Slavoj Žižek o liberálnom fašizme

Slavoj Žižek, Liverpool, 2008
Archívne foto: Andy Miah / Flickr

Nevieme sa navzájom počúvať, zaznieva často v intelektuálskych debatách, akoby sme hovorili inými jazykmi, ktoré do seba narážajú a odskakujú ako pingpongové loptičky alebo plynú povedľa seba a nikdy sa nevlejú do spoločného koryta. Podajedni rozprávajú, ako ich to materčina naučila, iní, presiaknutí módnymi trendmi či vyumelkovanou emancipáciou, si osvojili politickú korektnosť, onen frekventovaný a nadužívaný fenomén, s ktorým sú späté mnohé negatívne konotácie, či už v podobe vyjadrovacích prostriedkov alebo myšlienkových konštruktov prikrášľovania, alebo hanobenia reálií života, skresľovania a obchádzania faktov, zámerného manipulovania s vedomím ľudí, úsilia o ich pretvorenie na svoj vlastný obraz. V súčasnej ére postfaktizmu a postpravdivosti prichádza politická korektnosť s vlastným jazykom, ktorý sa vo verejnom priestore vyskytuje dvetisícnásobne častejšie ako v roku 2015: ekonomicky znevýhodnená osoba (nezamestnaný), člen marginalizovanej skupiny (Róm), nový občan (migrant), nedokumentovaný človek (nelegálny migrant), humanitné bombardovanie (ospravedlňovanie útokov na civilné ciele), obranný raketový systém (zbrane hromadného ničenia), paralelné škody (obete vojny), kolaterálne či vedľajšie škody (mŕtvi civilisti), mierové sily (vojaci), zadržiavaná osoba (zajatec), neutralizácia hrozby (zabitie nepriateľa) a podobne.

Ide o nebezpečnú formu nového totalitarizmu opierajúcu sa o mantru – viem lepšie ako ty, čo ozaj potrebuješ, o akúsi nelimitovanú formu tolerancie, ktorá sa stáva intoleranciou.

Pripomína to Orwellov newspeak z románu 1984, ktorého cieľom bolo eliminovať všetky pojmy, ktoré by mohli podporiť kritické myslenie alebo odpor voči režimu. Zmenou jazyka sa mení aj spôsob myslenia – čím menej slov má človek k dispozícii, tým menej je schopný formulovať nesúhlas. Tento princíp je podčiarknutý v koncepte „doublethink“ – schopnosti prijať dve protirečivé myšlienky ako pravdu. Takýto stav mysle eliminuje racionálny odpor, pretože jednotlivci sú neschopní si uvedomiť, že sú klamaní.

Nepochybne, propagandistické ujúkanie, ono povestné vrtenie psom vytvorilo smog slovného obžerstva – pravdu vyhodíte do vzduchu, a na zem vám padne lož alebo, inak, jablko nepadne zo stromu na Newtonovu hlavu, ale Newtonova hlava padne na jablko. Všetko naopak, gravitácia naruby. A nielen gravitácia, lež i morálka, slušnosť, česť sa pretvorili do nenávisti, arogancie, zloby, obrazného lámania politického protivníka na kolese (vidíme to na vulgárnom slovníku politikov i na sociálnych sieťach). A poslušné davy tomu tlieskajú, pravda, podľa toho, komu držia palce, kto ich väčšmi uhranul. Ako je to možné?

Moderná spoločnosť prechádza dynamickými zmenami, ktoré zásadne ovplyvňujú spôsob myslenia aj správania jednotlivcov. Rozvoj technológií a neustály prístup k informáciám vytvorili prostredie, v ktorom má každý možnosť vyjadriť svoj názor a zapojiť sa do verejnej diskusie. Na prvý pohľad ide o pozitívny jav, pretože podporuje slobodu prejavu a demokratické hodnoty. Na druhej strane však vzniká otázka, či množstvo hlasov automaticky znamená aj vyššiu kvalitu spoločenskej debaty.

Sociálne siete umožňujú rýchle šírenie informácií, no zároveň aj dezinformácií. Každý môže vystupovať ako „expert“, bez ohľadu na svoje vedomosti či skúsenosti. Tento jav vedie k tomu, že sa stráca hranica medzi pravdou a názorom. Verejná diskusia sa tak často mení na súboj emócií namiesto racionálnej výmeny argumentov.

Rastúca neochota prijímať odlišné názory

Ale je tu aj rastúca neochota ľudí prijímať odlišné názory. Mnohí sa uzatvárajú do vlastných názorových bublín, kde sa stretávajú len s informáciami, ktoré potvrdzujú ich presvedčenie. Vedie to k polarizácii spoločnosti, odmietaniu počúvať sa, k neschopnosti viesť konštruktívny dialóg. Namiesto hľadania pravdy sa do popredia dostáva potreba mať „pravdu za každú cenu“. Moderný človek má k dispozícii množstvo výhod, ktoré mu uľahčujú život, no zároveň ho zbavujú potreby hlbšie premýšľať a pracovať na sebe. Informácie sú dostupné okamžite, no ich skutočné pochopenie si vyžaduje čas a úsilie, ktoré mnohí nie sú ochotní investovať. Výsledkom je povrchnosť a strata záujmu o hlbšie hodnoty, ako sú vzdelanie, kultúra či kritické myslenie. Ľudia často uprednostňujú rýchle odpovede pred premyslenými riešeniami. Politici, ktorí dokážu osloviť emócie más, získavajú podporu aj napriek tomu, že ich návrhy nemusia byť realistické alebo dlhodobo udržateľné. Takýto vývoj môže smerovať k oslabeniu demokratických princípov a k nárastu extrémnych postojov.

Čo je liberálny fašizmus?

Pravda, najnovšie sa stretávame so starým, ale nateraz najčastejšie preferovaným javom – ja mám moc, mám silu, mám bohatstvo – prečo by som ti mal načúvať?! Spomína to Slavoj Žižek, uznávaný ľavicovo-liberálny filozof, v knihe Liberal Fascisms (Liberálne fašizmy, Londýn: Bloomsburg Academic, 2026, obsahuje úvod, 15 esejí a záver) a označuje tento fenomén za istý druh liberálneho fašizmu (na rozdiel od Jonaha Goldberga, ktorý v knihe Liberálny fašizmus /2009/ pokladá za fašistický celý progresivistický liberalizmus). Dáva to do súvislosti s druhým funkčným obdobím Trumpovho prezidentstva – s „udalosťou v katastrofickom zmysle slova, teda udalosťou, ktorá nás núti uvedomiť si, že svet, ako sme ho poznali, sa skončil. (…) Trump však nie je iba autoritársky. Jeho snom je umožniť trhu, aby fungoval slobodne vo svojej najničivejšej podobe: od brutálneho profitérstva až po odmietanie všetkých etických obmedzení vo verejných médiách (namierených proti sexizmu a rasizmu) ako určitej formy socializmu. (…) To, čo robí Trumpa fašistom, je skutočnosť, že tieto ,slobody´ v konečnom dôsledku znamenajú slobodu neofeudálnych pánov vykorisťovať chudobných viac než kedykoľvek predtým. Táto technofeudálna sféra siaha ďaleko za hranice GAFAM (Google, Amazon, Facebook, Apple a Microsoft): zahŕňa prienik medzi ,hlbokým štátom‘ a novými korporáciami. (…) Trumpove a Muskove ekonomické opatrenia vedú k presnému opaku toho, čo deklarujú: k umelo vytvoreným ,digitálnym štátom‘, ktoré likvidujú všetky tradičné korene“ (citáty sú z úvodu nazvaného Z pohľadu večnosti).

Na margo toho všetkého si Žižek neodpustí vtip, ktorý letí po celom Západe:
Putin, Si a Trump sa stretnú s Bohom a každý z nich mu môže položiť jednu otázku.

Putin začne: „Povedz mi, čo sa stane s Ruskom v priebehu nasledujúcich desaťročí?“
Boh odpovie: „Rusko sa postupne stane kolóniou Číny.“
Putin sa zdesene odvráti a začne plakať.

Si položí svoju otázku: „A čo sa stane s Čínou počas nasledujúcich desaťročí?“
Boh odpovie: „Čínsky hospodársky zázrak sa skončí a Čína sa bude musieť vrátiť k tvrdej diktatúre, aby prežila, pričom bude žiadať Taiwan o pomoc.“
Aj Si sa s hrôzou odvráti a rozplače sa.

Napokon sa opýta Trump: „A aký osud čaká Spojené štáty, keď sa opäť ujmem moci?“
Boh iba kývne žalostne rukou a dá sa do zúfalého náreku.

Návrat k Platónovi a Sokratovi

Autor sa, prirodzene, zamýšľa, ako sa dostať z tejto prekérnej situácie von. Vracia sa k Sokratovi, k jeho reakcii na všeobecnú krízu gréckeho spoločenského života, ktorú podľa neho stelesňovala rozšírená popularita sofistov – majstrov prázdnych rétorických trikov, ktorí svojím pôsobením stelesňovali rozklad tradície polis. Grécky filozof sa proti tomuto úpadku nepostavil jednoduchým návratom k minulosti, ale radikálnym sebaspytovaním a nekonečným opakovaním otázky: „Čo presne myslíš tým…?“ – cnosťou, pravdou, dobrom a podobnými základnými pojmami. Žižek v tejto súvislosti použije platónske podobenstvo: podľa neho je Donald Trump skutočným platónskym sofistom, použijúc na ilustráciu citáciu hneď z prvej knihy Platónovej Ústavy (Štátu):

Sokrates: Ostáva ešte jedna možnosť, že nás totiž pustíte domov, ak vás presvedčíme.
Polemarchos: Mohli by ste presvedčiť takých ľudí, ktorí nepočúvajú?
Glaukom: To nie.
Polemarchos: Vedzte teda, že my vás nebudeme počúvať
– „Štát“; vydavateľstvo KALLIGRAM Bratislava, 2009 (Prvá kniha 327 C).

Nejde o nič iné, ako o metaforický obraz toho, ako trumpovskí populisti (tu zastúpení Polemarchom) zaobchádzajú so svojimi protivníkmi (zastúpenými Sokratom, rozprávačom).

Autor prízvukuje, že dnes musíme spomínanému spochybňovaniu podrobiť samotné základy nášho myslenia: čo máme na mysli pod rovnosťou, slobodou, ľudskými právami, „ľudom“, solidaritou, emancipáciou a všetkými ostatnými slovami, ktorými legitimizujeme svoje rozhodnutia? Takto myslieť znamená, že keď čelíme ekologickej kríze, nesústredíme sa iba na záchranu prírody, ale zároveň si kladieme otázku, čo dnes vlastne príroda znamená. Keď sme konfrontovaní s nástupom umelej inteligencie (AI), nestačí sa pýtať, či sú stroje schopné myslieť; mali by sme sa tiež pýtať, čo v skutočnosti znamená ľudské myslenie. Upozorňuje, aby sme AI neposúvali do polohy zbožštenia, do modly, ktorej sa budeme klaňať. Aj ona je omylná a môže spôsobiť katastrofu. Za všetky jeden príklad:

Keď zlyhá umelá inteligencia

Dňa 12. júna 2025 sa let Air India 171 z indického Ahmedabádu na londýnske letisko Gatwick zrútil tridsaťdva sekúnd po vzlete. Príčina? Oba prepínače ovládania prívodu paliva sa postupne, s odstupom jednej sekundy, presunuli z polohy RUN do polohy CUT OFF. Oba motory sa okamžite vypli a prestali vytvárať ťah. Zahynulo všetkých dvanásť členov posádky a 229 z 230 cestujúcich na palube. Na zemi zahynulo devätnásť ľudí a ďalších šesťdesiatsedem utrpelo vážne zranenia.

Následné vyšetrovanie dospelo k mrazivému záveru: príčina katastrofy nebola ani osobná (chyba pilota), ani mechanická, ale čisto digitálna. V dôsledku akejsi chybnej komunikácie medzi jednotlivými časťami technológie dostal digitálny systém riadiaci lietadlo súčasne informáciu, že lietadlo je ešte stále na zemi a zároveň, že už je vo vzduchu. Keďže bol konfrontovaný s takýmito protichodnými informáciami, „zvolil bezpečnejšiu možnosť“, podobne ako by to mohol urobiť človek pri poruche stroja – rozhodol sa zastaviť jeho chod.

Systém zároveň zabránil zásahu pilotov, pretože si „myslel“, že jeden z nich by mohol náhodne stlačiť ovládač prívodu paliva. Stručne povedané, katastrofu spôsobili práve preventívne opatrenia prijaté s cieľom zabrániť nehode. AI nedokázala urobiť jednoduché rozhodnutie, ktoré by vykonal aj zlý pilot: pohľadom zistiť, že lietadlo je vo vzduchu, a prepnúť ovládanie prívodu paliva do polohy RUN. Skrátka, nebola schopná napodobniť ľudskú danosť prijímať priame zmyslové vnemy a konať na ich základe. Viedlo to k desivej tragédii, na ktorú by sme napriek tomu mali reagovať otázkou, do akej miery k nej mohli prispieť naše nespochybňované predpoklady o tom, čo vlastne znamená „myslieť“. Autor tým chce povedať, že aj problematika umelej inteligencie je hlboko zideologizovaná – skutočne myslieť znamená myslieť v jazyku proti jazyku a týmto spôsobom ničiť ideológiu vpísanú do nášho jazyka.

Sme ešte slobodní?

Žižekova kniha Liberal fascisms je o vzájomnom načúvaní a porozumení, ale predovšetkým o problémoch sveta, ktoré dnes žijeme. Autor nás núti premýšľať nad nepríjemnou otázkou: čo ak sloboda, ktorou sa moderná spoločnosť tak rada chváli, nie je vždy taká slobodná, ako sa zdá? Čo ak najväčším nepriateľom slobody nie je diktátor, ktorý nám slobodu vezme, ale spoločnosť, ktorá nás neustále presviedča, že sme slobodní? Slavoj Žižek rád vstupuje práve tam, kde sa ostatní boja položiť otázku. Do sveta našich samozrejmostí. Liberalizmus nám hovorí: vyber si, kým chceš byť. Hovor, čo si myslíš. Ži, ako chceš. Konzumuj, cestuj, protestuj, miluj. Buď slobodný! Lenže práve tento posledný príkaz je zvláštny. Ak mi niekto prikazuje, aby som bol slobodný, som ešte slobodný?

Moderný človek už nepotrebuje nad sebou policajta s obuškami. Svojho policajta nosí v sebe. Vie, čo sa patrí povedať, čo je nevhodné, čo treba odsúdiť a nad čím je lepšie mlčať. Najdokonalejšia moc totiž nie je tá, ktorá človeku zapchá ústa. Je to moc, ktorá ho presvedčí, že mlčať sa rozhodol sám. A tu sa rodí nepríjemná otázka liberálneho fašizmu.

Fašizmus si predstavujeme v uniforme, s vystretou rukou, pochodujúcimi davmi a vodcom kričiacim z tribúny. Ale čo ak moc 21. storočia uniformu nepotrebuje? Čo ak sa usmieva, hovorí jazykom tolerancie a namiesto „musíš“ nám šepká „mal by si“? Mal by si mať taký a taký názor, načúvať len tomu a tomu… Demokracia nás automaticky nechráni pred pokušením ovládať druhých.
Každá spoločnosť má svoje zakázané myšlienky, svoje rituály a svoje predstavy o správnom človeku. A práve tam treba začať pochybovať. Možno preto nie je najnebezpečnejší človek ten, ktorý kričí: „Poslúchaj!“ Oveľa nebezpečnejší môže byť ten, ktorý sa na nás usmeje a povie: „Môžeš si vybrať.“ A potom nám nenápadne ukáže, ktorá odpoveď je tá správna. Sloboda totiž nie je možnosť vybrať si z pripraveného menu.

Skutočná sloboda sa začína až vo chvíli, keď sa odvážime opýtať, kto to menu napísal a keď budeme načúvať, kto to hovorí, prečo a s akým zámerom to hovorí…