Zamyslenie nad dehonestáciou všetkého, čo bolo

Dnes z iného ako aktuálneho politického súdka. Načrime do nie takej vzdialenej minulosti, ktorá rozdeľuje spoločnosť a je znevažovaná bez toho, aby niekto konečne objektívne posúdil nielen jej zápory, ale i jej nesporné klady. Ešte stále sa mnohí boja, či „hanbia“ hovoriť o socializme; zato novodobí politickí bojovníci, pseudohistorici a ľudia z progresívnej umeleckej scény nie. Tí majú vo všetkom jasno a tvária sa ako bohorovní odborníci, moralisti a sudcovia tej doby, ktorú spravidla ani nezažili. Povedzme si niečo o tom zatracovanom období – socializme – cez to, čo sa deje v našej kultúre.

Pozerajúc na súčasnú „umeleckú“ tvorbu, na viacerých režisérov, hercov, na filmy, seriály či divadelné predstavenia je mi smutno. Necháme si skákať po hlavách a opľúvať sa „tvorcami“, ktorí v reálnom živote nič nedokázali. Napriek tomu znevažujú seniorov, výsledky našej práce, náš spôsob života v nedávnej minulosti. V socializme bolo podľa týchto progresívnych úbožiakov úplne všetko zlé. A my, my sme ticho, len ukrivdene mlčíme. Preto si dovolím, aj keď to nie je „in“, uviesť veci okolo toho „strašného, totalitného“ režimu, socializmu, na pravú mieru.

Politizácia ne-kultúry v kultúre prerazila dno. Je v nej stále viac vulgarizmu, propagácie drog, fajčenia, alkoholizmu, zlodejiny alebo amorálnosti a konzumného života na americký spôsob. Ak si niekto všíma, čo sa okolo nás deje v „umeleckej“ sfére, tak si musí všimnúť tri základné trendy. Po prvé, je to útok na všetko, čo súčasná vláda robí a bezduchá, nekritická podpora opozičných šialencov od Matoviča cez Gröhlinga až po Šimečku. Po druhé, je to bezbrehá propagácia inakosti, LGBTI a potreba riešiť problémy týchto menšín na úkor väčšiny. Nuž a po tretie, ide o vymývanie mozgov mladej generácie, pokiaľ ide o našu minulosť v socializme.

Tieto riadky píšem nie ako retro-spomienky a nostalgiu za bývalým spoločenským systémom, ani nie v záujme návratu do čias minulých, aj keď súhlasím s názorom mnohých občanov, že „dobre už bolo“. Snažím sa len o objektivizáciu nedávnej histórie, ktorá je pre mladú generáciu takmer neznáma.

Bezduchí tvorcovia viacerých filmov a seriálov, ako príklad použijem film Duchoň, či seriál Sľub, sršia mimoriadnou nenávisťou voči socializmu. Dehonestujú ho a jednostranne, tendenčne vyťahujú len jeho negatívne stránky. O oboch som už písal v článkoch pre Slovo Famózny Karol Duchoň v kontraste s jeho dehonestáciou vo filme a Sľub ako nepodarená paródia na socializmus. Ich tvorcovia v 70. a 80. rokoch minulého storočia, keď sa dej odohráva, väčšinou nežili, alebo sa hrali na piesočku. Tieto „umelecké“ nepodarky len potvrdili plytkosť, až primitívnosť súčasnej filmovej, seriálovej a divadelnej tvorby.

Socializmus – fámy a realita. Aký vlastne bol?

Najskôr treba v stručnosti povedať, že ide o spoločenský systém fungujúci na princípe solidarity, vzájomnosti, humanizmu a rovnosti. Je založený na silnom sociálnom štáte, na štátnom vlastníctve výrobných prostriedkov (rozumej podnikov i služieb), plánovaní výroby a prerozdeľovaní materiálnych a finančných hodnôt.

V 80. rokoch išlo o systém s moderným priemyslom a sebestačnosťou v poľnohospodárskej výrobe a vo výrobe potravín, a na tú dobu s vyspelým, medzinárodne uznávaným a skutočne bezplatným školstvom, zdravotníctvom a sociálnou starostlivosťou. Životná úroveň sa približovala k tej v Rakúsku.

Na strane druhej je pre toto obdobie príznačné značné obmedzenie občanov najmä v oblasti náboženských slobôd, cestovania do západných krajín či súkromného podnikania. Demokracia bola okliešťovaná vedúcou úlohou Komunistickej strany Československa, ktorá bola zakotvené aj vo vtedajšej ústave ČSSR.

Na Slovensku bol socializmus formálne i prakticky realizovaný v rokoch 1960 – 1992. Do roku 1960 prechádzala ČSR (Československá republika) povojnovou obnovou a budovaním základnej infraštruktúry štátu. Až v roku 1960 došlo ku zmene názvu nášho vtedajšieho štátu na ČSSR (Československá socialistická republika). V skutočnosti tu bol socializmus len do politického a ekonomického prevratu v Novembri 89, teda necelých tridsať rokov. V roku 1968 to bol socializmus s prívlastkom „socializmus s ľudskou tvárou“ a po roku 1970 sa hovorilo o reálnom socializme. Bolo by nanajvýš vhodné, aby si kritici minulého režimu, ale najmä občania, porovnali ekonomické a sociálne výsledky počas 30 rokov budovania socializmu s výsledkami už 36-ročného „budovania“ kapitalizmu. Pre nedostatok priestoru tak ja nebudem robiť. Spomeniem len, že o budovaní priemyselných podnikov, rozvoji poľnohospodárstva, energetickej infraštruktúry, nemocníc a škôl nemožno po roku 1989 takmer vôbec hovoriť. Dokumentuje to fakt, že až teraz dochádza po 40 – 50-ich rokoch len k obnove toho, čo tu bolo za socializmu vybudované. Socializmus ako spoločenský systém bol niekoľkonásobne sociálne spravodlivejší ako kapitalizmus, založený na trhovom hospodárstve a vykorisťovaní, ožobračovaní človeka.

Seriál Sľub je znôška nezmyslov o socializme a jeho dehonestácia

Práve na tomto seriáli si dovolím ilustrovať jednostranný pohľad na prehnanú kritiku socializmu. Čo teda hovorí Sľub o socializme a aká bola realita?Tvorcovia seriálu hovoria:

1. Bol to totalitný režim jednej strany, v ktorom sa ľuďom žilo veľmi ťažko
Realita – v tom období väčšina občanov žila spokojným, aktívnym a najmä plnohodnotným životom, na rozdiel od dneška. Vedúca úloha KSČ bola odstránená a je tu politická pluralita, ale dnes tu máme oveľa obludnejšiu totalitu, totalitu moci kapitálu a peňazí, ktorá je skutočnou podstatou kapitalizmu.

2. Seriál hovorí aj o tom, ako úplne všetci chceli emigrovať
To je nielen polopravda, ale úplná lož. Pravdou boli obmedzenia cestovania, čo dnes neplatí, keď môžete cestovať, kam len chcete (pravda, len ak na to máte peniaze). Absolútna väčšina, možno až 90 percent ľudí, sa nesťažovala na život v socializme a pre sociálne istoty a spôsob života či rodinné väzby nemala záujem odísť na „vysnívaný“ Západ. Dnes je situácia diametrálne odlišná, keď namiesto niekoľko stoviek emigrantov odchádzajú tisíce mladých za štúdiom a prácou do zahraničia, a tak stojí otázka, kedy to bolo, resp. kedy to je horšie?

3. V socializme bola vraj korupcia
Celkom iste áno, ak myslíme na nejaké to všimné, poďakovanie za niečo formou bonboniéry či fľašky vína. Dnes v tejto morálne prehnitej spoločnosti volanej kapitalizmus sa platí úplne za všetko. Úplatky sú v desať-, až v státisícoch eur a korupčné kauzy sa valia jedna za druhou. Najviditeľnejšia je korupcia v zdravotníctve a v školstve. Dnes si môže kúpiť funkciu, ale i vysokoškolský titul, kto len chce – presnejšie, kto na to má, veď spomeňme len najznámejších plagiátorov, ako je Igor Matovič, Boris Kollár, či Branislav Gröhling, ktorí pôsobia vo vrcholovej politike.

4. Problémom bolo bývanie
Opak bol pravdou, bývanie bolo dostupné pre všetkých, čo sa len trošku snažili. Ľudia mali možnosť bývať v štátnych, podnikových či družstevných bytoch za relatívne nízke nájomné. V tom období sa stavalo na Slovensku ročne priemerne 40 000 nájomných bytov (v roku 1980 to bolo 48 185 bytov), dnes je to zopár stoviek nájomných bytov, čo je zúfalo málo. Tieto byty, podľa prezidenta Havla „králikárne“, sa po politickom a ekonomickom prevrate v novembri 1989 odkupovali do osobného vlastníctva za 25- až 30-tisíc slovenských korún a teraz sa predávajú tie isté byty podľa lokality za 150- až 250-tisíc eur. Dnes podľa odhadov žije v týchto socialistických panelákoch okolo dvoch miliónov ľudí.
Mimoriadne silná bola starostlivosť o rodinu, a to prostredníctvom lacných škôlok, novomanželských pôžičiek a podobných benefitov. Aj preto sa vtedy rodilo mimoriadne veľa detí, ktoré dostali prívlastok „Husákove deti“.

5. Všetci funkcionári a vedúci pracovníci boli vraj alkoholici a zlodeji, bez zásad a morálky
Aj toto sú, samozrejme, bludy. Okrem čiernych oviec, ktoré sa v každej spoločnosti vždy nájdu, veľká časť žila oveľa príkladnejším životom ako niektorí dnešní politici, biznismeni či celebrity.

Takto by sa dalo pokračovať donekonečna a vyvracať nezmysly o povinnej spartakiáde a 1. máji, o pozdrave „Česť práci“ a oslovovaní súdruh, súdružka úplne všade, na ulici i v rodine. O tom sa nás snažia presviedčať progresívni aktivisti súčasného režimu. Socializmus mal svoje chyby, ale i nesporné výhody. Občania mali zabezpečené sociálne istoty, trvalú prácu, skutočne bezplatné zdravotníctvo a školstvo v tom čase na európskej úrovni. Do dôchodku išli ženy pri dvoch deťoch vo veku 55 rokov a muži vo veku 60 rokov. O sociálnych výhodách a životných istotách ani nehovoriac.

Odporúčanie tvorcom filmov a seriálov, v ktorých spomínajú socializmus

Zdá sa, že novodobí prostoduchí režiséri i scenáristi, duchovní obmedzenci, nemajú vlastné skúsenosti z obdobia pred rokom 1989, keďže hrubým spôsobom zavádzajú a vykresľujú socializmus div nie ako protiľudový despotický systém. Nemajú ani „šajnu“ o vtedajšom živote bežných občanov a ani o tom nechcú nič vedieť. Bolo by preto dobré, aby si naštudovali historické fakty, alebo sa porozprávali s ideologicky nezaťaženými ľuďmi, čo ho zažili. Tvorcovia tak evidentne neurobili a scenár akoby písali plagiátori typu Matoviča a Gröhlinga, či ľudia plní nenávisti a zloby ako Šimečka, Naď a ďalší.

Vo svojom príspevku o seriáli Sľub som odporúčal tvorcom, režisérom, scenáristke i producentom, aby sa išli dovzdelať, objektívne si naštudovali realitu života v socializme, ktorý tak nenávidia a snažili sa aspoň o štipku objektivity. Na to však pre ich ideologickú zaujatosť až slepotu budeme asi márne čakať.

Možno by sme mali porovnať včerajšok a dnešok

Položiť si otázky ako: Majú sa dnes obyčajní ľudia lepšie? Majú pracovné, sociálne a existenčné istoty? Máme tu kvalitné zdravotníctvo a školstvo? Majú mladí ľudia lepšie podmienky pre život? Môžeme sa naozaj všetci rekreovať podľa potreby a chodiť si po svete? Je väčšia podpora rodín, lepšia morálka, sme tu v bezpečí? A to podstatné: sme šťastnejší, máme viac radosti zo života? Celkom iste nie!

Iste, môžeme mať na tieto otázky rôzne odpovede, rôzne názory a tí starší i rôzne osobné skúsenosti, no predpokladám, že výsledok by bol u väčšiny jasný. Prevláda konzumný spôsob života, morálne hodnoty nahradili peniaze a majetky a spôsob života je plný stresu. Ak toto niekomu vyhovuje, tak potom nech si užíva tento náš „prekvitajúci“ kapitalizmus…

Ako je to s vysnívaným kapitalizmom?

Kapitalizmus priniesol okrem pofidérnej demokracie a takzvanej slobody najmä konzumný spôsob života, stres, honbu za peniazmi, zadlženosť štátu i ľudí, zhoršujúce sa školstvo a zdravotníctvo a likvidáciu sociálnych istôt. Splodil individualizmus, výrazne sa zvýšil počet rozvodov, žobrákov a bezdomovcov, výskyt drogových a iných závislosti, ale aj zločinov, vrážd, samovrážd a, samozrejme, korupcie. Kultúra sa prezentuje cez pochybné festivaly, nechutné seriály a primitívne reality show, cez krváky a horory, to všetko zväčša made in USA.

Medziľudské vzťahy sú na bode mrazu a pravdepodobne najhoršie od druhej svetovej vojny. Brat brata, priateľ priateľa či sused suseda nepozná a neraz by ho predal za judášsky groš. Vysnívaná demokracia je tiež len pre tých, čo na to majú. Len tí môžu naplno využívať demokraciu, uspieť vo voľbách, na súdoch, cestovať po svete. Masa nemajetných môže síce hovoriť, čo chce, ale nikto ju nepočúva; môže akurát tak nadávať, aj to nie v práci, ale len pri pive.

Zásadným problémom súčasného kapitalizmu u nás sú obrovské majetkové, a tým aj spoločenské rozdiely medzi úzkou skupinou milionárov a stále sa zväčšujúcou masou ľudí žijúcou z ruky do úst. To je tá vysnívaná spoločnosť, za ktorú sa išlo do ulíc v novembri 1989?

Po roku 1989 sme v zahraničnej politike vymenili RVHP (Radu vzájomnej hospodárskej pomoci) za Európsku úniu, pôvodne orientovanú na vzájomnú ekonomickú spoluprácu, z ktorej sa však stal spolok vojnychtivých byrokratov obmedzujúcich členské štáty a likvidujúcich ich konkurencieschopnosť. Vskutku obranný východoeurópsky pakt Varšavskú zmluvu sme napriek pôvodným vyhláseniam Havla o našej neutralite vymenili za agresívny vojenský pakt NATO, v ktorom rozhodujú mocenské a ekonomické záujmy Spojených štátov amerických.

O Slovensku sa v 80. rokoch hovorilo ako o Švajčiarsku východu a kde sme dnes?

Ak sa už dva či tri roky hovorí o extrémnej zadlženosti Slovenska vo výške takmer 65 percent HDP a nevyhnutnej konsolidácii verejných financií, ktorá postihuje najviac bežných občanov, tak si pripomeňme to zlé, až „katastrofálne“ hospodárenie za socializmu. ČSSR mala takmer vždy vyrovnaný štátny rozpočet a v roku 1989 dokonca prebytok dve miliardy dolárov – nuž a teraz viac ako 60 miliárd eur deficit. V tom období boli peniaze na všetko, na výstavbu energetických diel, nemocníc, škôl, cestnej infraštruktúry, na sociálne zabezpečenie občanov. Na kultúru i šport a dokonca i na armádu. V plánovitom hospodárstve sme mali prostriedky takmer na všetko, a to bez západného kapitálu a eurofondov. Teraz, v trhovom hospodárstve, nemáme takmer na nič. Česi by sa spýtali – kdepak ti současní soudruzi udělali chybu?

Čo k tomu dodať?

Keď som hovoril o socializme, lebo komunizmus u nás nikdy nebol, dovolím si pripomenúť citátJakuba Patočku, českého novinára, politika a dlhoročného šéfredaktora Literárnich novin: „Vezmite pravici antikomunizmus a zostane holá, ako vajce bez škrupiny.“ Práve to sa týka i našej súčasnej opozície, politických mimovládok a mainstreamových médií.

Nuž a na úplný záver použijem výrok Adama Michnika, nie ľavičiara, ale poľského historika, disidenta, publicistu a antikomunistu, ktorý povedal: „Najhoršie na komunizme je to, čo nasleduje po ňom“.
Tak na to nezabudnime.

Venované všetkým tým, čo nevedia alebo nechcú nič vedieť o socializme.

---

---

[VB]