1. Emil Višňovský: Čo je vojna?
2. Emil Višňovský: Ako dnes myslíme o vojne?
3. František Škvrnda st.: O vojnách Západu v čase úpadku neoglobalistického liberalizmu

Konstantin Vasiljev – Invaze (1974, skica)

Čo je vojna?

Vojna nie je ani prirodzená, ani nevyhnutná. Vojna je atavizmus, historický prežitok, pozostatok živočíšnosti, zvierackosti a pudovosti, teda necivilizovanosti v človeku a ľudstve. Je to spôsob života a konania, ktorý je potrebné, ba aj možné prekonať. Vojna je vždy rozhodnutím konkrétnych ľudí v konkrétnej situácii. Nič fatálne, čo by nemohlo byť inak.

Sklon k vojne nie je človeku vrodený. Nie je to to isté ako vrodený pud sebazáchovy. Človek má napríklad vrodenú aj prirodzenú inteligenciu, ktorej je tento pud súčasťou. Pud hovorí: na prvom mieste je život, ktorý treba zachovať všetkými možnými spôsobmi. No súčasťou ľudskej inteligencie, ktorá už nie je vrodená, ale získaná, naučená a vychovaná, je aj morálny rešpekt a úcta k životu vrátane života druhého, predovšetkým ľudského. Táto inteligencia hovorí: aj druhý človek je živý a chce žiť, má taký istý pud sebazáchovy, vôľu k životu. Vojna je potom čosi ako zrážka dvoch alebo viacerých pudov sebazáchovy (vôlí k životu), ktoré si podriaďujú všetko, aj inteligenciu.

Aktuálny príklad: Podľa jednej verzie, prapríčinou špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine bolo existenčné ohrozenie Ruska zo strany Ukrajiny, respektíve Ruska zo strany Západu prostredníctvom NATO na území Ukrajiny. Na Západe však málokto uznal toto právo Ruska na pocit ohrozenia či jeho právo na sebaobranu, údajne to bol len „pláštik“ pre vojenskú agresiu. Naopak, ten, kto je ohrozený a musí sa brániť, je Ukrajina. Západ svoju podporu Ukrajiny oficiálne zdôvodňuje touto obranou a ohrozenie Ruska je v polohe trestu za ŠVO (sankcie, medzinárodná izolácia atď.). Politický pud sebazáchovy Ruska je tým neuznaný alebo vyhlásený za falošný, kým politický pud sebazáchovy Ukrajiny sa dokonca spája s politickým pudom sebazáchovy Západu („na Ukrajine sa bojuje aj za Západ“).

Je niečo absurdné, krajne neľudské v zabíjaní človeka človekom. Je to popretie života samého práve tým človekom, ktorý zabíja, vraždí, ničí, organizuje boj a vojnu proti druhým ľuďom. Zachovávať svoj život za cenu ničenia a likvidácie života druhého nie je nič hrdinské ani vznešené. Naopak, je to podlé, nízke a úbohé, primitívne a zaostalé.

Pravda, v optike politiky to všetko vyzerá inak. Akoby politika predsa len bola „nad“ životmi ľudí a tie životy len jej „spotrebným materiálom“. Dávno sa uznáva téza o vojne ako o „pokračovaní politiky inými prostriedkami“ (Clausewitz). Vojna však určite nie je takýmto jediným možným pokračovaním. Ak už, tak vojna je tým najhorším pokračovaním politiky – zlým, hrubým, násilným a neinteligentným riešením politických problémov, konfliktov a sporov so všetkými dôsledkami.

Vojna je politicky a spoločensky organizovaná činnosť, násilie, deštrukcia, nihilizácia. Jej zvrátenosť je v tom, že vojnové strany kalkulujú s výhodami, ktoré im má priniesť víťazstvo v ozbrojenom konflikte. To patrí k „logike vojny“. Cieľom vojny ako dobýjania je zisk na úkor druhého. Je to ozbrojená činnosť, ktorej prostriedkami sú špeciálne vražedné nástroje – zbrane. Rafinovanosť a zároveň obludnosť ľudskej inteligencie, ktorá sa tu prejavuje a zároveň „kultivuje“, spočíva práve vo výrobe a vývoji zbraní.

Zbraň je akýkoľvek nástroj, ktorý človek použije na dosiahnutie svojho cieľa, ak je tým cieľom zachovanie jeho existencie bez ohľadu na to, kto alebo čo stojí proti nemu ako prekážka k tomuto cieľu. Človek je nielen „živočích, vyrábajúci nástroje“ (B. Franklin), teda homo technologicus, ale aj animal rationale (Aristoteles), ktorý postavil svoju silu práve na nástrojoch najrozličnejšieho druhu. Evolúcia ľudskej inteligencie a evolúcia nástrojov čiže technológií išli a idú ruka v ruke. Zásadnou etickou otázkou tejto evolúcie je otázka cieľov a účelov, na ktoré človek svoje nástroje vytvára, vyrába a používa. Zbrane už dávno nerastú na stromoch (ako kyjaky), ani v zemi (ako skaly), ale sú výtvorom ľudskej inteligencie. Evolúcia zbraní od kyjaku a oštepu cez pušky, delá a tanky po súčasný vojensko-priemyselný komplex a zbrane hromadného ničenia nie sú žiadnou pýchou ľudského rozumu a inteligencie. Je to skôr ich odvrátená strana, „inteligencia zla“, zameraná proti životu a človeku samému. Je to prejav a dôkaz toho, že ľudská inteligencia a dobro, alebo ľudská inteligencia a humanizmus, nie sú jedno a to isté. Ba aj to, čo mnohí dnes mylne považujú za najväčšiu pýchu ľudskej inteligencie – „umelú inteligenciu“ ako výtvor a pokračovanie ľudskej inými prostriedkami – má v sebe potenciál zbrane hromadného ničenia človeka človekom. Militarizácia inteligencie, prirodzenej či umelej, slúžiaca vojne a vojnovým cieľom, je prejavom a dôkazom najhlbšieho úpadku ľudskej civilizácie, a to veľmi agresívneho a rýchleho úpadku, ktorý môžu vyzdvihovať a ceniť si len tí, ktorí si chcú prostredníctvom vojny zabezpečiť svoju existenciu a prosperitu.

Človek, ktorý považuje vojnu za nevyhnutnosť či dokonca za prirodzenosť a ktorý vojnu chystá a organizuje, jednoducho nepochopil zmysel svojej vlastnej, ba ľudskej existencie vôbec. Alebo – čo je to isté, ak nie ešte horšie – pochopil ho principiálne zle a nesprávne. Koľko je však takýchto vojnychtivých ľudí na svete a prečo? A cieľavedomých vojnových štváčov? Ak sa takýto človek stal politikom alebo sa dostal na čelo štátu, národa či spoločnosti, nepochopil ani zmysel politiky alebo ho úplne prevrátil, zdeformoval, spotvoril. Povýšil politiku na ďalší nástroj sebazáchovy seba samého bez ohľadu na ostatných alebo na úkor nich. Takto pochopená politika nikdy nemôže byť ničím iným ako „vojnou všetkých proti všetkým“ (Hobbes).

Nie je žiadnym argumentom v prospech vojny a jej pokračovania ani to, že ľudské dejiny sú plné vojen — iba ak pre tých posadnutých štatistikou (Will a Ariel Durantovci v knihe The Lessons of History z roku 1968 napísali, že z 3 421 rokov zaznamenanej histórie bolo iba 268 rokov bez vojny). Že teda dejiny neexistovali bez vojen nie je argument v prospech toho, že ľudská existencia nie je možná bez vojen. Celé tieto dejiny, v ktorých jedna časť ľudstva žila na úkor druhej a získavala svoj prospech vojnou, by sme mohli nazvať len „predhistóriou“ naozaj ľudskej civilizácie, ktorá sa ešte nevymanila z primitívneho prírodného rámca. Ale môžeme tiež pripustiť, že sa možno ani nikdy nevymaní, pokiaľ na Zemi budú ľudia, živiaci sa vojnou a vojnovým biznisom.

Svet bez vojen nie je len výplod romantikov, fantastov a utopistov. Jeden z najväčších mozgov ľudstva, Immanuel Kant nie náhodou uvažoval o „večnom mieri“ (1795). Ďalšie takéto mozgy, Albert Einstein a Sigmund Freud vo vzájomnej korešpondencii (1932), ale aj samostatne, poukazovali na nezmyselnosť zbrojenia a potrebu „krotenia“ deštruktívnych síl prostredníctvom humanizovanej kultúry. Nádej spočíva práve v tom, že budúcnosť ľudstva bude iná, než bola jeho minulosť (R. Rorty).

Žiadna vojna nič nerieši. Každá len pridáva „olej do ohňa“, stupňuje vzájomnú agresivitu, roztáča koleso zbrojenia, posilňuje neľudskosť v človeku a antihumanizmus v spoločnosti. Zmena môže nastať, ak sa k politickej moci dostanú ľudia s iným myslením a postojmi, s iným vzdelaním a filozofiou, ľudia, pre ktorých akákoľvek vojna bude neprípustné tabu. Keď sa takíto ľudia spoja, mohol by to byť začiatok tej novej etapy dejín ľudstva, v ktorej bude dostatok inteligencie, prirodzenej či umelej, politickej a sociálnej, na mierové riešenie všetkých problémov, konfliktov a sporov.

Zpět na obsah

Konstantin Vasiljev – Struna (1963)

Ako dnes myslíme o vojne?

V predošlom príspevku Čo je vojna? som sa snažil povedať niečo o tom, čo je vojna ako reálna a organizovaná ozbrojená činnosť z pohľadu človeka ako živej bytosti (odbornejšie povedané, z filozoficko-antropologického hľadiska).

Toto hľadisko je legitímne. Vojna pre človeka nie je nijako prirodzená, pretože je proti životu, kým človek sa prirodzene usiluje o zachovanie a naplnenie života. Vojna nie je pre človeka ani nevyhnutná, pretože existuje mnoho iných ciest a možností, ako dosiahnuť svoje ciele (vrátane zachovania života), než je organizované zabíjanie ľudí ľuďmi (pokiaľ toto zabíjanie nie je samotným cieľom). To platí pre človeka ako jednotlivca, pre skupinu ľudí (aj keď nie každú) i ľudstvo ako celok. Vrcholným paradoxom a krajnosťou potom je, ak niekto chce (alebo si myslí, že môže) zachovať svoj život za cenu likvidácie života druhého. To je práve prípad militantnej protiľudskej orientácie.

Pravdepodobne väčšina ľudí spontánne chápe, že vojna je zásadné ohrozenie až likvidácia života, a preto patrí k najväčším zlám, aké môže človek spôsobiť človeku. Napriek tomu je vojna reálnym faktom ľudského života a ľudských dejín, pred ktorým si sotvakto môže zakrývať oči. Mnohí zastávajú napríklad pozíciu „nevyhnutného zla“: jednoducho, bez vojen to nejde, vojny vždy boli, sú a budú, a je zbytočne myslieť inak alebo si predstavovať niečo iné, vojny sú čosi ako „antropologická konštanta“. Jediné, o čom sa dá uvažovať, je akási „redukcia“, t. j. aby tých vojen bolo čo najmenej a aby boli čo najmiernejšie. Teda aby to „nevyhnutné zlo“ bolo čo najmenšie.

Z dejín poznáme viacero sofistikovaných filozofických koncepcií, ktoré uvažujú o vojne na základe takých pojmov ako boj (Herakleitos, Nietzsche), ľudské vášne (Platón, Aristoteles), strach a neistota (Hobbes), snaha o uznanie (Hegel), násilie (Sorel), nepriateľstvo (C. Schmitt) atď. J.-J. Rousseau označil vojnu za „sociálny vynález“ skorumpovanej spoločnosti, v ktorej ide o majetok a pýchu. I. Kant ju považoval za „historicky náhodilú“, nie výraz nejakej univerzálnej podstaty, preto je mier podľa neho možný. Všetci títo filozofi (i ďalší) mysleli o vojne realisticky alebo aj „dialekticky“ tak, že ju pokladali len za jednu, „odvrátenú“ stránku ľudského bytia, ktorá má svoj protiklad a riešenie v druhej, pozitívnej a konštruktívnej stránke. Vojna nie je fatálna, pokiaľ ľudstvo bude rozvíjať túto druhú, mierovú stránku.

Evidentne existujú aj teoretici, ktorí vojnu celkom seriózne pokladajú za akýsi „druh dobra“ (nielen dobrodružstva). Napríklad americký publicista Edward Luttwak (nar. 1942) v článku „Give War a Chance“ (Dajte vojne šancu, 1999) videl „cnosti“ a prednosti vojny v schopnosti razantne riešiť veľké konflikty. Súčasný britský historik Ian Morris (nar. 1960) vo svojej knihe War! What Is It Good For? (Vojna! Na čo je dobrá? 2014, česky 2017) dokazuje, že výsledkom vojen sú väčšie štáty, ktoré prinášajú väčší poriadok a bezpečnosť. Podľa tohto autora vojen sa netreba zbaviť, ale treba sa naučiť ich manažovať. Alebo americký politológ Benjamin Ginsberg (nar. 1947) v práci The Worth of War (Hodnota vojny, 2014) argumentuje, že vojny sú hybnou silou pokroku, technologického a ekonomického rozvoja, dokonca politických práv a liberálnej vlády. Rusko-americký vedec Peter Turchin (nar. 1957) v knihe Ultrasociety: How 10,000 Years of War Made Humans the Greatest Cooperators on Earth (Ultraspoločnosť: Ako 10 000 rokov vojen urobilo z ľudí najväčších spolupracovníkov na Zemi, 2015) tvrdí, že vojny sú „historicky produktívne“. Podobne o „produktívnosti“ vojny píše aj kanadská historička Margaret MacMillan (nar. 1943) v práci War: How Conflict Shaped Us (Vojna: Ako nás konflikt utváral, 2020, slovensky 2021). Takisto uznávaný britský politický vedec a filozof Christopher Coker (1953-2023) vo svojej poslednej knihe Why War? (Prečo vojna?, 2021) nepovažuje vojnu za nič iracionálne, ale naopak za niečo, čo má svoju významnú funkciu v dejinách.

Všetci títo autori a mnohí ďalší, ako aj ich nasledovníci, síce vidia horor a brutalitu vojen, ale nie je to pre nich to podstatné. Oveľa podstatnejšie, ba najpodstatnejšie je, že vojny vedú k istým výsledkom, majú nejaké funkcie a sú prostriedkom k niečomu, čo by bez vojen nebolo a čo tvorí dejiny: štáty, pokrok, politiku atď. Takže podľa nich všetko je dôležitejšie než životy ľudí a ľudia sami. Tento cynizmus a antihumanizmus sa maskuje raz ako racionalizmus, inokedy ako realizmus.

Len málo som povedal o tom, ako myslí o vojne človek, ktorý sa stal politikom alebo zaujíma politické hľadisko. Politik má nepochybne zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých, za veľké skupiny ľudí, národ, štát, krajinu. Politik si nemôže dovoliť fenomén vojny ignorovať, musí byť naň nejako pripravený a musí mať k vojne nejaký postoj, pretože sa môže dostať do situácie, keď bude musieť o vojne prakticky politicky rozhodovať. Preto je pre politika kľúčové vzdelanie, ale i ďalšie, napríklad psychologické kompetencie. Pozrime sa však na myslenie súčasných čelných politikov (ak nejaké vôbec majú?) – čo produkujú svojimi prejavmi a činmi!

Myslenie o vojne – to, aké miesto má vojna v našom myslení – je kľúčové pre nás všetkých (a zvlášť pre ľudí v médiách). Či napríklad máme na vojnu vlastný, samostatný názor, nejako podložený a vyargumentovaný, alebo len preberáme a opakujeme rozšírenú rétoriku, dominantný dobový verejný diskurz.

Samozrejme, o akejkoľvek vojne (o fenoméne vojny vôbec) môžeme myslieť rôzne, v zásade však dvojako: pozitívne alebo negatívne. Môžeme byť za vojnu alebo proti nej. Môžeme vojnu schvaľovať alebo ju odmietať. Prípadne niektorú vojnu schvaľovať, a inú odmietať. Už sv. Augustín rozlišoval vojnu obrannú a útočnú, a toto rozlíšenie sa stalo oporou pre mnohé neskoršie rozlišovania medzi vojnou spravodlivou a nespravodlivou. Marxisti rozlišujú kolonizátorské a oslobodzovacie, imperialistické a revolučné vojny. V tomto rozlišovaní „nie je vojna ako vojna“ sa pripúšťa, že niektoré vojny – obranné, oslobodzovacie, spravodlivé – môžu byť aj „dobré“ (je otázka „pre koho?“), kým iné – útočné, dobyvačné, koristnícke – môžu byť tiež „dobré“ (takisto „pre koho?“). Humanistické hľadisko človeka a ľudstva ako takého sa tu považuje za abstraktné a nedostatočné, tradične je rozhodujúce vždy hľadisko tej-ktorej konkrétnej skupiny ľudí, triedy, národa, štátu.

Naše myslenie o vojne teda môže byť v zásade „militaristické“ (umiernene alebo radikálne), alebo „pacifistické“ (tiež umiernene alebo radikálne). Sotva môžeme zaujať k vojne „strednú“ či „tretiu“, teda „neutrálnu“ pozíciu v zmysle „vojna sa nás netýka“ (alebo „táto vojna sa nás netýka“). Samozrejme, môžeme si povedať, že „s (touto) vojnou nechceme mať nič spoločné“, ale toto stanovisko je bližšie skôr pacifistickému než militaristickému mysleniu. Otázkou súčasnej doby je, ktoré myslenie preváži.

Vojna sa nemusí začínať v myslení ľudí, ale bez myslenia – a ide o to, akého – nemôže ani pokračovať. A takisto ani skončiť.

Zpět na obsah

Ilustrační obrázek (vygenerováno AI / UI)

O vojnách Západu v čase úpadku neoglobalistického liberalizmu

V súvislosti s mediálno-politickým pripomínaním dňa rozpútania druhej svetovej vojny som sa zamyslel (v tomto prípade nebudem používať tzv. akademický plurál) nad súčasnými vojnami, najmä nad ukrajinsko-ruskou a izraelsko-americko-iránskou. Podnietili ma k tomu aj systematické a obsahovo bohaté úvahy Emila Višňovského o vojne (Čo je vojna?, 16. augusta 2026 a Ako dnes myslíme o vojne?, 30. augusta 2026). Súhlasím s nimi a dovolím si ich označiť za kritický pohľad so silným humanistickým odkazom, ktorý je potrebný v časoch, keď sa na Západe stupňuje vojnová hystéria.

Žiaľ, ani na Slovensku nie je núdza o najmä progresivistických politikov (za všetkých spomeniem Jaroslava Naďa), bývalých diplomatov (nemôžem obísť Ivan Korčoka, Tomáša Valáška a Petra Bátora), novinárov a aktivistov, ktorí strašia vojnou. Alarmisticky zdôvodňujú potrebu prípravy na vojnu, predovšetkým z dôvodu „ruskej hrozby“ a chcú prerobiť „trumpovské“ NATO na európsky obraz, nech to stojí, čo to stojí. Podlé je, že mnohí z nich možno nikdy nepočuli ani výstrel z pištole či samopalu, ale z pohodlia a neraz aj dobre platení, by do vojny húfne hnali iných.

Snaha zachytiť a „usporiadať“ tekutú súčasnosť (Bauman) láka k periodizácii historického času, ktorý sa označuje aj za najnovšie dejiny. Ide i o snahu nájsť nejaké medzníky (udalosti), ktoré ovplyvňujú a menia súčasný svet. Na tomto základe možno výstižnejšie charakterizovať situáciu, ktorú prežívame.

Pracovne som aktuálny čas tekutej súčasnosti nazval dobou úpadku neoglobalistického liberalizmu. Menia sa v nej aj vojny. Stále sú oným „pokračovaním politiky inými prostriedkami“ (Clausewitz), ale ako dodáva Višňovský, určite jediným možným pokračovaním nie sú, lebo ide o najhoršie riešenie.

V tomto desaťročí došlo k viacerým vojnám, ktoré spätne menia aj podoby úpadku neoglobalistického liberalizmu. Z nich sú až historicky výnimočné dve vojny: na Ukrajine a v Iráne, ktoré sa stali aj špecificky „multilaterálnymi“. Mnohostranné vojny sú z dejín známe, ale dnes možno o nich oveľa viac zavádzať a klamať. Radovému čitateľovi či poslucháčovi niekedy z rečí o tom, ako to nie je vojna, ale „boj za slobodu a demokraciu“ a z podobných floskúl behajú zimomriavky po chrbte alebo sa im zdvíha aj žalúdok. Pripomeniem, hoci sa tým nebudem zaoberať, že vojny na Ukrajine a v Iráne nie sú náhodné a ani „čistý“ produkt podmienok úpadku neoglobalistického liberalizmu. Majú hlbšie korene, ktoré siahajú desaťročia do minulosti.

Ukrajinu, ktorá od roku 2022 bojuje so silnejším Ruskom, podporujú politicky i vojensky (dodávkami zbraní, streliva a vojenského materiálu) desiatky západných štátov so silným rusofóbnym zameraním. Vychádzajú pritom zo zjednodušeného tvrdenia, že Rusko je agresor a nezohľadňuje sa, ako ho Západ prostredníctvom Ukrajiny bezprostredne ohrozoval. Ukrajina odmietla, podľa niektorých zdrojov na západný (britský) podnet, možnosť uzavretia mieru v apríli 2022. Boje sa stali zástupnou vojnu USA – RF. Útoky na civilné ciele eskalovali po tom, ako v októbri 2022 Ukrajina zaútočila na Krymský most.

Trumpovský Washington sa pokrytecky tvári, že z vojny v roku 2025 vyšiel, ale tlačí na „spojencov“, aby na Ukrajinu dodávali zbrane vyrobené v USA a podporovali ju aj finančne. Formálne z hľadiska medzinárodného práva nemožno tieto západné štáty označiť za účastníkov vojny. Z vojenského hľadiska je to však jednoznačne priama pomoc bojujúcej strane a teda zapojenie sa do konfliktu. Z hľadiska Ukrajiny je pomoc fatálna, lebo ak sa skončí, Kyjev vojnu zakrátko prehrá. Aj teraz sa údery do hĺbky ruského územia robia sčasti zahraničnými prostriedkami, pričom západné štáty s nimi súhlasia. V posledných dňoch sa konflikt eskaloval vzájomnými útokmi nielen na ciele vojenského významu, ale často aj na civilné (najmä energetické a zásobovacie) objekty. Ukrajina vzhľadom na nedostatok rakiet protivzdušnej obrany má výrazne väčšie škody.

Do vojny sa na strane Ukrajiny zapájajú aj „poradcovia“ a bývalí profesionálni vojaci zo štátov NATO. Nachádza sa tam i množstvo zahraničných bojovníkov, ktorých nemožno nazvať ináč ako žoldniermi, pričom Kyjev ich neskrývane verbuje.

Na strane Ruska sa do boja v tomto roku zapojila aj KĽDR, najprv len vojakmi a potom aj dodávkami zbraní (rakiet). Ukrajina a Západ obviňovali Irán z dodávok zbraní, najmä dronov. Aj v ruskom vojsku na fronte sú podľa médií zahraniční bojovníci, ale v oveľa menšom počte ako na Ukrajine.

Špecifickou súčasťou vojny na Ukrajine sa stali protiruské sankcie USA i EÚ. Sú zákerné s cieľom škodiť, ale ich paradoxom je neraz zúfalá výberovosť. Dajú a vedia sa aj obchádzať. Nešťastná EÚ, ohlupovaná jej vedením, prijala už 21. balík protiruských sankcií. Priam systematicky si nimi škodí, čo vyvolalo najmä energetické problémy, ktoré sa premietajú do celej ekonomiky i každodenného života radových občanov. Dostala sa však do takého kolotoča, z ktorého nevie vystúpiť.

Iný charakter majú útoky Izraela a USA voči Iránu. Na konci februára 2026 sa uskutočnila už druhá vlna sionisticko-americkej agresie, keď prvou boli útoky Izraela na Irán, ku ktorým sa pripojili aj USA v júni 2025. Hanbou bolo, že výsledky tejto vojny, ktoré šírili USA i Izrael, sami popreli tým, kam a s akými cieľmi zaútočili tohto roku. Vo svetovej politike je nezvyklé čoraz zmätenejšie, ale aj nebezpečnejšie táranie Donalda Trumpa, ktorý sľuboval vojnu maximálne na štyri týždne. Po neúspechoch USA vo vojne Trump prešiel k nihilistickým, neospravedlniteľným slovným útok na Irán. Médiá v USA i inde na Západe sa už z Trumpa smejú, že je táraj, lebo príliš často ohlasoval víťazstvo i úspešné dohody o ukončení bojov. A vojna trvá už vyše pol roka.

Izraelsko-americká vojna proti Iránu, v ktorej sa vedúcou silou stali USA, nesplnila napriek značnej technickej a početnej prevahe na strane USA a Izraela, svoj cieľ. Išlo o ďalší neúspešný pokus o bleskovú vojnu. Irán utrpel veľké materiálne škody, ale ustál to a ukazuje sa, že zatiaľ ho vojenskou cestou tieto dva štáty nevedia poraziť.

Pri útokoch USA na tisíce kilometrov vzdialený Irán využívali svoje základne na Blízkom východe. Štáty, kde sú umiestnené, sa stali objektom iránskych protiútokov. Ide o Bahrajn, Irak, Katar, Jordánsko, Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty. Vojna tým získala špecifický multilaterálny charakter, lebo niektoré z týchto štátov podnikli spätné útoky na Irán.

Napriek tomu, že USA disponujú najsilnejším vojskom na svete, požadovali pomoc od spojencov v NATO. Trump sa zmätene oháňal aj známym gumeným článkom č. 5. Ten sa však môže uplatniť, len ak je napadnuté územie členského štátu. Irán nedávno vydal varovanie, že môže zaútočiť na európske štáty, z ktorých územia je logisticky podporovaný útok USA. Ide o Bulharsko, Grécko (Krétu) a vojenské základne Veľkej Británie, ktoré sú na Cypre, ale vyňaté z jeho územia.

Izrael útočí na Pásmo Gazy, Libanon a Sýriu. Útoky oboch štátov na Irán sa stále zdôvodňujú nedokázanými hrozbami a majú zákerný, pomstychtivý charakter. Nezvyklý charakter mali systematické údery, najmä Izraela, na vedúcich duchovných, politických a vojenských predstaviteľov Iránu. Ani zabitie desiatok osôb Irán nezlomilo. Skôr naopak, to vyzerá tak, že zosilnela pozícia iránskych radikálov.

Na strane Iránu nevystupuje oficiálne nijaký spojenecký štát, ale využíva najmä hnutie Hizballáh v Libanone a jemenských húsíov. Opatrne s Iránom spolupracuje Omán, ktorý si vyslúžil ďalšie barbarské vyhrážky Trumpa.

Izraelsko-americká vojna proti Iránu má aj ďalšie významné aspekty a vážne dôsledky. Vzhľadom na rozsah príspevku poukážem len na to, že spôsobujú energetické problémy globálneho charakteru. Zatiaľ sa ich darí ako tak „ustáť“, ale predlžovanie vojny ich môže dramaticky zhoršiť. V súvislosti so vzájomnými útokmi v Čiernom mori sa môže zhoršiť aj potravinová kríza a môže k nej prispieť aj to, že z Blízkeho východu sa zastavil export surovín potrebných na výrobu umelých hnojív. Vojny budú mať následky aj na globálnu ekonomiku.

Veľmi nebezpečnými sa stávajú vyjadrenia najmä niektorých politikov o možnosti použitia jadrových zbraní či na Ukrajine alebo v Iráne. Z Trumpovej strany ide opäť o nepremyslené vyhrážanie, ktoré nadobúda infantilný charakter. Vo viacerých kruhoch vznikajú obavy o stave jeho duševného zdravia a tom, kam ho môže nevypočítateľnosť a narcizmus doviesť.

Každá vojna je iná, učene povedané, sui generis. Vojna na Ukrajine a v Iráne prináša, žiaľ, tiež nové prvky, ktoré technicky, ale aj ľudsky činia súčasné vojny ničivejšími, barbarskejšími. Detaily oboch vojen vzhľadom na dezinformácie zo všetkých bojujúcich strán nie je možné v súčasnosti komplexne vyhodnotiť. Ide však o zmeny od geopolitických, cez vojensko-strategické, technické, ekonomické i ľudské. USA údajne pri príprave na útok na Irán využili aj umelú inteligenciu.

Zdá sa, že rast škodlivosti ozbrojeného násilia súčasná svetová civilizácia, ktorá sa stáva multipolárnou, stále ešte nevie zastaviť. V mene života a budúcnosti treba poukazovať na neprirodzenosť a neľudskosť vojen a povzbudzovať sily, ktoré a im snažia zabrániť. Azda raz sa im podarí aj postaviť vojny mimo ľudstva, tak ako o tom uvažovali mnohí myslitelia.

doc. PhDr. František Škvrnda, CSc., plk. v.v. (*1952) je nezávislý medzinárodnopolitický a bezpečnostný analytik. Pôsobil na katedre medzinárodných politických vzťahov Ekonomickej Univerzity Bratislava. Je členom redakčnej rady a hlavný redaktor časopisu Almanach – Aktuálne otázky svetovej politiky a ekonomiky, člen redakčnej rady časopisu Studia Politica Slovaca a člen Vedeckej rady Ekonomickej univerzity, Bratislava. Je autorem několika knih, poslední Úvod do dejín sociologického myslenia (2010). Jeho články lze nalézt v řadě médií, např. Nové slovo, Časopis !argument, Dennik VV, Dav Dva, Extra plus či na Disputu. Má účet na Facebooku.

Zpět na obsah