému Ottovi, k tejto jednej najodpornejšej postave tejto svorky. Otto za takzvaného slovenského štátu udal fašistickým orgánom 12 komunistických odbojových pracovníkov. Podobný je prípad fašistu Lančariča a bývalého poslanca Demokratickej strany Myjavca, prostredníctvom ktorého titovci tiež podporovali protištátnu činnosť Demokratickej strany svojimi finančnými prostriedkami cez tzv. predvolebný fond.

Ako bolo v priebehu procesu dokázané, nebolo toto jedinou metódou zločineckej titovskej siete. Zradca Petrovič, ktorý počas vojny pracoval ako agent britskej Intelligence Service v Juhoslávii, dostal po svojom návrate na Slovensko v roku 1946 priamy príkaz od svojich imperialistických chlebodarcov, aby sa hlásil o úlohy na juhoslovanskom konzuláte. Nielen touto postavou deklasovaného agenta, ale tiež samotným priznaním Keviča bolo dokázané, že juhoslovanská špionážna ústredňa prevzala úlohy anglo-americkej špionážnej služby a je vlastne jej priamou súčasťou.

Márne sa titovská belehradská svorka zaisťuje prostredníctvom zločineckých bánd najrôznejšieho druhu. Bola odhalená pred tvárou celého pokrokového sveta a tiež neujde spravodlivej odplate za svoje zločiny proti juhoslovanskému ľudu a celému mierovému táboru, ako sa stalo jej šestnástim agentom v Československu.

Takmer vzápätí po vynesení rozsudku, ešte v septembri 1950, vyšla v češtine i v slovenčine vo vysokom náklade propagandistická brožúrka Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu. Šefik Kevič a spoločníci. Autor i redaktor publikácie nie sú uvedení.

Proces Kevič a spol. bol najväčším a najbrutálnejším súdnym tribunálom proti tzv. Titovým agentom. Nasledovali aj menšie, v ktorých boli súdení napr. historik Ján Sirácky, dostal trest 20 rokov, z ktorých strávil vo väzení 5 rokov, učiteľ Ján Vitéz (učil ma na ZDŠ Nedbalovej v Bratislave), finančný odborník Ján Materák alebo básnik Paľo Bohuš, vlastným menom Pavol Sabo. Ten prišiel na Slovensko po vojne dokončiť štúdium medicíny, ktoré začal v maďarskom Segedíne. Po skončení štúdia pracoval vo Vyšných Hágoch, kde ho v roku 1950 zatkli a odsúdili na 8 rokov. Prepustili ho v roku 1955.

Proces so Šefikom Kevičom nebol jedinou akciou ŠtB proti zastupiteľským úradom v Bratislave. V čase, keď vo februári 1951popravovali Rudolfa Lančariča, sa už pripravoval proces proti francúzskemu konzulátu pod krycím názvom Akcia Monaco. V júni 1951 poslal sudca Karol Berdrna na základe obžaloby prokurátora Jána Feješa na smrť tajomníka konzulátu Juraja Dlouhého, významného protifašistického bojovníka Vladimíra Veleckého, ďalší účastníci protifašistického odboja dostali tiež drakonické tresty – profesor Karol Koch a Viliam Radakovič doživotie a počas SNP hlavný veliteľ četníctva Vladimír Bodický 25 rokov. Francúzskemu konzulovi Etiennovi Manachovi sa podarilo z Československa včas ujsť.

Prenasledovanie domnelých Titových agentov v Československu je smutnou kapitolou našej histórie. Žiaľ, nie je dostatočne zmapované a to je veľká výzva pre historikov, aby sa jej konečne začali venovať, ako aj ostatným početným tzv. menším politickým procesom (pravdepodobne niekoľko tisíc) po roku 1948.

Fotografie:
sk.wikipedia.org, www.wikimedia.commons, www.vets.cz (autor Ladislav Barabás), Archív KPR

---

---

[VB]