Prečo vojna?

Peter Paul Rubens: Hrôzy vojny, 1638 – 1639. Foto: Wikipedia

„Hlavnú zodpovednosť za udržiavanie vojnových tradícií nesie vojenská výchova a jej glorifikácia a takisto časť periodickej tlače, ktorá je pod kontrolou ťažkého priemyslu a vojenského aparátu. Trvalý mier sa nedá dosiahnuť bez trvalého odzbrojenia. A naopak, ak preteky v zbrojení budú pokračovať rovnakým tempom ako doteraz, nevyhnutne to vyvolá ďalšie katastrofy“ (s.38).
– Albert Einstein

„Divíte sa, pán Einstein, že ľudí možno tak ľahko nadchnúť pre vojnu a domnievate sa, že v nich musí pôsobiť nejaký pud k nenávisti a ničeniu, ktorý takémuto podnecovaniu vychádza v ústrety. Môžem s Vami len bezvýhradne súhlasiť. Verím v existenciu takého pudu a práve v posledných rokoch som sa snažil študovať jeho prejavy. (…) Ideálny stav by bol podriadiť pudy diktatúre rozumu, ale to je chiméra

Prečo sa tak búrime proti vojne, prečo ju neprijmeme, ako jednu z bolestí života? Zdá sa, že vojna je predsa celkom prirodzená, biologicky podmienená, prakticky sa jej sotva možno vyhnúť” (s. 26, 32).

– Sigmund Freud

„Vojna sa nevedie len na bojiskách, ale aj kultúrne prostredníctvom zjednodušených príbehov, mentality priateľ alebo nepriateľ, dezinformácií a strachu. Keď historická pamäť slabne a etické princípy chrániace civilistov sa oslabujú, je jednoduchšie ospravedlniť násilie ako nevyhnutné alebo dokonca ,čisté´. V takomto prostredí sa ľudstvo posúva ku kultúre násilia a moci, kde mier už nie je chápaný ako zodpovednosť, ale len ako krátke obdobie medzi konfliktami, vyhovárajúc sa na spravodlivú vojnu.”

– Pápež Lev XIV. v encyklike Magifica Humanitas

Prvé dva citáty sú z knihy Albert Einstein, Sigmund Freud: Prečo vojna? Korešpondencia a ďalšie úvahy o mieri (Bratislava: N Press, 2026)[1]. Dielo predstavuje mimoriadne zaujímavú a nadčasovú výmenu listov medzi dvoma najvýznamnejšími intelektuálmi 20. storočia – fyzikom Albertom Einsteinom a zakladateľom psychoanalýzy Sigmundom Freudom. Korešpondencia vznikla v roku 1932 na podnet Medzinárodného inštitútu intelektuálnej spolupráce Spoločnosti národov, predchodcu UNESCO. Európa sa v tom období nachádzala v hlbokej kríze. Spoločnosť stále niesla následky prvej svetovej vojny, ekonomická depresia oslabovala demokratické režimy vo svete a v Nemecku sa prudko rozhorievali nenávistné plamene nacizmu. V napätom historickom období sa Einstein obrátil na Freuda s jednoduchou, no mimoriadne závažnou otázkou: „Existuje spôsob, ako oslobodiť ľudstvo od hrozby vojny?“ (kniha vyšla v roku 1933, práve v čase, keď sa Hitler chopil moci – obom výnimočným osobnostiam židovského pôvodu neostávalo nič iné, iba utiecť pred brutálnou tyraniou).

Už pred nimi, krátko po prvej svetovej vojne, si známy rakúsky spisovateľ Karl Kraus kladie v rozsiahlej dráme Posledné dni ľudstva (1920) otázku, či je ľudstvo vôbec schopné zabrániť vojnovej skaze, či má na to kultúrne a biologické predpoklady? V postave Vyrývača si aj sám odpovedá: „Táto vojna sa neskončí mierom, lebo sa neodohrávala na povrchu života, ale zúrila v ňom samom. Front prerástol do zázemia, tam aj zostane. A k novému životu, ak ešte potom vôbec nejaký bude, pridruží sa starý stav ducha. Svet zanikne, a nikto o tom nebude vedieť. Všetko, čo bolo včera, sa zabudne, čo je dnes, sa neuvidí, čo bude zajtra, toho sa nikto nebude báť. Zabudnú, že prehrali vojnu, že ju začali, zabudnú, že ju viedli. Preto sa to neskončí…“ (Bratislava: Tatran 1987, s. 575).

Korešpondencia Einsteina a Freuda

A práve o tejto dileme je spomínaná korešpondencia Einsteina a Freuda (o treťom úvodnom citáte z encykliky pápeža Leva XIV. Magnifica Humanitas, ktorý sa dotýka aktuálnych otázok vojny a mieru v súčasnosti, sa zmienime neskôr). Einstein vo svojich listoch vystupuje predovšetkým ako humanista a pacifista. Hoci bol jedným z najväčších vedeckých géniov modernej histórie, uvedomoval si, že technický pokrok sám osebe nezaručuje morálny pokrok ľudstva. Naopak, moderná technológia spôsobila, že vojny sa stali ešte ničivejšími. Upozorňuje, že veda a technika dali človeku schopnosť prakticky zničiť civilizáciu. Preto považuje otázku vojny za existenčný problém celého ľudstva. Usiluje sa nájsť racionálne riešenie konfliktov medzi štátmi. Navrhuje vytvorenie medzinárodnej autority, ktorá by mala právomoc rozhodovať spory medzi krajinami a zároveň by disponovala dostatočnou mocou na presadzovanie svojich rozhodnutí. Podľa neho je problémom sveta najmä to, že jednotlivé štáty nechcú obmedziť vlastnú suverenitu a podriadiť sa nadnárodnej moci. Einstein teda verí v silu práva, diplomacie a medzinárodných inštitúcií. Zároveň si však uvedomuje, že za vojnami nestojí iba politika, ale aj psychológia človeka. Pýta sa, ako je možné, že malé skupiny politikov alebo ekonomických záujmov dokážu zmanipulovať milióny ľudí tak, aby boli ochotní zabíjať a zomierať.

Immanuel Kant: K večnému mieru

Hoci sú jeho myšlienky akokoľvek múdre a presvedčivé, neprichádza s nimi ako prvý: napríklad filozof Immanuel Kant vo svojej práci K večnému mieru (vyšlo v roku 1795), predostrel princípy prechodu k univerzálnej mierovej štátnosti a takisto návrh všeobecne a globálne platných noriem ľudského správania, aby tak vytvoril „kantovskú“ tradíciu mieru v medzinárodných vzťahoch. Zašiel tak ďaleko, že pripravil predbežné i definitívne články takejto hypotetickej zmluvy. Vysvetľuje, že „mierový stav medzi ľuďmi žijúcimi vedľa seba nie je prirodzeným stavom, ktorý je, naopak, vojnovým stavom, to je aj keď v ňom neprepukávajú vždy nepriateľstvá, predsa len nimi stále hrozí. Preto ho treba vytvoriť; lebo upustenie od nepriateľstiev ho ešte nezabezpečuje a ak jeden sused neposkytne zábezpeku druhému (čo sa však môže stať len v zákonnom stave), môže prvý s druhým, ak ho na to vyprovokoval, zaobchádzať ako s nepriateľom“ (Kant 1996, 152 – 153). A dokonca nezabudne ani na, z dnešného pohľadu, veľmi moderný dodatok, v ktorom konštatuje, že zárukou večného mieru je veľká umelkyňa príroda, pritom z mechanického behu prírody „očividne vysvitá účelnosť a z nesvornosti ľudí dáva aj proti ich vôli možnosť vzchádzať do svornosti“ (s. 159). Výslovne naznačuje, že sa človek musí učiť od prírody…

Koncepcia Jeffreyho Sachsa o zásadách medzinárodného práva

Túto ideu v ostatných rokoch húževnato oprašuje aj profesor Jeffrey D. Sachs (Centrum pre udržateľný rozvoj Kolumbijskej univerzity /USA/), a to i napriek tomu, že v globálnych progresivistických kruhoch naráža na veľký odpor. A pritom nechce nič iné, iba oživiť text, ktorý ovplyvňoval generácie mysliteľov svetovej vlády a pomohol položiť základy pre OSN a medzinárodné právo v oblasti ľudských práv, praxe vedenia vojny a kontroly zbraní. Čo má na mysli? Predovšetkým odmietnutie stálych armád, nezasahovanie do vnútorných záležitostí iných národov a štátov a napokon fungovanie štátov v duchu dôsledného dodržiavania Charty OSN. Ide mu o to, aby sa konečne zlikvidoval atómový dáždnik nad našimi hlavami, aby sa uchovala novovzniknutá multipolarita sveta, aby sme využili historicky bezprecedentný súbor medzinárodných inštitúcií na formulovanie a prijímanie globálnych cieľov a aby sme ďalej zušľachťovali fakt, že osud ľudstva je oveľa užšie prepojený ako kedykoľvek predtým.

Otvorený list Jeffreyho Sachsa Friedrichovi Merzovi

Dokonca 30. mája 2026 napísal otvorený list nemeckému kancelárovi Friedrichovi Merzovi[2], v ktorom mu v súvislosti s vojnovým konfliktom na Ukrajine okrem iného píše: „Cesta k obrane Ukrajiny nevedie cez pokračujúce zabíjanie, ale cez mier za podmienok prijateľných pre všetky strany. Namiesto toho čelíme eskalácii, s väčším počtom mŕtvych, väčším ničením a reálnou perspektívou vojny, ktorá sa rozšíri za hranice Ukrajiny. Tým, že voláte po čoraz väčšom množstve zbraní, čoraz väčšej bojovej kapacite a čoraz hlasnejších prejavoch ,odhodlania‘, a tým, že signalizujete, že Nemecko sa pripravuje na vojnu namiesto toho, aby pracovalo na jej ukončení, ste umožnili, aby sa Berlín stal urýchľovačom, a nie brzdou celoeurópskej vojny. (…)Povedzte nemeckej verejnosti pravdu: že mier vyrokovaný na základe ukrajinskej neutrality je realistickou cestou z katastrofy a že obnovenie normálnych ekonomických vzťahov s Ruskom je realistickou cestou z priemyselného úpadku Nemecka.“ Spomenie mu i zámerné porušovanie Minských dohôd II z roku 2015, falošné mlčanie nad zničeným potrubím Nord Stream, zmarenie – britským premiérom – instanbulského dohovoru z roku 2022, ktorý bol už na spadnutie, a napokon aj nedávny hrozivý ukrajinský útok na dievčenskú školu v Luhansku ako symbol vzájomného zabíjania Rusov a Ukrajincov. Človek má pocit akoby sa medzi riadkami Merza pýtal: Neviete vari zabudnúť na porážku nacistického Nemecka a na drvivé víťazstvo Sovietskej armády? A nesúvisí to, narážajúc na francúzskeho prezidenta Macrona, i s hanebným vyhnaním napoleonského vojska z Ruska?

Aj Einstein kladie Freudovi otázku (parafrázujem): Neupíname sa na medzinárodné dohovory, ktorých ekonomická neuskutočniteľnosť je už dávno známa, no nedostatočne pochopená? Nerozbiehajú národy materiálnu a psychologickú prípravu na vojnu, hoci niet pochybností o tom, že jej dôsledky budú katastrofálne a nezlučiteľné s oficiálne uznávanými etickými princípmi? Áno, pýtame sa takto a podobne donekonečna a jedinou odpoveďou je zakaždým trpký úsmev (presne podľa Heinricha Heineho – len hlupák čaká na odpoveď)! A jedným dychom k tomu dodáva, že vojna často slúži záujmom malej skupiny ľudí, ktorí z konfliktov profitujú ekonomicky alebo politicky. Masy samy osebe vojnu nechcú, no propaganda, nacionalizmus, školstvo, médiá a cirkev dokážu manipulovať verejnou mienkou. Vzápätí vyrukuje s rečníckym otáznikom: Prečo ľudia podliehajú nenávisti tak ľahko a prečo sú schopní konať extrémne násilie.

A práve tu vstupuje do diskusie Freud: „Vojna vôbec neberie ohľad na obmedzenia, ku ktorým sa ľudia zaviazali v mierových dobách označované ako medzinárodné právo, neuznáva privilégiá raneného a lekára, rozdiel medzi civilnou a bojujúcou časťou obyvateľstva ani nároky súkromného vlastníctva. V slepej zúrivosti šliape po všetkom, čo jej stojí v ceste, akoby po nej už nemala existovať nijaká budúcnosť a nijaký smer medzi ľuďmi. Pretŕha všetky priateľské zväzky medzi vzájomne zápasiacimi národmi a hrozí, že zanechá po sebe roztrpčenie, ktoré na dlhý čas znemožní opätovne ich nadviazať“ (s.53). Jeho odpoveď, ako sami vidíte, je omnoho pesimistickejšia než Einsteinova. Vojnu nevníma iba ako politický alebo spoločenský problém, ale ako dôsledok samotnej ľudskej prirodzenosti. Človek podľa neho nesie v sebe agresívny a deštruktívny pud, ktorý nemožno úplne odstrániť. Svoju argumentáciu opiera o psychoanalytickú teóriu pudov – Erosu a Thanatu. Eros predstavuje pud života, lásky, tvorby a spájania. Thanatos je naopak pud smrti, ničenia a agresie. Tieto dve sily sa v každom človeku neustále stretávajú. Ľudia, tvrdí ďalej, riešili konflikty násilím od pradávna. Civilizácia síce dokáže kultúrnym vývojom agresivitu čiastočne potlačiť alebo usmerniť, no nikdy nie je schopná úplne ju odstrániť. Aj právo vzniklo pôvodne zo sily a násilia. Silnejší jednotlivci alebo skupiny si podmaňovali slabších, až sa postupne vytvorili spoločenské pravidlá. Štát môže existovať len preto, že disponuje mocou a schopnosťou trestať… Všetci vraj máme vo svojom vnútri skrytú potrebu nenávisti a ničenia, agresívne pudy sa dajú presmerovať, no nie zničiť. Preto je podľa neho dôležité budovať kultúru, vzdelanie a emocionálne väzby medzi ľuďmi. Čím viac sa ľudia identifikujú s inými komunitami a čím viac sú schopní empatie, tým menšia je pravdepodobnosť vojny. Freud teda neverí v úplné odstránenie konfliktov, ale v ich obmedzenie prostredníctvom kultúrneho a civilizačného vývoja.

Vojnové konflikty: víťazstvo emócie nad rozumom

Ortodoxným pacifistom a odporcom jeho teórie psychoanalýzy tieto slová nepochybne nevoňajú. Proti gustu žiaden dišputát, ale pozrime sa vôkol seba… Priznajme si, že vojna je dôsledkom víťazstva emócie nad rozumom, túžby ovládnuť slabšieho, nahromadenej nenávisti a závisti (na Slovensku tak premnoženej, že vulgarizuje celý verejný priestor vrátane parlamentu, médií atď.)… Zúriace boje medzi Ukrajinou a Ruskom, Izrael, Pásmo Gazy, Libanon, Irán, agresívna rozpínavosť a bombové ataky Spojených štátov na cudzie územia, ale i vojnové konflikty v iných častiach planéty sú toho rukolapným svedectvom. Bojujúce strany to robia sofistikovanejšie, no výsledok je ten istý: hašterenie sa o to, kto konflikt vyvolal, kto zabil viac vojakov, kto zostrelil viac dronov, kto ulúpil viac nepriateľských zbraní, vzájomné poukazovanie na bombardovanie civilných objektov, na zabíjanie civilistov, na únosy detí a podobne. A odhodlanie bojovať za každú cenu bez ohľadu na obete do víťazného konca, neberúc do úvahy fakt, že vojna ako taká je vždy porážkou – znamená tisíce mŕtvych, ruiny stovák miest a obcí, zdevastovanú prírodu, nevýslovné utrpenie duševne i telesne zmrzačených ľudí, vedenie vojny ako civilizačnej normy, úpadok a zvlčilosť morálky, ktorá je hanbou 21. storočia.

A to všetko vyúsťuje do príkazov: neopovážte sa nám neveriť, naša pravda je jediná správna, ostatné je zlo! Za našu pravdu sa oplatí zomierať. Inak povedané, zabíjať a nechať sa zabíjať je morálnou povinnosťou… Lenže tí, čo nám to chcú natlačiť do hláv, zostávajú nažive a páchajú ďalšie zlo. Špirála sa roztáča a zdá sa, že niet toho, kto by ju zastavil…

Žiaľ, aj Európa sa premieňa na muničný sklad. Nie mier Ukrajine, ozývajú sa vojnoví jastrabi, ale zbrane; a najmä kto dá viac, kto dá rýchlejšie – predovšetkým Francúzi a Nemci. Dokonca sa na európskom kontinente schyľuje k povinným odvodom do armády, k povinnej vojenskej službe a k prechodu na vojnovú ekonomiku. Nepochybne, morálny rozklad národného spoločenstva podvodom, zlodejstvom a ničomnosťou nikdy nemôže pozlátiť sláva zbraní, najmä keď sa z trhov stávajú bojiská a z nich zase trhy. A keď sa nieto opováži protestovať, vojnychtiví európski lídri ho začnú bezostyšne vydierať zastavením dodávok plynu či ropy, a to za burácania všeeurópskych progresivistov.

Nástrahy Thukydidovej pasce

Aj teória Grahama Allisona, amerického politického vedca, profesora na Harvardovej univerzite, o tzv. Thukydidovej pasci – závisti a strachu antickej Sparty zo vzostupu Atén – je o víťazstve emócií nad rozumom (Atény sa v priebehu rokov etablovali ako žiarivý vzor civilizácie, ich rozmach začal ohrozovať Spartu ako dominantnú mocnosť na Peloponéze a tak sa Sparťania rozhodli brániť svoje status quo, ako sa to skončilo, vieme všetci), čo vo všeobecnosti viedlo a vedie k vzniku vojen. Svoje závery, zhrnuté v knihe Osudová pasca (Praha: Prostor 2023), podopiera analýzou podobných konfliktov od 15. storočia až do dnešných dní. Narátal ich dovedna štrnásť, z nich podľa neho iba štyri nevyústili do vojny. Vojnou sa skončili napríklad kolízie Habsurgovcov s Osmanskou ríšou (16. – 17. storočie), Francúzska a Nemecka (polovica 19. storočia), nehovoriac o prvej a druhej svetovej vojne.

Bez vojnových katakliziem sa obišli iba konflikty medzi Španielskom a Portugalskom (koniec 15. storočia), USA a Spojeným kráľovstvom (začiatok 20. storočia), Spojenými štátmi a ZSSR (od štyridsiatych do osemdesiatych rokov 20. storočia), Spojeným kráľovstvom a Francúzskom na jednej strane a Nemeckom na druhej strane (od deväťdesiatych rokov 20. storočia po súčasnosť) – bližšie tabuľka v knihe na s. 79.

Pápež Lev XIV: Encyklika Humanitas

Nie inak je to so Spojenými štátmi, ktoré sa snažia za cenu rinčania zbraní zabrániť rozvoju multipolarity sveta a mocensky presadiť Trumpovu tézu MAGA (Make Amerika Great Again) či Amerika first. Toho Trumpa, ktorý o pápežovi Levovi XIV., rodákovi z USA, povedal, že je „slabý v boji proti kriminalite“ a „zlý v zahraničnej politike“ – a to len preto, že sa usiluje o spravodlivý mier vo svete, o to, aby na našej planéte nevládol jediný hegemón. V svojej encyklike Magnifica Humanitas (Vatikán, 15. mája 2026. (Dostupné na https://www.vatican.va/content/leo-xiv/en/encyclicals/documents/20260515-magnifica-humanitas.htmlČesky) poukazuje na neospravedlniteľný zásadný posun vo vedení vojen:

„Médiá a digitálny svet prinášajú do súčasného sveta nové a rozhodujúce prvky. Komunikačné siete, fragmentované informačné prostredie a algoritmy odmeňujúce konflikty môžu prehlbovať polarizáciu, šíriť propagandu a sťažovať spoločné rozlišovanie pravdy. (…) Zároveň sme svedkami znepokojujúcej straty historickej pamäti. Priami svedkovia holokaustu a oboch svetových vojen postupne odchádzajú. To vedie k selektívnemu alebo skreslenému prepisovaniu minulosti v prostredí, kde falošné správy a manipulácia naratívov zahmlievajú ponaučenia získané z dejín. Bez živej pamäti hrôz vojny hrozí, že politické rozhodnutia budú prijímané iba na základe moci, bez ohľadu na ich dlhodobé dôsledky.“

S mimoriadnym dôrazom upozorňuje na to, že dnes sme svedkami zásadnej zmeny v spoločenskej debate aj v rozhodnutiach týkajúcich sa zbrojenia. Vojna sa znepokojivo vracia ako nástroj medzinárodnej politiky, zatiaľ čo etické princípy, ktoré kedysi obmedzovali jej použitie, sa oslabujú. Zdĺhavé regionálne konflikty, rastúce napätie a vzájomné hrozby sa stávajú takmer bežnou súčasťou reality. Verejná mienka je zároveň čoraz viac formovaná polarizujúcimi mediálnymi výstupmi, ktoré často zosilňujú algoritmy uprednostňujúce konflikt a konfrontáciu.

Odlišné spôsoby myslenia

Nepochybne je to rovnako silný apel, vyzývajúci na boj za mier, ako bola svojho času korešpondencia medzi Eisteinom a Freudom. Aj v tejto súvislosti si uvedomíme, že ich kniha Prečo vojna? fascinovala verejnosť aj tým, že predstavovala stretnutie dvoch odlišných spôsobov myslenia. Napriek rozdielnym prístupom sa však obaja zhodovali v tom, že vojna predstavuje katastrofu pre celé ľudstvo a že moderná spoločnosť musí hľadať nové spôsoby, ako jej zabrániť.

Z literárneho a filozofického hľadiska je dielo jedinečné tým, že nejde o klasickú knihu s dejom, ale o intelektuálny dialóg. Napriek tomu má text obrovskú emocionálnu silu, ukazuje, že vojna nie je len otázkou politiky, ale aj psychológie, kultúry a samotnej podstaty človeka. Čitateľ cíti naliehavosť otázok, ktoré Einstein kladie, aj Freudovu pochmúrnu analýzu ľudskej povahy…

Kniha patrí medzi najdôležitejšie intelektuálne texty 20. storočia. Einstein a Freud v ňom otvárajú otázky, ktoré sú stále aktuálne: Prečo ľudia zabíjajú? Je možné odstrániť vojnu? A dokáže civilizácia prekonať vlastnú agresivitu? Hoci ich odpovede nie sú optimistické, ich dialóg predstavuje výnimočný pokus pochopiť najtemnejšie stránky ľudskej spoločnosti. Práve preto má toto dielo hodnotu aj dnes – ako varovanie pred nenávisťou, fanatizmom a mocou násilia, ktoré stále formujú moderný svet.

A to možno s určitosťou povedať aj o encyklike pápeža Leva XIV. – jeho slová ozaj burcujú…