Ukrajina, Európa a globálna bezpečnosť

Překlad článku Sergeje Lavrova Ukrajina, Európa a globálna bezpečnosť publikoval slovenský deník Slovo 19. června 2026

Sergej Lavrov. Foto: mid.ru

Niektoré myšlienky vyslovené nahlas o urovnaní ukrajinskej krízy, Európe a globálnej bezpečnosti

Na stretnutí v Londýne 7. júna 2026 predložili vedúci predstavitelia Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka, ako aj V. Zelenskyj, Rusku päť požiadaviek ako podmienky pre „spravodlivý a trvalý mier“ na Ukrajine. Na základe tohto súboru požiadaviek, navrhuje zjednotená Európa viesť dialóg s Moskvou.

Predhistória

Celá skúsenosť s rokovaniami s Európou ako časťou „kolektívneho Západu“ za posledných skoro 20 rokov poukazuje iba na jednu vec. Rokovania s Ruskom sú klamlivou taktikou, diplomatickým krytím geopolitickej expanzie Západu a jeho inštitúcií, predovšetkým NATO a Európskej únie na východ, smerom k ruským hraniciam (hraniciam Ruska).

Príspevok Európy k podnecovaniu ukrajinskej krízy nemožno poprieť. Európa spolu s Američanmi inšpirovala tzv. oranžovú revolúciu v Kyjeve v roku 2004. A to v záujme vytvorenia antiruského základu, antiruskej opory na Ukrajine tak, že si kupovali politikov a jednotlivé politické strany, že prepisujú históriu a vzdelávacie programy, živia a pestujú ukrajinský nacionalizmus a robia všetko pre to, aby sa Ukrajina dištancovala od Ruska.

V roku 2013 Európska únia zamietla náš návrh hľadať kompromisné riešenie dohody o pridružení, ktorú Brusel prinútil ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča uzavrieť.

Dovoľte mi pripomenúť. Ukrajine bolo ponúknuté otvoriť svoje trhy bez prísľubov reciprocity, hoci by to bolo nezlučiteľné s pokračujúcou účasťou Kyjeva v zóne voľného obchodu Spoločenstva nezávislých štátov.

Po tom, čo prezident V. Janukovyč požiadal o odloženie podpísania dohody, Európania vyvolali pouličné nepokoje a potom prevrat v Kyjeve – vo februári 2014.

Potom sa Nemecko, Francúzsko a Poľsko správali zradne. Po poskytnutí záruk na splnenie dohody medzi opozíciou a V. Janukovyčom si „umyli ruky“. Len čo sa opozícia pod ich kontrolou ujala moci, demokracia sa podľa nich môže neočakávane zmeniť.

Potom Európania začali podporovať nové orgány. Keď 2. mája 2014 v Odese upálili desiatky nevinných priaznivcov zblíženia s Ruskom, z Európy nebolo počuť ani slovo odsúdenia.

Ako garanti Minských dohôd z roku 2015 – Francúzsko a Nemecko – de facto podporovali sabotáž záväzkov ukrajinského režimu.

Ako osobne uznali A. Merkelová a F. Hollande, po začatí vojenskej operácie sa neplánovalo vykonávanie a implementácia Minských dohôd v Kyjeve, ktoré jednomyseľne schválila Bezpečnostná rada OSN.

Hlavnou úlohou bolo získať čas na „posilnenie moci“ ozbrojených síl Ukrajiny a nafúknutie Ukrajiny západnými zbraňami.

Rusko zase urobilo všetko pre to, aby prostredníctvom diplomacie prekonalo bezpečnostnú krízu v Európe.

V januári 2022 však USA a NATO odmietli ruský návrh na uzavretie právne záväzných dohôd o vzájomných bezpečnostných zárukách. Európski členovia Aliancie sa na tom aktívne podieľali. Po začatí špeciálnej vojenskej operácie (SVO) zjednotená Európa podporila líniu britského predsedu vlády s cieľom narušiť Istanbulské rozhovory medzi Ruskom a Ukrajinou. Výzva Borisa Johnsona, aby Kyjev „nepodpisoval nič a len bojoval“, natrvalo uzavrela možnosti skutočnej (reálnej) diplomacie.

Súčasná situácia

Je na mieste otázka, prečo európski lídri náhle zmenili svoj prístup-postoj a náhle začali hovoriť o rokovaniach a čo sledujú svojimi vyhláseniami?

Napríklad podľa vyjadrení šéfky diplomacie EÚ K. Kallasovej je potrebný dialóg s Ruskom, aby nám sprostredkoval podmienky Európy,  vrátane vyplácania reparácií Ukrajine, stiahnutia vojsk z Podnesterska a južného Kaukazu, zrušenia zákona o „zahraničných agentoch“ a stanovenia maximálneho počtu mužov v ozbrojených síl Ruskej federácie.

Ona je presvedčená, že  nie je nemožné dosiahnuť spravodlivý a trvalý mier bez toho, aby sme Rusko nepriviedli k zodpovednosti.

Dňa 19. mája 2026 zástupca Európskej únie počas zasadnutia Bezpečnostnej rady OSN zdôraznil, že „vojenská podpora Ukrajiny nie je v rozpore s túžbou po mieri a je predpokladom vedenia rokovaní v dobrej viere“.

Európa má v úmysle viesť rokovania s Ruskom súbežne s pokračovaním právnej agresie uskutočnenej prostredníctvom Rady Európy.

V rámci tejto kedysi rešpektovanej organizácie sa vytvárajú štruktúry nasmerované  na určenie zodpovednosti Ruska: register škôd, reklamačná (výhradová) komisia a osobitný tribunál.

Európska únia dala „zelenú“ zadržiavaniu obchodných plavidiel na otvorenom mori. V Baltskom mori a Atlantickom oceáne sa už stalo niekoľko incidentov. Západ zároveň zatvára oči pred teroristickou sabotážnou činnosťou ukrajinských ozbrojených síl v Čiernom a Stredozemnom mori.

Skutočným cieľom európskych lídrov teda nie je rokovať s Ruskom, ale zachrániť V. Zelenského a jeho režim a zachovať ho ako odrazový mostík pre pokračovanie boja proti nám.

Za týmto účelom chcú hlavné európske mestá dosiahnuť skoré prímerie, aby sa zabránilo kolapsu ozbrojených síl Ukrajiny na fronte.

„Zmraziť“ konflikt bez odstránenia jeho základných príčin. A okamžite zaviesť na Ukrajinu vojenské kontingenty britsko-francúzskej „koalície ochotných“.

Je všeobecne a dobre známe, že európske elity investovali svoj „politický kapitál“ do konfrontácie s Ruskom, vynaložili stovky miliárd dolárov na podporu režimu v Kyjeve a na zvýšenie vojenských rozpočtov krajín Európskej únie a NATO.

Plánujú dosiahnuť „bojovú pripravenosť“ na konflikt s Ruskom v Európe do roku 2030. Predtým sa chcú rôznymi spôsobmi zastaviť na čas. Ako cynicky uviedol šéf belgického generálneho štábu v apríli tohto roku: „máme ešte niekoľko rokov, vďaka krvi Ukrajincov, ktorí nám nateraz kupujú čas.“

Zjednotená Európa naďalej sníva o expanzii, má v úmysle osvojiť si Ukrajinu a Moldavsko a vťahuje Arménsko na svoju obežnú dráhu. NATO sa rozšírilo na východ a absorbovalo Fínsko a Švédsko. Ukrajina je považovaná za „údernú päsť“ budúcich európskych ozbrojených síl, ktoré by mali byť autonómne od Spojených štátov a NATO.

Riziká pre globálnu bezpečnosť

Takáto situácia predstavuje vážne riziko pre globálnu bezpečnosť, pretože priamy konflikt medzi NATO a Ruskom môže rýchlo prerásť do výmeny jadrových útokov s katastrofickými následkami.

Pod heslom „strategická autonómia“ Európa vážne posilňuje svoje vojenské schopnosti, a to aj v jadrovej oblasti. Zámery Paríža poskytnúť „jadrový dáždnik“ niekoľkým krajinám EÚ a NATO sú hlboko znepokojujúce. To určite nepovedie k posilneniu bezpečnosti samotného Francúzska ani príjemcov jeho „pomoci“.

Politické a vojenské autority (osobnosti) v Európe súbežne pripisujú Rusku agresívne plány, ktoré sa akože a údajne neobmedzujú iba na Ukrajinu. Ruský prezident veľakrát oficiálne vyhlásil, že ide o nezmysly, provokácie a dezinformácie s cieľom vydierať rozpočtové peniaze na boj proti Rusku. A to nie je predpoklad a pozadie, na ktorom by bolo možné viesť zmysluplné rokovania o čomkoľvek.

Pozícia Ruska

Pokiaľ ide o rokovania, ako V. Putin opakovane poznamenal aj na Sanktpetergburgskom medzinárodnom  ekonomickom fóre, neodmietame kontakty s nikým. Jednako Európu však vnímame ako stranu konfliktu, ktorá je zaangažovaná v prípadnej porážke Ruska a Európania sa tak aj otvorene správajú.

Dialóg s Európou preto nemôže byť štruktúrovaný tak, akoby boli nestranným okoloidúcim, či pozorovateľmi.

Rusko uprednostňuje, aby sa jeho ciele v rámci špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) dosiahli prostredníctvom diplomacie.

Za týmto účelom musí byť spoľahlivo zaistená bezpečnosť Ruska na jeho západných hraniciach. Ďalej česť a dôstojnosť našich občanov a krajanov, vrátane ich práva na rodný ruský jazyk a pravoslávnu vieru.

O pokračujúcej západnej vojensko-politickej a ekonomickej expanzii nemôže byť reč – to je v rozpore s imperatívmi multipolárneho sveta.

Európski lídri musia pochopiť, že model regionálnej bezpečnosti, ktorý sa v Európe budoval desaťročia, počnúc prijatím Helsinského záverečného aktu v roku 1975, bol zničený ich vlastnými rukami.

Vrátiť sa k nemu už nebude možné. Teraz sa musíme posunúť smerom k vytvoreniu celokontinentálnej bezpečnostnej architektúry, ktorá je otvorená všetkým krajinám Eurázie a bude odrážať multipolárnu realitu našej doby. Princíp rovnakej a nedeliteľnej bezpečnosti, pošliapaný dnes v euroatlantických štruktúrach, môže byť implementovaný v novej euroázijskej architektúre. No a keď dozrejú podmienky, Európa sa bude môcť zapojiť do tejto skvelej práce.

Rozhodujúce je, že zmysluplný dialóg si vyžaduje obnovenie dôvery, ktorú podkopali protiruské akcie Západu a Európy ako jej neoddeliteľnej súčasti v období po studenej vojne.

Dôveru je možné obnoviť iba praktickými krokmi, ktoré dokazujú úprimnosť odmietnutia používania diplomacie ako zásterky pri realizácii expanzívnych plánov.

Dôveru nemožno obnoviť a dialóg taktiež nemožno obnoviť pomocou ultimát, ako je napr. ten, ktorý bol predstavený Rusku v Londýne 7. júna 2026.

Namiesto epilógu: je dôležité, že londýnske ultimátum rázne potvrdili veľvyslanci Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka na stretnutí na Ministerstve zahraničných vecí Ruskej federácie dňa 11. júna 2026, o ktoré tak nástojčivo žiadali.

To bol jediný účel ich návštevy.

Zdroj: https://www.mid.ru/ru/foreign_policy/news/2120138/

Preklad: Peter Juza

Dôvetok

Ladislav Hohoš

Odpoveď ruského ministra zahraničných vecí na ultimátum E3 v podobe žalobného spisu vo vzťahu k Európe sa redakčná rada Politico napokon rozhodla neuverejniť. Tento server sa snaží tváriť objektívne. Jeho editori však predmetným rozhodnutím zaujali obľúbenú pozíciu pštrosa, schovávajúceho hlavu do piesku. Tak či onak, pozícia EÚ v zahraničnej politike sa čím ďalej, tým viac ocitá v slepej uličke.

Pozrime sa s A. KorybkomČesky na postavenie USA. Podľa jeho názoru USA udržiavajú jednu zásadnú líniu od čias unipolárnej hegemónie v 90-tych rokoch až po Trumpovo rozhodnutie „eskalovať v mene deeskalácie“ vo vzťahu s Ruskom. Totiž, že USA vytvárajú okolo Ruska nový sanitárny kordón.

Zásadným permanentným strategickým cieľom USA je získať kontrolu nad ruskými štátnymi korporáciami, ktoré vlastnia zdroje energie a minerály. Pritom možnú spoluprácu ruských a amerických spoločností v tomto sektore potvrdil prezident Putin v rámci mierového urovnania na Ukrajine („duch Anchorage“). Dosiaľ išlo najmä o americké investície v energetickom a ťažobnom priemysle. Podľa Korybka sa tým nepriamo upiera Číne prístup k týmto zdrojom, potrebným pre jej úspešné napredovanie na trajektórii superveľmoci. Medzitým USA úspešne zorganizovali obkľúčenie Ruska v Arktíde a na Baltiku, zo strany Poľska v strednej Európe, na južnej periférii prostredníctvom Turecka a vo východnej Ázii Japonska.

Ukrajinský útok dronmi na Moskvu zapadá do schémy údajných strát Ruska vo vojne, podobne na summite G7 sa hovorilo o jeho „porážke“. Trump môže byť presvedčený, že Putin nezničí Ukrajinu, pretože verí, že Rusi a Ukrajinci sú príbuzné národy. Ak sa Putin nerozhodne na odvetu rovnakým spôsobom, t.j. „eskalovať v mene deeskalácie“, mohlo by byť Rusko zatlačené do defenzívy. Pokiaľ USA nezískajú kontrolu nad ruskými spoločnosťami disponujúcimi jeho prírodným bohatstvom, môžu pokračovať dronové útoky na Moskvu. Korybko radí, aby Rusko zdvojnásobilo vzdušnú obranu okolo Moskvy a urobilo všetko pre to, aby ukrajinský konflikt bol vyriešený čo najskôr, predtým ako Trump „eskaluje v mene deeskalácie“, aby dosiahol vytýčený cieľ.

Od roku 2022 zdôvodňujem, že konflikt na Ukrajine je dôsledkom boja o nový svetový poriadok. Ukazuje sa, že USA sú rozhodnuté udržiavať svoju dominanciu z pozície sily predovšetkým prostredníctvom kontroly nad svetovými surovinovými a energetickými zdrojmi, od čoho závisí aj postavenie dolára ako svetovej rezervnej meny. Uvedené naráža na polycentrizmus, ktorý sa formuje v podobe princípov NWO. Krajiny bohaté na zdroje jednoducho už nebudú kolektívnemu Západu dodávať potrebné suroviny a energie za koloniálnych podmienok.

A za takýto neokolonializmus chce bojovať EÚ + GB (aspoň ich časť) proti Rusku?!

Dovolím si vysloviť ešte jednu hypotézu. Súčasný boj o deficitné zdroje je výsledkom vyčerpania najmä fosílnych palív. Lenže na celom svete prebiehajú výskumy ohľadom energetických zdrojov na iných princípoch. Ak dôjde k zásadnému objavu, zmení sa tým aj utváranie NWO.

Poznámka: celý text uveřejnia rovněž agentura Russia TodayČesky.

Sergej Viktorovič LavrovČesky (*1950) je ruský diplomat a je od roku 2004 ministrem zahraničí Ruska. Je nejdéle sloužícím ruským ministrem zahraničí od dob Andreje Gromyka v Sovětském svazu. V roce 1972 absolvoval Moskevský státní institut mezinárodních vztahů (MGIMO). Své první sovětské diplomatické působiště získal na Srí Lance a kromě rodné ruštiny hovoří plynně sinhálsky, dhivehi, anglicky a francouzsky. V letech 1981-1988 zastával několik funkcí na sovětské stálé misi při OSN v New Yorku. Od konce 80. let byl zástupcem ředitele a poté ředitelem odboru mezinárodních organizací ministerstva zahraničních věcí a v roce 1992 se stal náměstkem ministra zahraničních věcí. Později v letech 1994-2004 působil jako stálý představitel Ruské federace při OSN. V létě 2020 vyšla sbírka jeho básní Последний компромисс с БогомČesky (Poslední kompromis s Bohem).

Peter Juza, prof. h.c., doc., Mgr., CSc., PhD., MBA je slovenský politológ, odborník na medzinárodné vzťahy a geopolitiku, špecialista na problematiku postsovietskeho priestoru s akcentom na Strednú Áziu, emeritný diplomat (veľvyslanec) a vysokoškolský pedagóg. Po štúdiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v odbore politológia – história (1992) pracoval najskôr v štruktúrach mládežníckych organizácií a v rokoch 1994 – 2011 a znovu od roku 2012 na ministerstve zahraničných vecí SR (MZV SR, resp. MZVEZ SR). Pracoval ako zástupca veľvyslanca a vedúci politického úseku na ZÚ SR v Moskve (1995 – 98), generálny konzul SR v Sankt Peterburgu (1998 – 1999), vedúci ZÚ SR v Taškente (2001 – 2005), v rokoch 2013 – 2018 ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenska v Kazachstane a Kirgizsku so sídlom v Astane. V rokoch 1999 – 2000 bol súbežne poradcom predsedu a tajomníkom zahraničného výboru Národnej rady SR. V období 2007 – 2010 pôsobil ako poradca ministrov zahraničných vecí SR pre otázky postsovietskeho teritória. Bol členom redakčných rád časopisov: Mezinárodní politika (Praha, do r. 2000), Medzinárodné otázky (Bratislava – predseda ER, do roku 2006), Politické vedy (Banská Bystrica), Studia Politica Slovaca (Bratislava). Je autorom nekolika kníh, publikuje najmä v časopisoch Nové slovo a !Argument.

Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc. (*1947) je slovenský neo-marxistický filozof a futurolog. V letech 1967 – 1973 vystudoval filozofii a anglistiku na Univerzitě Komenského (UK) v Bratislavě, kde vyučuje na katedře filozofie. Je zakládajícím členem a předsedou slovenské Futurologické společnosti (od roku 2010) a zakládajícím členem společnosti Network for Critical Studies of Global Capitalism (od roku 2011). Hohoš vyučuje sociální a politickou filozofii. Předmětem jeho zájmu je však také problematika vědecko-technického rozvoje. Kritizuje liberalismus a kapitalismus (volný trh), přičemž podporuje myšlenky sociálně-demokratických (socialistických) a komunistických alternativ tohoto společenského a ekonomického systému. Díla: Vedecko-technická revolúcia a budúcnosť ľudstva (1985); Civilizácia na rázcestí: Po polstoročí (s Peterem Dinušem, Olegem Sušou a Ilonou Švihlíkovou, 2019); Svet v bode obratu: Systémové alternatívy kapitalizmu koncepcie, stratégie, utópie (s Peterem Dinušem, 2011)